Dovoľte, pokúsim sa tlmočiť

Začínam písať svoj prvý blog v živote. Nie žeby doteraz nebolo o čom, každý deň predsa prináša mnoho nových inšpirácií. Stačí, ak je človek aspoň trochu vnímavý na svet okolo seba. Skôr som mala dlhý čas predstavu, že písaniu by sa mali venovať hlavne tí, ktorí okrem toho, že vedia AKO a O ČOM písať, majú navyše aj ČO povedať. Nepomôžem si, asi je to dobou, v ktorej žijeme a toľkými informáciami, v ktorých sa ako vo víre stále rýchlejšie krútime. V tomto nekonečnom kolotoči, často aj toľkých do vetra vypustených slov, je pre mňa osviežujúce, ak si občas môžem prečítať niečo skutočne pekné, autentické a výstižné, z čoho sa človeku len tak nezatočí hlava, po čom však zostáva ten zvláštny chvejivý pocit, akoby tam niekde vo vnútri vás niekto na okamih silnejšie rozdúchal oheň.

Čítanie je tisíckrát príjemnejšia a jednoduchšia činnosť, než napísať niečo k veci, v tom so mnou určite budete súhlasiť. A určite mi dáte za pravdu aj vtedy, keď poviem, že každé dobrodružstvo, na ktoré sa človek v živote odhodlá, prináša so sebou vždy nejaké výzvy. Nuž, a tak je to nejako v tejto chvíli aj so mnou. Odrazu totiž sedím na poschodí jedného veľkého domu, v malej tmavej izbe, do ktorej preniká kúsok svetla z ulice a obletovaná komármi píšem. Áno, písanie je pre mňa výzvou. Veď, čo iné to môže byť, ak nie výzva, keď mám niekomu na druhom konci sveta priblížiť, čo vidia moje oči, čo mi znie v ušiach, čo cítim vo vzduchu a čo v srdci. Vystihnúť niečo, čo je tak odlišné od toho, na čo sme tam u nás doma všetci zvyknutí, to nie je len tak.

Neradím sa medzi tých, ktorí vedia opísať všetky detaily, a už vôbec nie medzi tých, ktorí vedia život zhrnúť do veľkých a hlbokých myšlienok. Mám rada svet trochu viac komplikovaný. Ako ten typ matematických príkladov, ktoré majú viac riešení. Radšej počúvam, ako hovorím. Preferujem miesto v úzadí (samozrejme s dobrým výhľadom), než v epicentre diania. Akosi prirodzene ma to ťahá vždy tam, kde je viac otázok, než odpovedí. Milujem paradoxy, ako krásu ukrytú pod tým najškaredším obalom, či slona v porceláne. A tiež mám veľmi rada jedno špeciálne miesto, kde toto všetko môžem vždy dostať „all inclusive“ – a tým je srdce človeka. Snažím sa teda skúmať toto nekonečné univerzum, ako sa len dá a život mi popri tom vždy nejako prekvapivo hrá do karát.

Naposledy mi ich poriadne zamiešal pred takmer dvoma mesiacmi, keď ma poslal do krajiny, ktorú som si ešte ako malé dievča často predstavovala vo svojej fantázii. Poslal ma do Angoly, krajiny tak veľkej a rozmanitej, že by človeku nestačilo azda ani sedem životov, aby celú tú pestrosť a krásu obsiahol. Do krajiny, kde rastú baobaby, stromy pripomínajúce skôr zakliatych obrov z dávnych čias, kde lietajú motýle väčšie ako ľudské dlane, kde v skoré ráno môžete počúvať tie najoriginálnejšie vtáčie etudy a večer obdivovať tie najohnivejšie západy slnka. Kde žijú deti s magickým pohľadom a ženy, ktoré na hlavách nosia dary tejto zeme a na chrbtoch jej budúcnosť.

Tak teda, život ma poslal medzi týchto ľudí, aby som mohla skúmať ich srdcia a oni mohli skúmať to moje, aby sme sa o sebe niečo naučili, aby sme sa navzájom obdarovali, aby sme spolu žili. A o týchto srdciach sa nedá písať hocičo. Sú príliš krehké a unáhlené, či nerozvážne slová by ich mohli ľahko zraniť. Preto hádam milí čitatelia pochopíte, ak sa vyhnem vlastným prvoplánovým úvahám a skôr sa pokúsim viac pozorovať (ako to mám rada) a potom tlmočiť, čo mne i vám tieto angolské srdcia budú chcieť o sebe povedať. Kto vie s akými príbehmi sa podelia, čo všetko vďaka nim pochopíme, čo prehodnotíme, za čo budeme môcť byť znovu vďační.

Vravíte si, že takto to už nebude veľmi o živote misijnej dobrovoľníčky, o jej vlastných myšlienkach a pocitoch? Možno máte pravdu a možno nie. Ja viem len to, že ľudia, ktorých tu stretávam a počúvam, sa akýmsi zvláštnym spôsobom stávajú stále viac mojou súčasťou. Pozvanie začítať sa do ich životov je tu pre všetkých. A kto dokáže čítať medzi riadkami, možno časom pochopí ešte oveľa viac.

Tak teda do skorého čítania