Prvé dojmy

Prvý blog som zakončila odletom, tak tento druhý začnem príletom. 🙂 Po príchode do Baku (12.septembra okolo šiestej ráno) nás na letisko prišli privítať a vyzdvihnúť otec Vova a dobrovoľníčka Zuzka, ktorej sa pobyt na misii pomaly končí. Ako sme však zistili už počas prvých dní, máme naozaj šťastie, že sme sa s ňou ešte takto stretli. Zuzka nám veľmi uľahčila spoznávanie miestnych ľudí, zvykov, dopravy a môžeme sa na ňu obracať so všetkými zvedavými otázkami. Okrem iného, výborne sme si sadli, a tak sme prežili veľa krásnych chvíľ v trojici. Boh sa o nás stará. 🙂

Veľkú časť prvého dňa sme strávili oddychom. Náročná cesta z Bratislavy (pre Lucku dokonca až z Prešova) a časový posun spravili svoje. Máme tu o dve hodiny viac ako na Slovensku. Pôvodne som si myslela, že to bude o tri, ale v Azerbajdžane sa neprešlo na letný čas. Takže o tri viac bude až v zime. Podvečer sme už zatúžili vidieť kúsok mesta a vybrali sa so Zuzkou na bulvár (promenáda popri Kaspickom mori). Prišli aj dvaja mladí z cerkvi, Rustam a Daria, a tak sme sa mohli započúvať do prvých ruských slovíčok. 🙂

Počas ďalších dní sme sa postupne zoznámili s deviatimi saleziánmi (7 zo Slovenska a dvaja z Indie), dvomi sestrami saleziánkami a mnohými miestnymi veriacimi, najmä mladými. No keďže každý deň vidím minimálne jednu novú tvár, predpokladám, že zoznamovanie ešte chvíľu potrvá. 🙂

Väčšinu nášho programu počas týchto týždňov tvorí upratovanie. Priznám sa, že je zatiaľ asi najväčšie, aké som v živote zažila, ale je to skvelý čas plný rozhovorov, zábavy a nových skúseností. A upratať nám veru treba poriadne, veď už o pár dní nás čaká veľká slávnosť, návšteva Svätého Otca Františka. O nej a aj všetkých prípravách sa dozviete v ďalšom blogu. Okrem upratovania máme aj ďalšie krásne zážitky. So saleziánom Peťom sme boli v starom meste pomôcť Zuzke s nákupom darčekov a tiež sme pár veciam neodolali. Prešli sme sa popri množstve predajcov, ktorí nás neúnavne volali do svojich obchodíkov, spravili si niekoľko selfie a zastavili sa na spoločný obed. Jeden večer sme boli spoločne s upratovacím tímom a niekoľkými mladými na koncerte, kde orchester hral skladby z Walt Disneyho rozprávok. Priznám sa, že Leví kráľ ma dojal k slzám. A ako to už pri mnohých dievčatách býva, jedno voľné poobedie sme spolu s Luckou a Zuzkou strávili v nákupnom centre. 🙂 A mohla by som pokračovať množstvom ďalších príjemných stretnutí.

Postupne sa zoznamujeme aj s miestnou kultúrou a neustále sa presviedčame, že je značne odlišná od tej našej. Spomeniem niekoľko príkladov. Smrkať na verejnosti je neslušné. Preto občas celú omšu počuť, ako niekto poťahuje nosom. 🙂 Mužom je najlepšie nepozerať sa do očí, lebo by si mohli všeličo myslieť. A dievča by večer potme nemalo chodiť von samé…preto chodievame všade spolu.

Najviac sa mi zatiaľ páči doprava. V prvom rade je dosť lacná. Jedna cesta autobusom alebo metrom bez prestupu stojí 20 qepik, čo je v prepočte asi 11-12 centov, nezávisle od dĺžky cesty. Na metro sa používa karta, na ktorú si dobijete kredit. A vraj sa v metre nemá fotiť. 😉

 

20161005_094948V autobuse sa platí pri výstupe vodičovi. Ľudia vystupujú aj zadnými dverami a potom prídu dopredu zaplatiť. Rozmýšľam, koľko ľudí v Bratislave by pri takomto systéme cestovalo načierno, ale tu som zatiaľ nikoho takého nevidela. Autobus vám zastaví aj mimo zastávky, ak vodiča poprosíte. Miestni na neho zvyknú často zakričať zozadu alebo zabúchať na dvere, ale na to si my ešte netrúfame. 🙂

Myslím, že by tých informácií na začiatok aj stačilo. 😉 Prosím Vás o modlitby za našu misiu a teším sa na Vás v ďalšom blogu.

V Azerbajdžane som v rámci projektu Európskej dobrovoľníckej služby, ktorý je finančne podporený z prostriedkov Európskej únie cez program Erasmus+. 

EU logo

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *