Sibírsky sen

Svoje životné povolanie sme naplnili v rodine. Keď deti vyrástli, vyvstala otázka, čo od nás Boh ešte žiada. Odpoveďou bola výzva o pomoc na misii v Jakutsku. Myšlienka misie u mňa bola, Mária sa tejto mojej predstave bránila, no po neustálom vnútornom hľadaní prišlo rozhodnutie. Prvá spoločná cesta s Máriou do Jakutska bola jasná a presne pomenovaná – jeden mesiac. Mária pripravovala jedlo pre nás, ktorí sme chystali drevo na dlhú zimu. Boli to bratia saleziáni a dvaja mladí dobrovoľníci zo Slovenska. Všetko bolo náročné; cesta, práca, nové prostredie, neznalosť jazyka. Prvé kontakty s domorodým obyvateľstvom a s ich kultúrou poukázali na veľkú potrebu pracovať na tejto misii s bratmi saleziánmi.

8

Prišlo ďalšie obdobie rozhodovania. Nebolo ľahké. Naozaj od nás Boh chce, aby sme išli na ďaleký východ Ruska? Modlili sme sa, radili, odpovedali na tieto otázky. Nie vždy sme boli pochopení. „Načo tam vlastne idete?“ Prišiel deň, kedy sme sa pevne rozhodli – áno, pre túto službu. Tak začalo naše dobrodružstvo s Pánom v Jakutsku. Presviedčame sa o tom každý deň. Ak im chceme priniesť vieru v Pána Ježiša, musíme byť vnímaví a načúvať im. Vidieť v priamom prenose osudy rodín, tragédie rozpadu rodín, odlišnosť života. Manželstvá, ktoré sú v krízach, chápať týchto ľudí a prijímať ich s láskou, ale hlavne lásku rozdávať. K tomuto všetkému musíme pridať tvrdosť miestneho podnebia. Je to pre nás ďalšia škola života, iný level, ktorý nie je obsiahnutý v knihách, nedá sa naštudovať. Predsa len sme stále presvedčení s Máriou, že naša cesta medzi týchto ľudí má zmysel, pretože sami zakúšame ťažké podmienky prírody a odkázanosť na Božiu milosť, ktorú bohato pociťujeme.

Odlet 3. júla 2015 z Viedne do Jakutska cez Mníchov a Moskvu, trošku nezvyčajná trasa. Náš prílet bol ráno 4. júla 2015 o 9:30 h., do Jakutska to bolo už štvrtýkrát. Aby sme sa adaptovali veľmi rýchlo, tradične nám neodporúčali spať až do večera. Je to jakutská adaptačná kúra, ktorá, napodiv funguje. Náš organizmus si zvykne veľmi rýchlo, aj vzhľadom na to, že sme v inom časovom pásme. Rozdiel medzi stredoeurópskym časom a Jakutskom je sedem hodín, k tomu pribalíme cestovanie, viacej ako 30 hodín. Štvrtého júla 2015 nás bratia saleziáni prijali veľmi srdečne. Mária ostala v Jakutsku.

Ďalší deň ráno, 5. júl. Mne a ďalším dvom saleziánom, don Františkovi Čunderlíkovi a don Petrovi Lorencovi, ktorí s nami leteli do Jakutska, večer oznámili: ráno cestujete do mestečka Aldan, chystať drevo pre aldanskú komunitu. Po 9 hodinách a 550 km cesty, nás privítali exalievy zo Žiliny s našimi priateľmi misionármi don Paľom Michalkom a don Jozefom Tóthom v Aldane. Po dvoch týždňoch namáhavej práce v lese s drevom nás čakala odmena vo forme splavu rieky Amga. Tam sme zažili ďalších deväť dní veslovania. Zhruba 300 km na vode. Videli sme a zažili krásu ruskej tajgy, dar od Boha.

Návrat do Jakutska po 24 dňoch. Po niekoľkých návštevách na imigračnom úrade sme konečne dostali prechodný pobyt. Celá komunita sa tešila! My všetci vieme, koľko úsilia to stálo všetkých nás. Keď po úradoch s nami chodil don Janko Chovaňák, po ňom don Maroš Peciar, ruský jazyk nás vyučovala naša priateľka Kaťa. Ako poznamenal jeden zo saleziánov: „Ako keby Boh konal päť minút, niekedy aj desať minút po dvanástej, aby sme mu v každej situácii dôverovali.“ Pán robí zázraky. My chceme zázraky na počkanie, čo Boh môže, ale nerobí. Zaujímavé skúsenosti, ktorými si nás Pán vychováva. Sme vďační Bohu a všetkým, ktorí nám pomáhali a dôverovali.

Po troch mesiacoch prác v Jakutsku naša cesta vedie do Aldanu. Saleziáni nás požiadali o pomoc. Moja manželka Mária mala veľký rešpekt pred cestou. Absolvovali sme túto cestu ostatnýkrát pred dvomi rokmi na ruskom Uaziku, cesty samá jama. Rýchlosť 80 km, aby Uazik jamy preskakoval. Niekedy to vyzeralo ako na bojovom poli. Skákali nám hlavy, ruky, nohy, všetko, koordinácia tela nebola možná. Ferko Špánik túto 550 km cestu poznal naspamäť. Mária sa držala statočne, ale prašnej cesty nebolo konca. Pred dvoma rokmi nám cesta trvala 12 hodín. Cesty sa výrazne zlepšili. Obrovský rozdiel spred dvoch rokov. Je obdivuhodné, čo ľudia za dva roky v týchto podmienkach dokázali. V jeseni je tajga nádherná, ako keby sa vyliala paleta farieb rôznych tónov. Do Aldanu sa musíme preplaviť na tzv. parome – vlečná loď cez rieku Lenu. Čistá jazda autom, necelých sedem hodín. V Aldane nás čakala stále vysmiata Emka, dobrovoľníčka zo Slovenska. Odteraz budeme patriť do jedného tímu, spoločne so saleziánmi don Paľom Michalkom a don Jozefom Tóthom.

You may also like...

1 Response

  1. anna trifonova píše:

    to je krasne. tesim sa z kazdej spravy z Jakutska a z Aldanu. myslim na vas v modlitbach

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *