Nájdi ich tam, kde žiješ!

„Vy im dajte jesť!“ Túto vetu nachádzam snáď na každej strane v materiáloch našej ročnej prípravy misijného dobrovoľníka. Začala sa mi po necelom polroku tu akosi viac dostávať pod kožu.  

Upršané a studené angolské sobotňajšie popoludnie. Sedím na domčeku snažiac sa chystať si materiál do školy, vedľa hŕbky papierov na stole rozvoniava čerstvá káva, proti chladu som vyzbrojená od hlavy až po päty, teplé ponožky nesmú chýbať. Buch, buch…ozýva sa z našich plechových dverí. „No super“, hovorím si…kto už len v takom počasí sa sem hrnie. Buch, buch…znova! Otváram dvere a pred nimi na mňa, sediac na schodoch, pozerá 7-ročný chlapec. Moja pamäť na mená síce nepracuje veľmi efektívne, ale chalana poznám z nášho oratka. Sedí tam celý uzimený v kraťasoch a potrhanom tričku. Očami rýchlo sledujem, či má aspoň topánky. Žabky. Super. U väčšiny detí už aj to je luxus. Beriem jeho studené ruky do tých mojich, pýtajúc sa ho, čo tu robí v takom počasí. Nehovorí nič. A to vie počas oratka niekedy celkom riadne zlostiť. Iba na mňa pozerá. Hlavou mi bežia myšlienky, ktoré som počula už veľakrát počas našej prípravy alebo od nášho zodpovedného saleziána tu: nedá sa bohužiaľ pomôcť každému, nie sme záchranári sveta, nemôžeme dávať deťom jedlo, lebo potom tu budeme mať každý deň zástupy hladných a to nie je riešenie (a saleziáni tu tiež ktovie ako dobre s peniazmi na tom nie sú). Dokelu, to nie je fér, hovorím si. A pritom veľmi dobre viem, koľko nespočetne krát som tu na prosbu detí „Martina, som hladný“ smutne odpovedala „ale ja nemám jedlo“. No teraz mi to nedalo. Pýtam sa ho, či je hladný. Hovorí, že nie. Veľmi mu to síce neverím, ale o to viac mám potrebu mu pomôcť. Vchádzam do domu, očami hľadám niečo proti lejaku a po chvíli sa vraciam von. Podávam mu do ruky lízatko (tie mám v zálohe stále) a veľký kus látky (už 5 mesiacov je zložená na posteli slúžiac asi ako obrus, ale nikto ju tu aj tak nepotrebuje). Nesmelo sa usmeje, obmotá látku okolo seba a ja ho s úsmevom posmeľujem, že teraz sa už môže vrátiť domov aj za dažďa. Poďakuje sa, nahodí letmý úsmev a odchádza…

foto1    foto2

„Buch, buch…“, počujem asi o hodinu neskôr. Len čo stlačím kľučku na dverách, už sa preľaknuto dovnútra rúti asi 5-ročný chlapec. Tiež ho registrujem z nášho oratka. Bosý, tričko celé potrhané. Objímem ho a pýtam sa, čo tu robí sám. Bez odpovede. Len mi ticho sedí na nohách a vyzerá, že nič iné nepotrebuje. Len objatie. Zisťujem, kde býva a snažím sa mu vysvetliť, že je najlepšie vrátiť sa domov, lebo na našom dome ostať nemôže a vonku tiež nie, lebo strašne prší. So smutnými očami hovorí iba jedno: „nechcem ísť domov“. Na moju otázku „prečo“ som odpoveď čakala márne… Snažila som sa nadviazať rozhovor, nech zistím troška viac, ale neúspešne. Iba ticho sedel, sem-tam som z neho dostala aspoň odpoveď „áno“ alebo „nie“. Prešla som sa naším domčekom, čo by ho tak potešilo a našla som autíčko, ktorému chýbalo jedno koliesko. Podávam mu ho spolu s pomarančom a síce nerada, ale prosím ho, nech sa vráti domov. Na rozlúčku ma ešte silno objíme. Je to ťažké zatvárať dvere za takýmito deťmi. Keď im neviete pomôcť. Po pár minútach pozerám z okna von a on v tom daždi ešte stále sedí…

Na druhý deň ráno netrpezlivo zisťujem od našej kuchárky, ktorá má na starosti miestnu charitu, ako to tam funguje. A či sa nejako dá pomôcť týmto „našim deťom“. Vraví, že uvidíme. A tak čakám. Uvedomujúc si pritom vlastnú neschopnosť, či obmedzenosť možností. „Vy im dajte jesť“ mi beží dookola mysľou. Takisto aj slová Peťa Jacka (salezián zodpovedný za misijných dobrovoľníkov), že najviac, čo im môžeme dať, je naša živá prítomnosť a láska.

foto3   foto4

„…lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ Pred pár dňami som v súvislosti s týmto evanjeliom čítala jeden krátky príbeh: Istá mladá žena bola tak oslovená prácou misionárok lásky v Kalkate, že sa opýtala Matky Terezy, či by mohla aj ona vstúpiť do rehole. Ona jej s láskou odpovedala: „Zostaň tam, kde si. Nájdi si svoju Kalkatu. Nájdi chorých, trpiacich a opustených tam, kde žiješ – vo svojom dome, vo svojej rodine, vo svojej práci a vo svojej škole. Všade, kam pôjdeš, nájdeš ľudí, ktorí sú nechcení a nemilovaní.“

Kalkata je všade. Znie mi to v ušiach až veľmi často. Nie žeby to bola pre mňa novinka, nepotrebovala som prísť do Afriky, aby som zistila, že príležitosť pomáhať druhým klope na každom rohu, len ma to inšpiruje a poháňa zamýšľať sa viac nad tou „mojou Kalkatou“. Momentálne tu v Angole a o pol roka…uvidíme.

A čo tvoja Kalkata?!

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *