Benguela

Benguela, ďalšie miesto, kde si môžem dať čiarku, že som tam bol. A prečo som tam vlastne bol? Bol som tam kvôli (alebo skôr vďaka) jednému úžasnému medzinárodnému stretnutiu dobrovoľníkov, ktorí sú v Angole skoro z celého sveta, ale poďme pekne poporiadku.

Už mesiac predtým sme vedeli, že na konci októbra bude nejaké stretnutie, no nič viac. Čím viac sa to blížilo, tým viac sme chceli vedieť viac. Nevedeli sme, ako sa tam dostaneme, s kým, kedy, proste nič, ale boli sme v pokoji. Všetko sa vyjasnilo až keď prišiel víkend, v ktorý sme mali odísť. Šli sme najprv do Calula, kde sú dievčatá a momentálne už nie len naše zo Slovenska, ale aj jedna dobrovoľníčka z Rakúska, ktorá ma ako som sa neskôr dozvedel predbehla v tom, že už nie som najmladší dobrovoľník tu v Angole, kedže je o rok mladšia a má len 20 rokov. V Calule sme po 3,5 hodinovej ceste prespali a na ďalší deň ráno sem sa vydali na dlhú 8 hodinovú cestu z Calula do Benguely. Okolo Calula je veľmi pekná príroda, a tak sme mali pekné výhľady na hory, kopce, skaly a iné pekné veci. Počas tejto dlhej cesty sa prestriedalo mnoho rôznych typov prírody. Od krásnych  hôr plných zelených lesov cez suché dlhé roviny, až po krásne no prázdne pláže pozdĺž oceánu. Vlastne sme v kilometroch prešli ako keby naprieč Slovenskom a predsa to bol len kúsok Angoly.  Asi v polovici cesty sme sa zastavili v jednom meste, aby sme počkali na ďalšie auto s dobrovoľníkmi, ktorí išli s Luandy. Počkali sme ich na parkovisku jedného obchodného centra , v ktorom sme kúpili aj niečo na obed. Vonku bolo poriadne teplo, proste ako leto u nás a keď sme vošli dnu, tak som zostal prekvapený. Bol koniec októbra a všade boli vianočné ozdoby. Myslel som si, že takéto niečo máme iba u nás a nie tu v takýchto horúčavách, ale už sa to dostalo asi aj tu. Keď sme nakúpili nejaké jedlo, tak akurát dorazilo druhé auto plné dobrovoľníkov, najedli sme sa a mohli pokračovať ďalej.

12194719_10207971644197877_8000766330604315985_oPo pár hodinách sme konečne dorazili do Benguely, ktorá nás očarila svojou krásou a čistotou. Oproti Luande to bol akoby iný svet, všade čisto, proste krása. Keď nás ubytovali, tak z nášho domu sme z balkóna mali výhľad na more, ktoré sa nachádzalo za cestou. Večer sme sa tam boli aj pozrieť a poprechádzať po pláži pri krásnom gýčovom západe slnka 🙂 . Potom sme sa trošku viac zoznamovali a bolo to poriadne medzinárodné stretnutie. Boli tam dobrovoľníci z Argentíny, Brazílie, Uruguaja, Francúzka, Nemecka, Rakúska, Talianska, sem-tam sa k nám pripojil aj jeden dobrovoľník z Mexika, ktorý pracuje v jednej škole v Benguele a samozrejme sme tam boli my zo Slovenska.

Ďalší deň ráno sme začali stretnutie aj trošku oficiálnejšie, každý povedal odkiaľ je, niečo o sebe, kde teraz ako dobrovoľník pôsobí, prečo je tu a bolo to veľmi zaujímavé počúvať, i keď som nerozumel všetko, ale nejako sa to dalo poskladať. Boli tam veľmi zaujímavé príbehy. Niektorí už ako dobrovoľníci niekde boli, napr. Anton (Nemecko) bol predtým v Indonézii, Leonardo (Taliansko), s ktorým som v Kala-Kala, bol rok predtým v Bolívii a Popi (Uruguaj) je v Angole už po druhýkrát. Keďže na stretnutí v Benguele neboli len mladšie generácie, tak tie najzaujímavejšie príbehy boli práve od tých starších dobrovoľníkov, ktorí už v živote čo to zažili a zistili, čo je dôležité. Jeden Talian Massimo (tipujem, že mal niečo medzi 40-50 rokov) je bývalý zamestnanec prezídia v Taliansku. Mal úžasnú prácu, vďaka ktorej precestoval skoro celý svet (vravel, že nebol len v Austrálii), no zistil, že toto ho nenapĺňa a tak prišiel ako dobrovoľník do Angoly a vždy, keď som ho videl v blízkosti nejakých detí alebo mladých, tak z neho šiel život a bolo vidno, že ho to baví. Ďalším úžasným príbehom bola Marlene. Bola ešte staršia ako Massimo, asi o 10 rokov, je z Brazílie doma má troch synov (už nie deti) a manžela. Ona bola pre mňa príkladom, že ak sa chce, všetko sa dá a ani vek nie je žiadnou prekážkou. Mala výhodu, že bola z Brazílie, čiže ako jediná zo všetkých dobrovoľníkov bola z krajiny, kde sa hovorí portugalsky, ale to nijako nezmenšovalo to jej úžasné rozhodnutie ísť preč z domova slúžiť iným, mám sa od nej čo učiť.

P1020266Po tomto „oficiálnejšom“ stretnutí sme sa najedli a jedlo som si užíval, keďže nebola iba fazuľa a ryža ako to je skoro každý deň v Kala-Kala a poobede sme sa vybrali na pláž. Cítil som sa ako v americkom filme, pivko, more, volejbal…proste krása. Na pláži boli aj decká, a tak sme hrali aj s nimi a tam bolo vidno Massimov zápal pre nich, keď ostatní si šli oddýchnuť do tieňa ale on s nimi zostal a hral ďalej. Marlene tiež s nimi stavala hrad z piesku, do ktorého deti potom nasťahovali kraba, ktorého chytili.

Keď sme sa vrátili, mali sme voľný program, čiže sme sa najedli a rozprávali do noci. Na ďalší deň sa program viac-menej opakoval, ráno sme pokračovali v „oficiálnejšej“ časti, pretože prvý deň to nestihli všetci a poobede sme opäť šli na pláž, ale tentoraz inú, a večer opäť pokec. No ďalší už bol trošku iný, už pred obedom sme šli na pláž, ktorá bola pre mňa najkrajšia. Bola tam stará potopená loď, ktorú sme preskúmali a potom aj skákali do vody, čo bolo super, ale o ktorej nám neskôr večer Marlene so slzami v očiach hovorila, že na takýchto lodiach sa prevážali otroci s Angoly do Brazílie. Obed sme si sami grilovali, lepšie povedané náš „šéfkuchár“ Vata (Argentína), a potom sme mali na pláži aj omšu.

12194779_10207971646917945_796510088824445602_o         P1020350

P1020371Na tejto pláži som zažil najviac zábavy a priateľstva a taktiež som tam po prvýkrát zažil, čo je to popŕhlenie medúzou a pre istotu dvakrát 🙂 . Večer sme sa rozlúčili s niektorými, ktorí odchádzali už ráno, medzi ktorými boli aj naše dievčatá zo Slovenska, a tak som sa opäť rozlúčil aj so slovenčinou na neviem ako dlho. Ja som mal ísť s nimi tiež, ale vymenil som sa, takže som tu zostal o deň dlhšie. Poobede sme my, čo sme zostali, opäť šli na pláž, ale tentokrát priamo v meste a to znamená, že tam bolo strašne veľa ľudí, hlavne detí, samozrejme všetci černosi a keď sme dorazili my bieli v takom počte, tak hneď boli všetky oči na nás 🙂 . Večer sme boli na zmrzlinu, ktorá bola väčšia ako u nás, ale aj trošku drahšia – stála okolo 2€, no o to viac sme si to vážili. Ráno sme vyrazili na cestu už o 6:30 smer Luanda, opäť cez dlhé niekoľko desiatok kilometrové rovinky, hory, lesy, ale najväčšiu časť sme šli popri pobreží oceánu.

Keď sme po 8 hodinách cesty a neustálom opakovaní asi desiatich piesní z USB nášho angolského šoféra dorazili, tak sa mi naskytol pohľad na Luandu aj z druhej strany a to z tej peknej, modernej, čistej, ale stále nebola tak pekná ako Benguela a hlavne nie potom, čo sme dorazili do jednej chudobnej časti, kde sú Saleziáni a kde väčšinou trávim aj svoje voľné dni – Sambizanga, zvaná aj Lixeira (lišeira), čo v preklade znamená smetisko a to aj dobre vystihuje, ako vyzerá. O nej sa chcem tiež zmieniť niekedy v nejakom blogu, ale teraz o inom. Keď sme poobede dorazili, tak som čakal, že pôjdem do Kala-Kala, ale šoférovi sa už nechcelo, tak som zostal v Lixeire s tým, že som nevedel kedy ani ako sa dostanem do Kala-Kala. Na druhý deň som čakal, že mi to niekto povie a naštastie aj povedal. Vraj pôjdem s padrem na omšu o 11:00 a potom ma vezme do Kala-Kala, čo bolo super, lebo bola nedeľa. Ale chcel som ísť na omšu mládežnícku, ktorú mali o 8:30 a vraj je super. Tak som si povedal, že pôjdem na obidve, veď tu je každá omša veľkou slávnosťou plnou spevov a radosti a to aj bola. No keď som o 11:00 čakal pri aute, tak som zistil, že s padre Wiliamom ideme vlastne na omšu niekde mimo, ale nevedel som kam, to som zistil, až keď sme dorazili. Neskôr som zistil, že padre Wiliam (Brazília) je v Angole rovnako dlho ako ja, lebo priletel v ten istý deň, no keď sme sa o tom rozprávali, tak zavtipkoval: „Ale ja som sa už stihol naučiť portugalsky.“  Bodaj by nie ? 🙂

Po asi 1,5 hodine sme dorazili do jednej – neviem ako to nazvať, bolo to niečo ako komunita, osada alebo niečo také, ale nebolo to sústredené na jednom mieste. Domčeky boli všade, kde oko dovidelo, ale len tak riedko. Neskôr som sa dozvedel, že sa to miesto volá Nova terra – čo znamená Nová zem a je to akoby nové miesto, kde môžu ľudia bývať, a preto sa tu tak húfne sťahujú. Keď sme dorazili na miesto, kde mala byť omša, tak len márne by sme čakali kostolík alebo kaplnku, bolo tam iba plechmi ohradené miesto so stoličkami a plno ľudí a detí túžobne nás očakávajúcich. Hneď, keď zbadali naše auto, tak začali spievať a keď sme vystúpili, tak nás vítali objatím a bozkom na líce. Bolo to pekné. Mňa, keďže som prišiel s padrem, posadili dopredu, a tak som mal pekný výhľad na všetkých, rovnako aj oni na mňa. Bolo tam hlavne veľa žien, ale vpredu sedeli deti a ženy, ktoré kojili tie najmenšie z nich.DSC02668 Miesto oltára stolík a na ňom biblia a stará špinavá kytica umelých kvetov, ktorá ale pre mňa mala na tomto mieste veľké čaro. Keď skončila omša tiež plná spevov aj tancov, tak padre spovedal a ostatní išli obedovať to, čo tu uvarili, samozrejme fazuľu s ryžou a nejakým zvláštnym mäsom, z ktorého som mal strach. Ja som čakal, kým skončí spovedanie a bolo to dosť dlho aspoň hodinu a medzitým som sa trošku zarozprával s jedným dievčaťom (o ktorom som si myslel, že ho už asi v živote neuvidím ako väčšinu ľudí tu, ale pred pár dňami keď som bol v Lixeire, tak som ju stretol, je totiž žiačkou tamojšej saleziánskej školy). A potom sme konečne dorazili do Kala-Kala. Tam som bol šéfom ja, padre Wiliam tam bol totiž prvýkrát, tak som mu to trošku ukázal. Keď sme prišli, tak hneď som sa prezliekol a šiel hrať futbal s chlapcami a postupne sa ma každý pýtal ako bolo, či som bol na pláži, kde som bol,  proste veľa otázok  od veľa chlapcov. Vtedy som vedel, že som doma.

 

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *