Dovidenia, Sibír!

4.3. 2016

Ešte sa len zvianočnievalo, keď som sa snažila zvečniť moje misijné zážitky naposledy. Dnes si už želáme „Veselú veľkú noc” a medzitým prešlo mnoho mesiacov a mnohé sa zmenilo.
Na začiatku decembra sa udialo to, o čom každý z nás tušil, čo každý z nás vedel, len ja som si to do pokonu nechcela pripustiť. Nočná mora každého dobrovoľníka či saleziána nadšeného pre misiu na Sibíri, takzvané „ročné” vízum, ktoré nie je ani zďaleka ročné. Funguje spôsobom „tri mesiace v Rusku, tri mesiace mimo Ruska, tri mesiace v Rusku, tri mesiace mimo Ruska”… dokopy to je ten „rok”, aby ste rozumeli. Ja som však na Sibír v septembri cestovala plne presvedčená o tom, že MNE sa tú ruskú vízovú politiku podarí okabátiť 🙂

Nepodarilo sa. Náš plán zamestnať ma ako učiteľku anglického jazyka na akejkoľvek základnej škole (a získať tak pracovné víza) zakaždým stroskotal na nesúhlase úradov. Dostávali sme výhovorky od výmyslu sveta, no stále som to nevzdávala. Avšak, keď mi nedali už ani požehnanie učiť na škole umiestnenej hlboko v tajge, kde už celý rok nemohli nájsť namiesto dôchodkyne nového učiteľa angličtiny (však kto okrem mňa by chcel učiť v tajge?), uznala som, že je to boj s veternými mlynmi. Sen o vidieckej učiteľke bývajúcej v tajge v domčeku bez elektriny, kúrení v piecke, čerpaní vody z neďalekej riečky, sen o návštevách latríny za -50 stupňových teplôt a zavýjania miestnych hladných lajok, sen o tom, že evenkijské deti budú mať konečne angličtinárku, sa teda rozplynul. Evenkovia sa musia zaobísť bez angličtiny a moja ohrdnutá pýcha musí vycestovať s dlhým nosom za hranice Ruskej federácie. Len Pán Boh vie, že takto to asi pre mňa bolo najlepšie, že by som asi bola bývala v tej chatrčke zamrzla a že ma chcel naučiť pokore.

Ukončiť dobre rozbehnuté plány, náhle sa rozlúčiť s ľuďmi, s ktorými sme sa len teraz spriatelili, nechať to tu všetko s vedomím, že o tri mesiace bude treba začať všetko odznova, bolo bolestivé. No o to viac sme sa snažili užiť si naše posledné dni a vyťažiť z nich čo najviac. Ja i manželia Jarkovskí, ktorým sa ich aldanská misia mala tiež čochvíľa skončiť. Stretnutia a chvíle s našimi novými priateľmi, najmä s tými najmenšími, boli s vedomím, že sa uvidíme až o tri mesiace, o to vrúcnejšie. Nuž a najväščou misijnou odmenou pre mňa bolo to, že som sa stala krstnou mamou malého Viťku 🙂

Z Aldanu viedla moja cesta na Sever, do Jakutska, z ktorého som odlietala domov. O tomto čase to tu už vyzeralo ako na naozajstnom Severnom póle, nehovoriac o tom, že všade po meste sa potulovali soby a Dedovia Mrázovia zapaľujúci vianočné stromčeky. Ako to už v Rusku býva, o malom Ježiškovi nebolo ani chýru, ani slychu, zato všetci sa nesmierne tešili na nadchádzajúci „Rok Opice”… Najvyšší čas vrátiť sa do Európy, hovorím si, ešte netušiac o tom, čo ma čaká na mojich ďalších cestách…

Ak ste si mysleli, že som tie tri mesiace ničomne sedela doma na Slovensku a oddychovala, zle ste si mysleli! Hneď po mojom návrate z Jakutska som si len prebalila kufor a namierila si to opäť na východ, tentoraz na Ukrajinu k ukrajinským saleziánom, ktorí sa v meste Ľvov starajú v detskom domove o osirelých a opustených chlapcov… Článok, ktorý ste si práve prečítali, mal byť, popravde povedané, len upútavkou na môj ukrajinský príbeh, preto neváhajte a kliknute SEM!!! 🙂