Až v nebi sa dozvieme, čo sme dlžní chudobným…

V kríze, o ktorej sme písali v predchádzajúcom blogu sme veľa rozmýšľali, ako tu byť posledné dni či týždne ešte pre DSC_0296našich chlapcov naplno. Ako namotivovať chlapcov, ale aj ako namotivovať samých seba do posledných týždňov, dní s nimi. Nie nejak to už vydržať, ale ešte naplno dať všetko, čo chce Boh dať týmto chlapcom cez nás. Cítili sme sa vďační a zaviazaní za každú peknú chvíľu s chlapcami za posledné 2 mesiace, ale aj zaviazaní voči toľkým pekným a podporným správam, ktoré nám v tom čase chodili zo Slovenska. Ráno vstať a dať im to málo, čo v tom krátkom čase môžeme. Ale to málo niekedy stačí…

Rozhodli sme sa zorganizovať pre nich narodeninovú párty. Pre všetkých, ktorí mali narodeniny posledné 4 mesiace. Snívali sme o nej už dlhšie, ale počas rozhovorov sme zistili, že väčšina našich chlapcov nemá najmenšiu predstavu o dátume, prípadne aj roku svojho narodenia. Nakoniec sme zistili, že cesta sa predsa len nájde. V hlavnom centre v Kuwinde má väčšina z nich papiere od nejakých príbuzných a u väčšiny z nich sa nám podarilo zistiť aj dátum narodenia. (Pán Boh vie, či pravdivý, ale na tom teraz nezáleží:) ). A tak sme zistili, že za posledné obdobie mali narodeniny 11 z nich. Určite to nebolo nič veľkolepé. Zopár balónov, nejaké tie koláče so sviečkami, ako darček cvakátko na nechty a žuvačky. Ich reakcie boli však presne to, čo sme obaja potrebovali. Vidieť chalanov po nejakom čase prípravy na odchod domov naozaj šťastných bol najkrajší pocit, aký sme si za poslednú dobu pamätali. Šťastní boli nielen tí 11, čo mali narodeniny, ale naozaj všetci. Tlieskali, tešili sa. Nikto z nich netušil, kto bude na 11 stoličkách o chvíľku sedieť. Nikto netušil, či to nie je práve on. Ale navzájom si to veľmi priali.

Po úvodných slovách popri chystaní sviečok na tortu si nás jeden zavolal. Ukázali sme mu, nech chvíľočku počká. Že naozaj teraz nemôžeme, ale on naliehal, že naozaj len sekundičku. Dobehli sme k nemu a dostali otázku, ktorú sa nás DSC_0105ešte nikto nikdy neopýtal: „Please, how old am I?“ (Prosím vás, koľko mám rokov?) Tento chlapec to prestal rátať na ulici, keď mal 7. Ak vám nikto nepripomenie, aký je dátum a kedy máte narodeniny, neviete, či už prešiel rok alebo nie, neviete, koľko máte rokov. Je to jednoduché. Neskôr sa prišli spýtať viacerí. Iný chlapec nám prišiel so slzami v očiach povedať, že toto boli jeho prvé narodeniny v živote. Mali byť už pätnáste. A zrazu sme videli chlapcov, ktorí boli naozaj chudobní, vážili si veci, ale najmä, chlapcov, ktorí boli naozaj šťastní. Dokonca aj chlapci z minulého blogu (Fredy a Niko) zakopali vojnovú sekeru – Boh nás naozaj ľúbi a zhodou okolností aj oni mali narodeniny. A tak sme od nového týždňa mohli začať s novou energiou. Nestalo sa nič špeciálne. Ale vidieť chlapcov naozaj šťastných nám dalo dostatok motivácie na všetko, čo nás s nimi do konca semestra ešte čakalo.

DSC_0264 DSC_0273Posledný týždeň toho bolo celkom dosť, z čoho sme sa v zásade veľmi tešili. Opravovania testov, písania výsledkov, upratovania, balenia, poobede sme niekoľko krát maľovali obrubník (pre mnohých chlapcov sa končia 3 roky a od januára odchádzajú do iných centier, tak sme chceli, ak sa raz vrátia, nech si tu po sebe ešte niečo nájdu. Toto som urobil ja, keď som bol ešte chlapcom Langaty… Chlapci písali záverečné testy a dali si na nich zväčša naozaj záležať. Niektorí, ktorí prišli neskôr DSC_0298a nebola otvorená prvá trieda, boli zaradení rovno do druhej, a tak nevedia čítať ani písať. Bolo milé, ako sa snažia po písmenkách čítať otázky napríklad z prírodovedy, ale nakoniec ich prečítajú aj tak zle a zaškrtnú odpoveď, že komáre cicajú z ľudí mlieko. Snažili sme sa ako sa len dá v medziach nepodvádzania trošku odpovediam napomáhať. Pekné ale bolo, ako veľmi im na testoch záležalo. A taDSC_0229k sme sa pomaly spolu s vracaním uniforiem, vracaním knižiek, uzatváraním školského roka, slávnostnou ceremóniou vyhlasovania výsledkov testov a rozdávania darčekov (krémy na topánky, zubné pasty a mydlá na pranie, ktoré im však urobili veľkú radosť), preklenuli k poslednému dňu v tomto terme, ktorý nás s chlapcami čakal.

Keďže na Vianoce s nimi nebudeme a neboli sme si teda vôbec istí, či každý z nich bude Vianoce oslavovať a či majú kde, chceli sme sa s nimi nejako pekne rozlúčiť. Naviac slovo kura vyvoláva väčšie iskDSC_0342ričky v očiach ako slovo zlato, a tak po celom terme sa ho konečne dočkali. Bol to posledný večer pred odchodom, pre mnohých úplne posledný večer v Langate. Pred ním sme sa ešte modlili špeciálny ruženec. Po príhovore o vďačnosti Márie za jej ťažko postihnutého brata a vďačnosti za každého človeka, ktorého nám Boh pošle do cesty, modlili sme sa Zdravas špeciálne za každého chlapca, ktorý tu s nami bol. Ako vďaku a prosbu, nech ho počas prázdnin Boh ochráni pred všetkým zlým.  A po prečítaní svätého písma o narodení Ježiša, sme sa mohli pustiť do vytúženej večere.

A vďaka Bohu, vianočná párty dopadla viac ako super. Okrem drobného urážania sa ohľadom veľkosti náramkov, ktoré im poslala minuloročná dobrovoľníčka alebo iných malých vecí, nad ktorými sa už po týchto týždňoch iba usmejeme, všetko ostatné bolo veľmi pekné a chlapci znovu naozaj šťastní. Dokonca, niektorí z nich sa vo vytržení prišli aj poďakovať za akúkoľvek situáciu posledných týždňov, od krému, pekne zahojenej rany, dobré výsledky z nášho predmetu, až po našu lásku. Aj keď vytrženie zo všetkého, čo sa deje, netrvalo až tak dlho, tieto chvíle boli krásne a nám pomohli zaspávať posledný večer s radosťou zo všetkého, čo sa s chlapcami posledné týždne stalo.

Okrem týchto momentov sme s nimi zažili aj mnoho iných pekných „malých“ zážitkov – nič ohľadom 30 detí nalepených na nás ako v rómskej osade, nič ohľadom toho, že by niekto bez nás nevedel vydržať, ale zopár momentov pekných slov, silných rozhovorov alebo niekedy aspoň pohľady a ich večné pýtanie si pozornosti, mlátenie sa, bláznenie, hranie, niekedy aj menšie ďakovačky alebo modlitby za nás… Znovu sme prežili okamihy, ktoré v nás vyvolávajú pocit vďačnosti.

DSC_0203Posledný deň prebehol tiež inak, ako sme si mysleli. Už predtým sme sa rozlúčili s túžbami o dojímavých rozlúčkach plných vďaky a pekných slov, pri odchode na takmer dva mesiace. Rozlúčok však bolo asi ešte menej, ako sme si mysleli. Chlapci, ktorí vedeli, že v januári nás tu nájdu znovu a chlapci plní obáv a strachu, čo ich čaká doma a či ich tam niekto čaká, odišli mnohí takmer bez slova.

S Karolom sme išli odprevadiť trojicu chlapcov do Korogocha – jedného z  najnebezpečnejších slamov v Nairobi, pretože po nich nikto neprišiel. Po ceste sme dostali 4 upozornenia, od rôznych ľudí, aby sme určite do tohto slamu nechodili naozaj dovnútra. Vraj je jeden z najnebezpečnejších v Nairobi. Celú cestu nám však z toho bolo veľmi zvláštne. Ideme sem odprevadiť troch našich chlacov. Dvaja z toho majú len okolo 11 rokov. Ak by to boli naše deti, len pomaly by sme ich pustili samých domov zo školy a teraz ich na dva mesiace máme nechať niekde, kde pre nás nie je bezpečné čo i len sa prejsť? Aj na ich tvárach sa po ceste neskrývali obavy. Alex a Benjamin sú bratia, ktorým zomreli rodičia a bývajú s chorou babkou, ktorej sa aj pomocou zberania plastov a kovov snažia pomôcť pri platení doktorov, prípadne jedla. Patrik, jeden z našich najmenších chlapcov údajne býva s babkou. Aspoň predtým to tak bolo. Avšak priviedol ho niekto iný, takže na babku nemáme žiaden kontakt. Celú cestu však tvrdil, že na neho určite bude čakať. Aj keď sme vedeli, že predtým ho už z domu aj vyhodila. Odchod na prázdniny…nie taký, ako sme si ho predstavovali my. Keď sme prišli ku hraniciam slamu, boli sme odhodlaní našich chlapcov niekomu odovzdať do rúk. Vidieť reakcie ich príbuzných a ubezpečiť sa, či môžu ostať bývať doma.

Avšak samotní chlapci nás prosili, aby sme už išli. Vraveli, že to je pre nás nebezpečné, lebo sme bieli, že by nás nikde samých nepustili, niekto nás môže prepadnúť a že nás prosia, aby sme čím skôr išli. Samozrejme dôvod bol aj ten, že ak by ich uvideli s nami, mohli by si ľudia v slame myslieť, že majú peniaze, pretože sa kamarátia s bielymi. A to by ich raz mohlo vyjsť draho. A tak sme ich s ťažkosťami v našom srdci nechali ísť. Odchádzajúc s niekoľkými igelitkami a fantou, ktorú sme im po ceste kúpili, ale nechceli ju vypiť, aby sa do slumu vrátili ako boháči. Sprevádzali sme ich iba modlitbami a túžbou, nech sa po prázdninách vrátia aspoň takí, ako ich teraz vidíme odchádzať.

No v každom prípade, Božou prozreteľnosťou sme sa do Korogocha ešte vrátili odniesť chlapcom listy pre príbuzných, ktoré si zabudli v našej taške. Chodiac po slume so 400 000 obyvateľmi v pätici bielych dobrovoľníkov sa nám ich však nepodarilo nájsť. Oživilo to v nás ale túžbu pracovať s tými úplne chudobnými. S deťmi v slume sme aspoň na chvíľu zažili to, čo nám celý čas tu v Langate chýbalo. No uvidíme, aké má Boh s nami na tieto prázdniny plány… Možno nám ich dal také dlhé aj preto, aby sme strávili prázdniny aj niekde inde, s inými mladými a deťmi. Zatiaľ sa modlíme a uvidíme. Už však prišla prvá ponuka. Budúci týždeň so sociálnym pracovníkom, ktorý vie, kde nás má zaviesť, vyrážame skontrolovať našich chlapcov jedného za druhým, či majú kde počas prázdnin byť. A tak veríme, že ich nájdeme zdravých a s niekým, kto sa o nich počas týchto niekoľkých týždňov postará. A zároveň, že to pre nás bude znova dar stretnutia sa s chudobnými. „Až v nebi sa dozvieme, čo sme im dlžní za to, že nám pomohli lepšie milovať Boha“ (Matka Tereza)

Môže sa Vám ešte páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *