Prišiel čas životnej zmeny a volá sa Calulo

Človek nežije iba z lásky, ktorú prijíma, ale hlavne tej, ktorú daruje.

Tento výrok, ktorý povedala Matka Tereza, veľmi dobre vystihuje význam misií. Začala som ním práve preto, lebo v posledných dňoch mám práve tieto slová na pamäti a na viacerých miestach, ktoré sme navštívili, sú tieto slová hlbokou pravdou.

Vrátim sa ale na začiatok. Po roku intenzívnej prípravy, po mnohých rozhovoroch, o tom ako celá príprava prebiehala a čo sme tam robili či zažívali, po mnohých rozlúčkach, ktoré ostali hlboko v srdci, po rozsiahlych prípravách nastal deň odchodu na misiu. 1.septembra 2015 sme spolu s Maťou a Lukášom, ktorý išiel do centra Kala-Kala, odleteli z viedenského letiska cez Amsterdam do hlavného mesta Angoly- Luandy, kam sme prišli až na druhý deň, pretože nám odložili let na ráno. Najprv sme boli z toho prekvapení, ale letecká spoločnosť, ktorou sme leteli, nám zabezpečila všetko čo sme potrebovali od odvozu do hotela, cez ubytovanie, stravu až po odvoz späť na letisko, takže o nás bolo postarané. 2. septembra, po 8-hodinovom lete sme šťastne pristáli v Luande. Sami sme nevedeli ako spoznáme kňaza, ktorý nás mal čakať na letisku, aby nás odviezol do hlavného provinčného domu, ale stačilo jedno slovo, meno a našli sme sa. To meno bolo Don Bosco :). Takto nás oslovil, ako sme sa neskôr dozvedeli, hlavný angolský provinciál padre Victor.

31Prvý problém, s ktorým sme sa museli pasovať a ešte stále sa pasujeme, je jazyk. Uradným jazykom v Angole je portugalčina. Aj napriek tomu, že sme sa ju učili pár mesiacov pred nástupom na misiu, nerozumeli sme takmer nič. Takže ani konverzácia v aute veľmi nefungovala. Aspoň sme mali čas pozorovať chaos, ktorý bol na uliciach. Piatková Bratislava je oproti tomu, čo sa deje na uliciach Luandy, nič.  Bola som zdesená z toho, čo vidím. Ľudia boli všade, sedeli, stáli, chodili, behali cez cestu. Nie, prechody v Luande nie sú časté, za celý čas som videla asi dva. Hlavná cesta má zvyčajne pruhy, v ktorých sa jazdí a každý ostáva v tom svojom, ale v Luande nie, tam je toľko pruhov, koľko áut sa zmestí vedľa seba. Okrem toho, pomedzi tieto autá, ktoré nejazdia zrovna pomaly, behajú ešte pouliční predavači. Snažia sa predať doslova všetko. Videli sme hotdogy, šišky, topánky, sprchové gély, vodu či sladké nápoje. Tu na ulici kúpite asi všetko. Ale, nedá sa povedať, že v Luande vládne čistota. Kopy odpadu či už horiaceho alebo nie, alebo skládky sú bežným javom. Celé mesto je jeden veľký chaos, ale chaos, ktorý funguje spolu s ľuďmi, ktorí tu žijú.

V tomto chaose sme ostali niekoľko dní, ktoré sme strávili zoznamovaním sa s ľudmi, so saleziánmi či ďalšími dobrovoľníkmi, ktorí pracujú v Luande, štúdiom portugalčiny či riešením základých úradných vecí potrebných na to, aby sme mohli byť v Angole alebo zvykaním si na prostredie, v ktorom máme stráviť takmer celý rok. Nakoniec sme v nedeľu skoro ráno nasadli do auta a zamierili do vnútrozemia do mestečka Calulo. Po 5 hodinovej ceste, po cestách, ktoré sú naozaj rozbité s mnohými jamami či hrbolcami, sme nakoniec prišli do Calula, kde je omnoho príjemnejšia klíma ako v Luande, vzduch je čistejší a je tu aj viac zelene. A čo je hlavné, sme ďaleko od mestského ruchu, čo si veľmi cením, pretože oproti Luande je tu pokoj a kľud.

Nevieme čo nás čaká, ale verím, že to všetko zvládneme. Hoci sa mi teraz zdá, že rok je dlho, ale dni tu utekajú rýchlo a je len na nás ako tie dni prežijeme. Lebo tak ako ich prežijeme tu, ich neprežijeme nikde a už nikdy…lebo práve v týchto dňoch, v každom jednom, je výnimočnosť…

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *