Príbehy, ktoré zmenili ten náš (1. časť)

Posledné týždne, posledné dni, posledné minúty…a je to. Znovu prázdna jedáleň, prázdne spálne, prázdne triedy, prázdne ihrisko. A znovu si uvedomujeme, ako čas ide rýchlo a ako sa pomaly míňa aj náš čas tu v Keni. Naša šanca vstúpiť do života našich chlapcov. Aj keď sme v týchto chvíľach naplnení všetkým, čo sme s nimi prežili. Posledné týždne totiž vstúpili do našich životov veľmi silno.

Nedeľa Božieho milosrdenstva, rok Božieho milosrdenstva, tri hodiny poobede – čas Božieho milosrdenstva. A tak spolu kľačíme pred Bohom v  kaplnke, v tichu a vďačnosti. V tichu, ktoré zatiaľ trvá len niekoľko minút, od odchodu našich chlapcov na prázdniny. Vo vďačnosti, veľkej vďačnosti za každý prežitý okamih posledných troch mesiacov. Tento raz však cítime ešte úplne inú vďačnosť, ako keď sme ich na prázdniny vyprevádzali naposledy…

DSC_0038Vďačnosť, ktorá pramení z toho, že Niekto mení a posledné mesiace znovu zmenil Tvoj život cez druhých. Priblížil si Ťa bližšie k sebe, pomohol nám priblížiť sa bližšie jeden k druhému, pomohol nám zmeniť naše vnútro. Znovu… Tento čas s nimi v nás veľa vecí zmenil. Cítime, že v tejto chvíli vďaka nim znovu lepšie chápeme, čo znamená slovo rodina. Po tom, ako sme obaja dostali veľký dar vo svojej vlastnej rodine, vždy sme vedeli, že nám tento dar Boh nedáva len pre seba, ale že raz nás pošle, aby sme všetko, čo sme v nich dostali dali niekde ďalej. A kým tak budeme môcť robiť v našej vlastnej rodine, cítime, že máme rodinu aj tu v Keni.

Cez prázdniny sme boli pozrieť takmer všetkých našich chlapcov u nich doma (ak sa to domovom dá nazvať). A boli to pre nás naozaj obohacujúce dni. K našim chlapcom sme sa oveľa viac priblížili a veľa sme pochopili. Nikdy tomu, čo prežívajú zmenseny 9nebudeme môcť rozumieť úplne, ale popri prechádzaní prostredím, z ktorého vychádzajú, popri míňaní smetiska, ktoré lemuje takmer všetky domy, popri stretaní ľudí, ktorí tvoria tú ozajstnú rodinu našich chlapcov a zhováraní sa s mnohými často chorými, opitými, nafetovanými ľuďmi, ktorí sa starajú o našich chlapcov, popri rozhovoroch s ľuďmi, ktorí za deň zarobia často 2-3 eurá, aby uživili celú rodinu, ktorí samy niekedy nevedia čítať alebo písať, ktorí sú často sami veľmi zranení…pochopili sme, že naši chlapci nevedia prijať Lásku, pretože ju mnohí naozaj nikdy nedostali. A aj keď sme to vedeli, a celý čas sme tomu niekde vnútri rozumeli, teraz sme to zažili a pochopili úplne inak. A táto veta dostala pre nás úplne nový význam. Mnohí z našich chlapcov nikdy v živote nezažili prijatie a Lásku. A Láska nie ja náročná len na darovanie, Láska je náročná aj na prijímanie, ak Ťa to nikto nikdy nenaučil.

„Robím u nás v osade pastora. Raz večer nám niekto zaklopal a priniesol malého chlapca. Mal asi 8 rokov, poznal som ho iba z videnia. Jeho otec bol naozaj zlý človek. Šľahal ho s prackou na opasku tak, že mal na chrbte obrovské rany. Niekedy ho pichal ihlami… Rooney utiekol z domu a žil nejaký čas na ulici. Keď ho tu našli a spýtali sa, či niekoho nemá, pamätal si, že ma videl v kostole, tak ho priniesli ku nám. Odvtedy u nás ostal. S pomocou don Bosca sme mu zabezpečili vzdelanie. Je šikovný, verím, že ho uvidím na univerzite.“

A tak sme sa na našich chlapcov po všetkom, čo sme zažili cez prázdniny a mnohých príbehoch DSC_0476veľmi podobných tomuto, pripravili oveľa lepšie. Naše srdce Boh premenil a dal nám väčšiu Lásku a väčšiu chuť a túžbu byť tu pre nich. A našim chlapcom pomohol zbúrať niektoré bariéry, keď nás videli sedieť v ich rozpadajúcom sa domčeku, v ktorom to nie vždy pekne voňalo, zoznamovať sa s ich kamarátmi a rodinou a zažiť kúsok ich života. Keď nás tu potom po prázdninách našli „čakať na nich“, pochopili, že to zmenseny 10s nimi môžeme myslieť vážne. A tak sa nám s veľkou pomocou modlitieb všetkých, ktorí nám ich posielajú, podarilo v ďalších troch mesiacoch priblížiť sa k nim inak.

K tomu nám po pár týždňoch prišlo 16 nových chlapcov. Chlapcov, ktorí boli z naozaj chudobných pomerov (väčšina), chlapcov, ktorí majú za sebou veľmi ťažké príbehy, chlapcov, ktorí veľa pekného zatiaľ v živote nezažili. A zrazu, zo dňa na deň, ďalšie príbehy sa stali súčasťou toho nášho…

zmenseny 1Synovia „mám ulice“, ktorí na ulici vyrástli alebo prežili väčšinu doterajšieho nie veľmi dlhého života. Chlapec, ktorého mamina počala potom, ako ju na ulici znásilnili. Chlapec, ktorý má 8 rokov, no výzor aj správanie maximálne na 5, maminka má 27, tatinko 57, ale obaja majú kvôli drogám ťažkosti súvislo rozprávať. Chlapec, ktorému sa ťažko učí, pretože maminka drogovala celé tehotenstvo. Chlapec, ktorého mamina má silné HIV, tatino (ako zvyčajne tu v Keni) nikde a tak on od svojich 5 rokov na ulici zháňal robotu, aby kúpil lieky pre maminu a ako hlava rodiny jedlo aj pre dvoch mladších bratov. Chlapec, ktorý sa po smrti rodičov ocitol úplne sám… A  mnoho ďalších príbehov, ktoré naši chlapci museli zažiť skôr, ako by ich niekto naP1030743učil čítať a písať.

A spolu s nimi, našimi starými a novými chlapcami, sa aj naša úloha tu začala v niečom trošku meniť. Už to nebolo najmä o tých chvíľkových „bojoch“ z minulého termu „I don´t want your love…“, čo sa nám niekedy ťažko prijímalo a hľadali sme zmysel toho, čo im môžeme dať. V úplnej vnútornej slobode a najmä pokoji sme cítili, že sa pre nich môžeme pomaly stať akoby naozaj rodičmi.  Aj keď iba na chvíľku…

DSC_0105Stále viac túžili po blízkosti, objatí, porozumení. Stále viac prichádzali len tak samy od seba. A zrazu sme sa ocitli v atmosfére, kedy sme boli rodinou. Ktorá spolu všetko rieši, ktorá zažíva aj mnoho pekných momentov, často sa smeje alebo robí hlúpozmenseny 11sti, cítili sme aj oveľa väčšiu slobodu v tom, byť na nich rodičovsky prísni a cítili sme, že chlapcov to od nás nevzďaľuje (alebo vždy iba na chvíľku:), ale v takej realite, ako by sme si boli tak vnútorne oveľa bližší. A tak nás  naozaj napĺňalo byť s nimi, prežívať s nimi každý deň.  V maličkostiach a jednoduchých momentoch, v škole, na krúžkoch, pri práci, pri hraní sa,  pri modlitbe, všetky pekné aj ťažké momenty, ktoré zažíva každá rodina. A tak sme každý deň cítili, že všetky ich nie ľahké príbehy, menia ten náš.

Druhú časť blogu si môžete prečítať po kliknutí SEM.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *