Príbehy iných, ktoré menia ten môj

img-20160417-wa0015Boh niekedy rád mení plány človeka a s láskou a trpezlivosťou čaká na jeho odpoveď. Mne ich takto zmenil, keď ma poslal na Sibír. Čas plynie a pomaly vo mne dozrieva túžba, odvaha, vnútorná pripravenosť podeliť sa s vami o to, čo tu prežívam. Písať o akciách, o tom, čo a ako prebiehalo, čo sa podarilo a čo nie… Pár mojich pokusov o tento spôsob informovania bolo, no stále tomu niečo chýbalo. Chýbala tomu taká možno hĺbka, možno to viac a podstatnejšie z toho, čo títo ľudia odovzdali mne. A aj preto som trocha čakala, kedy vo mne dozrie to, ako don-anchelvám priblížiť svet, ktorý je tak trocha podobný, no tak trocha aj odlišný ako ten náš. Ako vyjadriť to, čo vidím a počujem naokolo, ale aj to, ako to všetko cítim vo svojom srdci a ako ma to ovplyvňuje. Čo mi to prináša, ale aj berie. A to, ako sa s tým všetkým dokážem a niekedy aj nedokážem deliť s druhými.

sob-2Začnem myšlienkou z vianočného pozdravu našich saleziánov tu v Jakutii. Kdesi na Sibíri ktosi raz povedal saleziánovi don Jožkovi Tóthovi: „Mysleli sme si, že Boh na nás zabudol. Vy ste nám pomohli pochopiť, že to nie je pravda. Ďakujeme, že ste sa prišli s nami podeliť o svoju vieru.“

Boh na Sibír, na Jakutiu naozaj nezabudol, aj keď sa zdá, že je kdesi na konci sveta. Alebo, lepšie povedané, niekde na začiatku periférie :) Treba tu len mať otvorené oči, no hlavne srdce, aby Jeho prítomnosť medzi nami tu, v Jakutii nezostala nepovšimnutá. Cez prírodu, svetlo aj tmu, zimu aj teplo, cez ľudí, ich príbehy, radosti aj starosti. A mať ich otvorené niekedy naozaj nie je ľahké a ani také samozrejmé, ako sa môže zdať.

 dsc_0589Žijem v meste Jakutsk, kde je v zime, ktorá trvá pol roka, aj mínus 50 stupňov. Kde je tma v istom období už o tretej popoludní a o desiatej doobeda sa začína vyjasňovať. Kde vďaka tomuto môžete vidieť polárnu žiaru. Kde vaše ruky, pohľad a srdce neostanú nečinné, keď v tejto zime na ulici vidia bezdomovca alebo opitého človeka, lebo viete, že to pre neho môže znamenať i poslednú noc a smrť zamrznutím a pre jeho rodinu strata otca, brata, syna.

img_0859No tiež ma poslal do mesta a krajiny, kde je v lete horúco. Kde slnko nezapadá na viac, ako jednu hodinu denne. Kde Boh daruje ľudom aj mne možnosť sedieť o polnoci na balkóne a pozerať sa na západ slnka a o druhej v noci na jeho východ. Kde môžete počuť spev vtákov a vidieť lietať motýle.

No hlavne do krajiny, kde žijú ľudia so svojou bohatou históriou, svojimi príbehmi, starosťami, aj radosťami, so svojou vierou. Ľudia, ktorí ma učia žiť, učia ma byť pokornejšou, učia ma ceniť si a spoznávať to, čo je dôležitejšie, pomáhajú mi rásť.

img-20160620-wa0014A tak by som sa chcela deliť aj s vami s tým, čomu mňa títo ľudia učia, aby som aj vám mohla odovzdať to, čo mne, ale aj svetu prinášajú tým, kým sú a že vôbec sú. Aj tu, tak ďaleko. No ako don Ángel Fernández Artime, hlavný predstavený rehole Saleziánov povedal, Boh sa rodí na týchto miestach, kde teraz žijem, so zvláštnou láskou. Na miestach pre svet „zabudnutých“, no určite nie stratených pre Neho.

Dovoľte, aby som prejavy Jeho zvláštnej lásky, ktorú sa snažím objavovať v týchto ľuďoch, mohla ponúknuť aj vám. Je čas.

Už čoskoro v ďalšom blogu…

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *