Ako som sa ocitla na misii

Sedím na posteli v byte uprostred Baku a rozmýšľam, ako som sa tu vlastne ocitla. Sú to viac ako dva týždne, čo sme tu, a tak by už bolo načase niečo napísať. 🙂 Rozhodla som sa najskôr napísať o svojej ceste k misii a na misiu.

Keď som mala asi 16 rokov, vybrala som sa s krstnými rodičmi na jedno diecézne stretnutie mladých. Súčasťou programu boli aj workshopy. Pri čítaní ponuky mi zrak padol na workshop o saleziánskych misiách a rozhodla som sa, že sa naň pôjdem pozrieť. Prekvapilo ma, keď som na ňom stretla animátorku od nás z oratka, Katku, ktorá nám porozprávala o svojom roku v Angole. Veľmi sa mi jej rozprávanie páčilo a začala som rozmýšľať o tom, aké super by bolo, keby som aj ja mohla ísť raz takto pomáhať. Myslím si, že práve vtedy Boh vzbudil v mojom srdci misijnú túžbu, ktorá začala pomaly a nenápadne rásť.

Už predtým mi kamarátka Viki s nadšením rozprávala o misijnom tábore pre deti na Ukrajine, na ktorom bola cez sestry saleziánky. Neskôr som sa dozvedela, že aj saleziáni organizujú cez leto takéto tábory, a tak som sa koncom decembra 2012 prihlásila na prípravu. Počas prípravy prišli do mojej mysle pochybnosti, či na Ukrajinu vôbec ísť. Mala som pocit, že na to nemám, že je to väčšie ako ja. Rozhodla som sa všetko odovzdať Bohu v modlitbe a prosila som ho, nech mi dá spoznať svoju vôľu. Neprešla asi ani hodina a ja som sa prechádzala po chodbe, na ktorej sme mali vylepené tzv. facebooky. Boli to papiere, kde mal každý z nás základné info o sebe a posledným bodom bolo životné motto. Ako som čítala tieto facebooky, všimla som si motto animátorky Zuzky: „Boh si nepovoláva pripravených, ale pripravuje povolaných.“ Hneď mi bolo jasné, že je to Božia odpoveď na moju modlitbu a odvtedy sa týmto mottom riadim. Tábory na Ukrajine boli pre mňa krásnym zážitkom, ale najmä veľkou ľudskou a animátorskou skúsenosťou. Tento misijný čas moju misijnú túžbu ešte umocnil. Uvedomila som si, že som dostala v živote naozaj veľa a túžila som sa o to podeliť opäť.

Čas plynul, až som sa minulé leto rozhodla prihlásiť na Saleziánske misijné dobrovoľníctvo.  Nebolo jednoduché povedať to doma, ale na moje prekvapenie všetko nakoniec prebehlo oveľa hladšie, ako som čakala. Uvedomila som si, že ak ma Boh niekde chce mať, dokáže si pripraviť aj cestu. Netušila som, čo všetko ma počas roku prípravy čaká. Skvelá partia nádejných misijných dobrovoľníkov, témy, ktoré nútili prehodnocovať, strach, ktorý sa najmä vďaka don Peťovi Jackovi nakoniec zmenil na odovzdanosť a dôveru v Boží plán. V marci prišlo misijné určenie. Baku, Azerbajdžan.

Posledné týždne pred odchodom boli plné nakupovania, vybavovania a stretnutí s priateľmi. Od zubnej prehliadky až po nákup kufrov, od Úradu práce až po večer pri limonáde či zmrzline. Dni ubiehali a hoci som sa snažila uvedomiť si, že onedlho odchádzam prvýkrát na rok preč, akosi mi to nešlo. Prišiel 11.september a s ním môj odchod do Baku. Keď boli kufre zbalené, rozlúčila som sa s bratom a rodičmi a spolu s mojou spoludobrovoľníčkou Luckou a don Štefanom Kormančíkom sme vyrazili na cestu do Budapešti, odkiaľ sme my dve mali letieť. Stihli sme si pozrieť kúsok mesta s krásnym výhľadom na Dunaj a potom už rýchlo na letisko.

Zbohom známy svet! Vidíme sa o rok! 🙂

V Azerbajdžane som v rámci projektu Európskej dobrovoľníckej služby, ktorý je finančne podporený z prostriedkov Európskej únie cez program Erasmus+. 

EU logo

Môže sa Vám ešte páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *