Matagallinas?

Čas plynie presne tak, ako má!

V predchádzajúcom blogu som písala o „trampotách“ pri získaní víz, mojej príprave pred odchodom, samotnom odchode a príchode do Mexika a o mojich prvých dňoch v Mexiku. Teraz vám priblížim prvé týždne na mojom mieste určenia – El Portillo Matagallinas.

Matagallinas sa nachádza ďaleko v horách. Od mesta Oaxaca sa tam ide približne 3 hodiny autom. Cestu tvoria samé zákruty a serpentíny. Po príchode do môjho, už teraz pravého miesta, som bola hneď zaangažovaná do vykladania potravín, ktoré sa mohli pri vhodnej príležitosti – pri mojom vyzdvihovaní – nakúpiť. Následne mi bola ukázaná moja izba. Bývam spoločne s dievčatami, ktoré tu sú, ale moja izbietka je oddelená drevenou stenou. Samozrejme je oddelená len dvomi drevenými stenami od izbietiek,dsc_0011 v ktorých býva druhá dobrovoľníčka a hostia, keď prídu. „Kúpeľne a záchody“ sú spoločné – na ich využívanie si ešte len zvykám a verím, že mi do hlavy neskĺzne myšlienka, že som si zvykla, lebo by som skončila na infekčnom (to píšem hlavne pre seba, keď si to budem čítať :D). Po obhliadke izby mi jedna sestra ukázala celé centrum a miestnosti. Na prvý pohľad sa to zdalo ako labyrint, no teraz sa tu už orientujem veľmi rýchlo. Centrum je rozdelené na dve časti – na časť, v ktorej bývajú dievčatá a časť, v ktorej bývajú chlapci. Centrum má dve školy – prvý a druhý stupeň. Deti, ktoré tu bývajú, sú žiakmi druhého stupňa. Deti prvého stupňa dochádzajú (s tými som nemala ešte česť stretnúť sa).  Hoci sú tu aj chlapci aj dievčatá, nemôžu sa spolu rozprávať a keď sa niečo robí, keď je nejaká práca, tak nesmie nik nikomu pomáhať. Takže ako dievčatá, tak aj chlapci si všetku prácu robia sami, dokonca aj tú ťažkú! A majú tu aj pekáreň na chlieb.dsc_0003 Keď som dostala voľno, aby som si vybalila veci, prišla druhá dobrovoľníčka, tak sme sa aj hneď  zoznámili. Volá sa Ivonne a je taktiež z Mexika. Je veľmi milá a trávime spolu veľa spoločného voľného času – ktorého teda veľa nie je. Má jednu vlastnosť – veľmi veľa rozpráva, takže sa mám aspoň s kým rozprávať po španielsky. Okrem mojej super dobrovoľníčky Ivonne je tu aj ďalší dobrovoľník Israel, ktorý je pri chlapcoch. V centre je jeden páter, jeden brat a 4/5 sestier a cez týždeň tu sú aj vyučujúci. Všetci sú veľmi milí, ale so všetkými sa stretám len pri raňajkách, obede a večeri. Neviem teraz úplne celkom odhadnúť, či je to povahou alebo kultúrou, ale každý sa snaží byť milým a príkladom pre ostatných. Hlavne pre tie deti. Uvidíme časom, keď prídu prvé ťažšie prekážky. Detí je tu dosť (počet neviem) a ešte nepoznám mená.dsc_0038 Na mená hlavu nemám, takže s tým budem mať trochu problém, ale naučím sa časom…snáď. Vlastne, po mojom príchode, keď som si išla umyť ruky, akurát deťom začala prestávka a zrazu sa okolo mňa nahromadilo množstvo dievčat a hneď ma zaplavili otázkami typu odkiaľ som, kto som, koľko mám rokov, ako dlho tu budem a pod. dsc_0031Zatiaľ ma majú rady, samozrejme aj ja ich, a bijú sa o mňa, aby som bola v ich tíme, keď hráme nejakú hru. A veľmi mi pomáhajú. Taktiež ich volám, že sú mojimi učiteľkami španielčiny. A pre ne som ja zatiaľ ich vzor v behaní, hraní na gitare a v tom, že som biela. Že si zoberú moju ruku a hladkajú ju, obzerajú a ňuchajú som si už zvykla, ale zakaždým mi je to tak trochu smiešne. Stále sa mi pozerajú do očí, že mám krásnu farbu očí a že aj ony chcú mať také oči a vlasy ako ja. Uvidíme časom, čo sa z tohto všetkého vykľuje. Čo som stihla tak trochu zanalyzovať je, že pochádzajú z ťažších podmienok. Tu v centre je to dosť ťažké a náročné, ale pre nich je to úplný komfort. Pre mňa je to akoby skúška pokory. Ale čo sa sťažujem? Však mám internet raz za dva týždne!

Kedže sa nemôžem zatiaľ venovať vyučovaniu predmetov, venujem sa manuálnej práci (pre tých, ktorí rozmýšľajú stať sa dobrovoľníkmi – učte sa nejakej praktickej zručnosti, veľmi sa vám to hlavne na začiatku zíde). Vyzdobovanie kostola, kaplnky – moja prvá práca (kedže je misijný a mariánsky mesiac),dsc_0050 hra na gitare, beh, fotografovanie a práca s programami a dsc_0067konvertovaním, sa stali pre mňa náplňou dňa. Pre mňa sú teda dni teraz také organizovano-neorganizované. Už po týždni som dostala normálne začlenenie do hlavného asistenčného tímu.  Takmer na všetkých aktivitách sa už zúčastňujem. Zatiaľ je pre mňa každý deň iný, pretože tieto dva mesiace, okrem mojej práce, som začlenená aj do práce na poli. A tá sa každý deň líši.

Prostredie, v ktorom sa nachádzame, je také horské, minipralesové. Počasie sa tu veľmi rýchlo mení. Ráno je veľká hmla a zima a večierkom sa vždy väčšinou spustí veľký lejak. Takže moje vychutnávanie si východu a západu slnka sa ešte neuskutočňuje 😀 . Zem je tu červená a raz je tu vlhko a raz sucho. Počas najteplejších hodín, to jest od 10:00 – 17:00 vyschne ale všetko a dá sa veľa pracovať vonku. Keď píšem o vyschnutí vecí, tak pranie je tu tiež ako kedysi dávno – voda, mydlo a „trelko“. Hlavne pri tých najťažších chvíľach si ale vždy spomeniem na výrok jedného môjho vyučujúceho: „Mária, nezabúdajte, na všetko sa dá zvyknúť. Aj na gilotínu…ale len raz.“ Deň sa mi začína o 5:30 a končí sa väčšinou o 22:00. Keď vstávam, tak si zatiaľ vždy pripomeniem, že o tejto hodine by som bola už naobedovaná a že väčšina doobedovala. A keď idem spať, tak si spomeniem, že u nás sa buď vstáva alebo väčšina už odchádza do práce, resp. pracuje. Takže sa trochu míňame, keďže ja tu mám o 8 hodín menej ako je na Slovensku.

Od mojich prvých dní sa tu toho veľa udialo. Je to viac-menej preto, že je tu všetko pre mňa nové. Hneď na tretí deň po mojom príchode som ochorela, čo by som rada opísala, pretože mi to spätne príde dosť vtipné, ale asi to tu nie je vhodné. A samotné dopracovanie sa k lekárovi? Tak to vám napíšem:

Dostať sa k lekárovi od môjho domova nie je vôbec také jednoduché. Predstavte si, že ledva žijete, ledva kráčate a máte ísť k lekárovi. Tu je lekár tak hodinu autom. To je zatiaľ ešte celkom prijateľné. Problém je v tom, že akurát tu žiadne auto nebolo v dispozícií a normálne je postaviť sa na cestu a stopovať. Viete si predstaviť v takom stave stopovať? Ja už teda úplne áno :D. Zabudla som napísať, že premávka tu je veľmi zriedkavá. Tak jedno auto za 3 hodiny. A tak si sedím, či krčím, čí kľačím pri kraji cesty, keď sa po polhodine objaví auto. Sestra sa hneď postavila do stredu, aby auto zastalo. Auto zastalo a šofér nás ochotne zobral. Cesta, keďže tu nie je spevnená cesta, bola dosť náročná, ale nakoniec sme sa dostali do cieľa. Prídete k lekárovi, lekár vás vyšetruje, vlastne dvaja, a pri pohľade na európske brucho sa pozrú a skonštatujú: „Vy Európania, to vy ste takí bieli?“. csc_0005Dovolenie byť chorá som mala tak takmer dva dni. Či mi bolo zle alebo nie, mohla som už chodiť, tak hneď mi bola pridelená práca. A ak som mala horúčku, tak práca bola výlučne vonku, aby sa horúčka stratila. Lebo iba prácou sa vyliečim 😉 . Tak toto je tunajšia medicína, na ktorú si budem musieť zvyknúť.

Na teraz stačí z mojich zážitkov. O ďalších sa dočítate nabudúce. Majte sa krásne, skladajte básne.

Myslím na vás v modlitbách.

Mária 🙂

Môže sa Vám ešte páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *