Bem-vindo em Calulo!

Po čase strávenom v hlavnom meste nás čakala 4,5 hod. cesta autom do nášho Calula… Calulo, mesto, o ktorom sme počas 4 dní v Luande a posledných týždňov doma na Slovensku počuli toľko pozitív. A tak sme sa tam prirodzene tešili. Možno až príliš. Nadšenie z nás vyprchalo vo chvíli, keď sme dorazili na miesto a odprevadili nás do domčeka pre dobrovoľníkov.

Za dverami, na ktorých sa vynímal nadpis „Bem-vindo!“ (Vitajte!) nás čakali schátrané priestory, keďže tu naposledy bývala pred 3 rokmi jedna dobrovoľníčka zo Slovenska. Dlho sme však nad situáciou bývania nestihli premýšľať, pretože nás hneď vytiahli dvaja ašpiranti (Huľu a Garciá) von. Netušili sme kam, ale to nám bolo jedno. O pár minút sme už kráčali mestom a jeden z ašpirantov píšťalkou dával o nás okoliu vedieť. Na zvuk píšťalky sa spoza angolských hlinených domčekov k nám do kroku postupne pridávali deti, niektoré ešte len čerstvo chodiace až po asi 14-ročných mladých. Takto sme kráčali až na koniec mesta, kde sa nás napokon zložilo na ihrisku asi osemdesiat. Nechápala som, odkiaľ sa tie decká vzali, ale vedela som, že som na správnom mieste. Toto je tá služba. Jedna z mnohých na tomto mieste.

Huľu a Garciá oddelili asi 40 chlapcov, s ktorými hrali futbal a mne a Katke nechali ostatné deti. „S našou chabou portugalskou slovnou zásobou a nepoznaním miestnych hier toho asi veľa nevymyslíme“, hovorili sme si. A polovica detí, ktoré sme mali „zabaviť“, ešte ani rozprávať nevedeli. Sama pre seba som si hovorila, že dofrasa, aké to len majú chalani s tým futbalom ľahké. S pomocou starších dievčat sme sa pustili do angolskej vybíjanej, ktorú zjavne radi hrávali. Ja som sa po chvíli oddelila a snažila sa nadviazať kontakt s deťmi postávajúcimi okolo. Všetky tieto deti zapadali do mojej vtedajšej predstavy chudoby – špinavé, zasoplené, bosé, oblečenie potrhané… Bojovala som sama so sebou a v hlave mi lietali myšlienky so zoznamom rôznych druhov chorôb, ktoré nechcem už v prvý deň dostať. Myšlienky som rýchlo zahnala a začala som s deťmi hrať to najjednoduchšie čo mi napadlo – tlieskanie rukami, ktoré sme hrávali ako deti. Väčšina sa usmievala, aj sa pridala, tak asi to na prvý pokus nebolo až také zlé. Vyskúšala som šteklenie a to už zabralo na všetkých. Po vyše 2 hodinách sme si všetci posadali do kruhu, začalo sa spievať, ašpiranti nás troch pred všetkými predstavili, napokon sa s deckami pomodlili a pobrali sme sa späť domov. Celú cestu sa deti medzi sebou predierali, kto ma chytí za ruku, takže za jednu ma držali aj traja naraz… Malé čierne rúčky. Túžiace po záujme. Do postele som večer líhala s veľmi zvláštnymi pocitmi.

IMG_20150909_140049gg

Ďalší deň sme vyhlásili veľkú brigádu v našom domčeku, v ktorom sa už cítime fajn. Chcelo to len čas. Ako všetko. Ináč, Calulo je ozaj veľmi krásne. Padre Luis (direktor komunity pochádzajúci z Talianska) nás vzal do okolitých dedín. Prechádzali sme malinkými dedinkami s domčekmi z hliny. Bolo to čarovné. Červená divoká cesta, červené domčeky, zelené stromy, palmy, baobaby… Nikdy som neverila, že takúto pravú Afriku raz zažijem.

Zastali sme autom pred úplne jednoduchým kostolíkom z hliny, ktorý si tu miestni zriadili. Vítali nás spevom a s úsmevom na tvári. Keď nás p. Luis predstavoval, niektorým starším sa lesklo v očiach. Tiež som sa musela premáhať. V tomto kostolíku v to ráno prijali 4 ľudia krst. Medzi nimi aj staručká babka, ktorá ledva chodila. Celú omšu nám s Katkou spali na rukách dve malé čerňošatká, ktoré sme „dostali pri vstupe do kostola“ :). V tomto sú tu ľudia veľmi otvorení. Kde prídeme, už nám dávajú svoje deti na ruky.

P1010044jPo omši sa všetky deti zhrnuli do kruhu a začalo sa spievať a tancovať. Tak sme len pozerali a snažili sa niečo pochytiť. Medzi tým sa ženy modlili v kostolíku a s chlapmi debatoval p. Luis. V tejto dedinke sme mali aj obed. Slávnostný. Keď som pozrela na okolie, v akých podmienkach žijú (čistá divočina), trocha sme sa aj s Katkou obávali, čo za obed nás tu čaká (cestou do tejto dediny mi jedna tetuška ukazovala v ruke veľkého ugrilovaného potkana…). Z daného výberu sme napokon zvolili tak jednoducho – trocha ryže s fazuľou. Na viac sme si netrúfli. Čo sa nedojedlo, dostala hŕba detí, ktorá sedela na zemi neďaleko nás. Všetko jedli rukami. So spokojným úsmevom na tvári.

Po obede sme pokračovali do ďalšej podobnej dediny, kde sme mali opäť svätú omšu a po nej tance a spevy s deťmi a mladými. Takýchto dediniek je tu okolo 90 a p. Luis sa ich snaží všetky obiehať podľa toho, ako mu to čas dovolí. Často ich denne navštevuje aj dve. Do jednej dedinky sa mu teda podarí prísť asi raz za dva-tri mesiace. Preto si tú omšu tak vážia. Preto si vážia jeho. Vďačnosť tých ľudí bolo neuveriteľne cítiť.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *