Africká realita – moja realita

Popravde ani neviem, kde mám začať. Uplynul dlhší čas od posledného blogu. Každý deň sa deje niečo, o čom sa dá písať. Veci veselé, ale aj veci smutné. Ani neviem, ako dni rýchlo utekajú. Keď som odchádzala, mala som pocit, že rok je dlhý. Dnes však viem, že dni ubehli a ubiehajú veľmi rýchlo. O necelé dva mesiace budem už doma. Keď sa obzerám späť, s úsmevom spomínam na to všetko pekné, čo som za tých pár mesiacov zažila. Som veľmi vďačná za to všetko, čo tu môžem zažívať. Som presvedčená, že moje rozhodnutie ísť na misie bolo správne. Hoci to bol krok do neznáma a do neistoty, je to Božia cesta – mnohokrát vôbec nie je ľahká.

Tým, že pracujem v ambulancii, stretávam sa s príbehmi, ktoré sú často veľmi smutné a hoci ich miestni ľudia počúvajú, nevedia sa z nich poučiť, často sa opakujú, stávajú sa znova a znova. Jeden prípad bol veľmi silný. Bolo to asi pred dvoma týždňami. Priniesli nám do ambulancie malé, asi ročné dievčatko s bolesťou brucha a teplotou. Nič vážne, bežná vec, ktorá sa dá vyliečiť v priebehu týždňa. Avšak dievčatko bolo postihnuté, malo niečo podobné, ako je naša detská obrna. Na vyšetrenie ju však nepriniesla mama či otec, bohužiaľ obaja nechali dievčatko doma samé s asi 5 ročnou sestrou a odišli pracovať. Dievčatko priniesla suseda rodičov. My sme jej predpísali nejaké lieky, dostala injekciu proti horúčke a poslali sme ju domov. Asi o dva dni neskôr, keď som prišla ráno do ambulancie, mi João Alberto, náš misijný lekár, hovorí, že dievčatko zomrelo, pretože rodičia ju nechali opäť samú a vôbec sa nezaujímali o to, že je chorá a potrebuje pomoc. Tu je to mnohokrát tak, že rodičia nechcú postihnuté dieťa. Je to veľmi smutné, ale je to realita. Píšem to preto, lebo mnoho ľudí sníva o Afrike a o tom, aká je Afrika krásna, ale tak ako všetko, aj Afrika má svoju opačnú stranu. Avšak napriek zlu, ktoré sa deje, stávajú sa veci, ktoré nás utvrdzujú v tom, že Boh nás má bezpodmienečne rád a dennodenne nám toho dáva veľa.

encerramento (78)Ako som už písala, tak okrem toho, že pracujem v ambulancii, učím v škole. Mnohí sa pýtajú, ako s portugalčinou. Je to úplne jednoduché, čím viac ste v prostredí, kde sa hovorí cudzím jazykom, tým lepšie a rýchlejšie sa naučíš hovoriť. Hoci priznávam, občas je to náročné, keď mám celé poobedie hovoriť po portugalsky, lebo predsa len s akcentom to nie je ešte úplne perfektné, ešte stále sa mám čo učiť. V škole nám skončil prvý trimester, minulý a tento týždeň máme prázdniny. Čaká nás ešte jeden týždeň prázdnin – budeme mať stretnutie všetkých dobrovoľníkov, ako sme mali v októbri v Benguele, akurát, že teraz bude v Calule. Mali sme písomky, no bolo čo opravovať a lúštiť portugalské haky-baky dalo zabrať, ale nakoniec väčšina výsledkov bola pozitívna. Samozrejme, potom bolo treba robiť štatistky pre každú triedu, takže už som začínala mať pocit, že to nemá konca kraja, ale všetko sa dá, keď sa chce. Všetko odovzdané a uzavreté. Druhý trimester sa môže začať.

Domingo de Ramos (8)Ešte sa vrátim trochu naspäť, k Veľkej noci. No to jednoducho treba zažiť. Vďaka atmosfére, ktorá vládala počas Veľkonočného trojdnia, sa mi podarilo prežiť Veľkú noc o niečo hlbšie ako Vianoce, predsa len tu ľudia všetko prežívajú inak, ale na druhej strane rešpektujú ticho ktoré vládne aj u nás na Veľký piatok či Bielu sobotu. Okrem toho na Kvetnú nedeľu sme mali nádhernú slávnosť s procesiou cez Calulo. Mladí si tak ako každý rok nacvičili animovanú, hranú krížovú cestu. V sobotu večer sme mali Vigíliu – asi tak ako všade, bola to dlhá 3 hodinová slávnosť s následnou adoráciou do polnoci. Každá skupina vždy animovala jednu hodinu, počas ktorej sa spievalo a modlilo. Myslím, že takú Veľkú noc, akú som zažila tu, už nezažijem, preto som za to veľmi vďačná.

encerramento (81) - Copy50 dní po Veľkej noci sme oslávili Zoslanie Ducha svätého. Opäť sme mali Vigíliu, tentokrát celú noc, program bol pestrý, začali sme omšou a ružencom, rôzne skupiny mali pripravené tance, mali sme prednášku o Duchu Svätom, pozreli sme krátky film, mladí vysvetľovali 7 darov Ducha svätého a takmer na konci bola ešte meditácia nad evanjeliom, na ktorej som už ja nevládala ostať, keďže bolo asi 2:30. Na druhý deň v nedeľu sme mali oratko, naši pouliční neposední zlatí chlapci hrali futbal a ja som obdivovala ich vytrvalosť, keďže hrali bez prestania asi 2 hodiny vkuse. Deti tu majú naozaj energiu stále a to je jedna z mnohých vecí, ktoré robia misiu krásnou – deti. Keď ste s deťmi, tak máte všetko.

Dnes či včera som čítala veľmi pravdivú vetu, z PGSI :-) .  The only way to do great work is to love what you do. Myslím, že ak každý z nás bude robiť to, čo má rád, budeme nachádzať šťastie. Služba druhým je šťastím, pretože dávame často tak málo a dostávame veľa a často si to ani nezaslúžime…a sú to často tí druhí, ktorí nás dvíhajú z prachu, keď padáme, sú to práve ti druhí, vďaka ktorým sa smejeme. Vďaka druhým je náš svet krajší…

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *