Ako sa sen o Nairobi skutočným stal
Po mesačnom čakaní na projekt sme predsa nakoniec nastúpili na lietadlo… Je to celkom zvláštny pocit ocitnúť sa po dlhej ceste lietadlom znovu na ,,normálnej“ zemi, a uvedomiť si, že sa nachádzame na africkom kontinente, doteraz známom len z mapy a dokumentárnych filmov. Tá cesta nadránom z lietadla do centra Bosco Boys bola (napriek únave) na prvý pohľad dosť silná. Išli sme cez ulice a miesta, ktoré pripomínali chudobu až veľmi. Vonku boli
ľudia, aj mladí – o pol štvrtej ráno. Prašná cesta (ktorú si predstavujeme vždy, keď sa povie Afrika) bola vlastne asfaltka, po ktorej okrajoch bol ten známy prašný povrch. Okolo cesty občas nejaké plechové búdy – cez deň sme zistili, že to sú obchody pre miestnych.
Prespali sme vo vedľajšom centre Kuwinda a potom nás saleziáni odviezli do nášho nového domova – do centra v Langate. Ten príchod bol neskutočný – ako v Afrike. Chalani hrali futbal, a keď zbadali auto, všetci šesťdesiati sa doslova zhŕkli oko
lo, otvorili nám dvere, cez seba podávali ruky, kládli veľa otázok (či sme im niečo priniesli, čo im posielajú Mária s Karolom – minuloroční dobrovoľníci, či máme sladkosti, či im dám svoje hodinky, či je Martinova obrúčka zlatá…). Nakoniec sme sa prebojovali do dobrovoľníckeho domčeka. Bola to vtedy taká oáza pokoja. 🙂 Po vybalení a hlbokom nadýchnutí sa miestnej atmosféry sme vykročili v ústrety našej misii. A ako to už po saleziánsky býva, všetko sa to začalo futbalom… 🙂 Ten ozaj spája. A tam ani nemusíte rozmýšľať nad tým, čo povedať. Akosi to ide samo. Úsmevy a otázky neprestali, ale trošku sa zmenili. ,,Akosamaš? Do you want to speak swahili?…“
A tak nejako sme prežili posledný týždeň z ich školského roka. Viac-menej sme sa len prizerali a učili, ako to tu funguje. Ráno o pol siedmej začínajú všetci sv. omšou (v afrických rytmoch). Pamätám si, ako sme sa rozprávali o tom, čo mávajú na raňajky… Chlieb. S čím? …s čajom. Každý by si vtedy spomenul na slovenské decká, ktorým kôrka nechutí…
Po raňajkách majú upratovanie. Každá skupina čosi iné, a celkom to tu frčí. Najkrajšie bolo umývanie dlážky. Vylejú na ňu pár vedier mydlovej vody, a potom celú tú potopu naháňajú prútenými metlami do odtokov vonku pred jedálňou. 🙂 Po
tom majú štúdium, obed, manual work, obľúbené voľno (väčšinou na futbal alebo preliezky), sprchu, hodinku samoštúdia, večeru, ruženec a spať. Väčšina chalanov má svoj vlastný ruženec a chránia si ho ako najväčší poklad na svete. Tu je Mária pre nich výnimočne dôležitá. Jeden deň som bola pozrieť cez deň aj s troma chlapcami v ich spálňach. Sú to dve miestnosti, v každej je 25 poschodových postelí. V tejto bola aj socha Panny Márie. Oni mi ju ukazovali so slovami, že to je ,,jediné dievča, ktoré môže byť v ich spálňach“. 🙂
Za ten týždeň sa zrazu z ,,legendou opradených chudobných afrických chlapcov“ stala banda obyčajných decák, ktoré sú veselé pri hre, občas spiace nad knihami v škole, ktoré si vyžadujú pozornosť a každú chvíľu sa niekde zrania (a väčšinou to zveličia, keď prídu, aby sme im to ošetrili). A ešte stále niečo cmúľajú. Raz som počas vyučovania požičala chlapcovi strúhadlo, a keď mi ho išiel vrátiť, vytiahol ho z úst, rýchlo poutieral a položil mi na stôl. Iný zasa prišiel, že nemôže jesť, lebo ho bolí ďasno. Fakt, mal vzadu nad zubom dieru v ďasne. Ako je to možné? Cmúľal paličku z lízatka, a ktosi mu nejakou náhodou narazil do úst a palička mu tam spravila dieru (mimochodom, na druhý deň dostávali sladkosti, tak už bol fit ;)).
Ku koncu týždňa do centra prišla skupinka mladých z krajín Východnej Afriky, ktorí si robili niekoľkodňový kurz žurnalistiky. Ako výstup nakrúcali krátke filmy tu v centre. Na záver a prezentáciu ich kurzu sme boli pozvaní aj 
my. Videli sme teda rozprávanie niektorých našich chalanov o tom, ako sa dostali na ulicu, o skúsenostiach s bitkou, útekoch z domu, drogami, strate rodičov… Bolo to pre nás veľmi silné, lebo to neboli ,,nejakí africkí chlapci z filmu“, ale naši huncúti, čo sa s nami týždeň bláznili v centre. Uvedomili sme si, že toto centrum je veľké dielo. Týmto chalanom dáva nádej na niečo viac. Tu v centre majú pravidelnú stravu (úprimne…na naše pomery nič moc…každodenné gidari je fazuľa uvarená s tvrdou krmnou kukuricou), učia sa tu udržiavať si poriadok a majú možnosť študovať. To im dáva nádej v živote niečo dokázať. A oni si to pomaly uvedomujú.
Posledný večer sa niesol vo vianočnej nálade. A že len v Európe začínajú
Vianoce už v októbri :P. Stromček, svetlá, hudba… Oni si doma cez prázdniny veľmi Vianoce neužijú, tak sme ich oslávili tu. Najviac sa snáď tešili zo slávnostnej večere – ryža a mäso. A ešte z koláča po večeri. Pre nich je to slávnostné jedlo. 🙂
V sobotu sme sa rozlúčili na prázdniny. Niektorí išli veselo, iným sa odchádzalo ťažko. Nie všetci majú rodičov, a tieto dva mesiace budú pre mnohých náročné. Keď sme prišli, mysleli sme si, že cieľom centra je vytrhnúť ich z prostredia ulice, a naučiť ich žiť v kultúrnom svete. Ale aj v rozhovoroch s miestnymi saleziánmi sme spoznali, že to nie je celkom tak. Je dôležité po štúdiu ich poslať domov. Aj napriek riziku, že ich to ,,pokazí“. Áno, niektorých pokazí. Ale ich úlohou je naučiť sa postaviť na vlastné nohy a nie byť závislými neustále od niekoho, kto im dá najesť. Viacerí sa vrátia domov a rodičovské chatrčky začnú upratovať. Ich úlohou je priniesť svetlo do prostredia, z ktorého vyšli.
Našu dobrovoľnícku službu v Angole finančne podporilo Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR cez nástroj SlovakAid, a to v rámci programu Vysielania dobrovoľníkov. Za podporu ďakujeme.
