Pán sa stará.. :-D

Po niekoľkomesačnej odmlke som sa rozhodol, že by bolo celkom vhodné napísať ďalší blog. Asi čakáte príhody z prostredia domorodých obyvateľov Luníka IX, ale teraz, keď ešte od Vianoc neubehlo až tak veľa času, sa chcem s vami podeliť o jeden z mojich zážitkov, zatiaľ najkrajší, s našim „misijným tímom“. Sľubujem, že nabudúce sa už budem venovať vonkajšiemu prostrediu!

Začnime pekne po poriadku. Bolo 23. decembra a s Janom sme uvážili, že je najvyšší čas popremýšľať o darčekoch pre našich kolegov. Času už veľa neostávalo, tak sme vyrazili rovno do obchodného centra s dôverou, že pri pohľade do výkladov niečo poriadne vymyslíme. Nápady prichádzali, ale 23. decembra už predsa nezoženiete všetko, čo vyprodukuje vaša fantázia. Keď sme zbadali „Armyshop“, hneď nám obom napadlo to isté. Otec Marián. Vlastne ani nevieme prečo. Možno to bude súvisieť s jeho láskou k akčným filmom, ale táto súvislosť mi prišla na rozum až počas písania tohto blogu. Prvý darček sme mali. Skvelý nôž vždy poteší. Ďalším v poradí bol Palo. V jeho prípade sme mali jasnú predstavu. Vychádza z nášho vzťahu s ním. Verte alebo nie, fotorámik v tvare srdca sme v celom OC nezohnali. Našťastie nás zachránil obchod s potrebami pre ľudí so schopnosťou produkovať výtvarné umenie. Kúpili sme srdiečko z kartónu, do ktorého sme vlepili našu fotku a ozdobili krásnou vianočnou servítkou. Čo viac by si mohol direktor želať od svojich dobrovoľníkov? To by sme mali. Keďže sme už boli naladení takto tvorivo, využili sme to aj pri darčeku pre otca Jozefa. Našli sme na internete jeho krásnu fotku s mladým manželským párom. Tváre mladomanželov sme vystrihli a zamenili za naše. Rámik už vôbec nemusel byť srdcového tvaru, obsah hovoril za všetko. Teraz nás čakala posledná a najnáročnejšia úloha. Darček pre sestry. Kritéria sme si stanovili dve. Aby ich to potešilo a aby to ešte určite nemali, ale aby som povedal celú pravdu… áno, bolo aj tretie. Nech je to žart. „Kúpme im vodnú fajku!“, hovorím Janovi. Námietky neboli žiadne a nadšenie žiariace z jeho očí hovorilo jasne za. Prišli sme do prvej trafiky, našli krásnu fajku v skvelom hliníkovom kufríku (nech s tým môžu aj cestovať) a hneď sme ju kúpili. Samozrejme, že fajka sama o sebe nie je dobrá na nič, preto sme sa opýtali aj na nejaký dobrý tabak a hlavne za dobrú cenu. Túto druhú podmienku nespĺňali, preto sme sa rozhodli, ísť ho kúpiť do inej predajne. V trafike číslo dva bola cena približne rovnaká, avšak poslali nás do inej, kde vraj majú obrovský výber, tam si vraj určite prídeme na svoje. Nemýlili sa. Výber bol naozaj obrovský. Po chvíli strávenej nad tabakmi sa zrazu na mňa pani trafikárka pozrela a poznamenala: „Nie ste vy náhodou od tých saleziánov?“ Verte mi, pri kupovaní tabaku vás táto identifikácia nepoteší, ale čo už spravíte.. „Áno som.“ Odpovedal som a pokračoval: „Ale kto ste vy a odkiaľ nás poznáte?“. Pani sa pousmiala a odpovedala: „Ja som mama Adi.“ S Janom sme sa na seba nechápavo pozreli a obom nám preleteli hlavou všetky mená, spojené s Luníkom. Žiadna zhoda.. Vtom mi to došlo! „Adi, ktorá pracuje v SAVIO ako projektová manažérka a ktorá nám varila na misijných stretkách?“ „Áno. A Vašu tvár (ukázala na mňa) som videla na nejakej fotke,“ odpovedala pani trafikárka. No čo, buď má nepochopiteľne úžasnú pamäť alebo môj ksicht jednoducho zanecháva v ľuďoch nezmazateľnú stopu. Nákup už samozrejme nemohol prebiehať úplne normálne. Vzhľadom k tomu, že pani poznala našu identitu, bolo potrebné vysvetliť, načo je misijným dobrovoľníkom tabak do vodnej fajky. „No viete, to je pre sestry saleziánky ako vianočný darček.“ Povedal som a vzápätí som si uvedomil vierohodnosť svojho výroku. „A to sestry budú fajčiť?“ opýtala sa. „V to dúfam.“ Odpovedal som. „Tak chlapci, že ste to vy, tak dnes to budete mať zadarmo, vyberte si aký tabak chcete, len sa za mňa pomodlite, za môj pokoj.“ Zostali sme dosť zaskočení. Zaskočení a šťastní. Krajší záver nakupovania darčekov by som si nedokázal vymyslieť. Ak toto čítate aj vy, misijní dobrovoľníci, tak si spomeňte, ako nám Peťo Jacko hovoril, že máme požehnanie od Pána na všetko, čoho sa chytíme a že sa nám to bude dariť? Ja som si na tento výrok spomenul práve pri tejto udalosti. Vidíte, čo všetko sa môže stať, keď ste ochotní niečo obetovať? Cítil som sa ako Abrahám, keď mu Boh povedal, aby nezabíjal Izáka, a potom našiel barana a miesto nazval „Pán sa stará“. Aj ja by som tú trafiku nazval „Pán sa stará“.

Chcel som vám opísať aj priebeh nasledujúceho dňa, ale to by bolo už príliš veľa textu, preto Štedrý deň priblížim zase v ďalšom blogu.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *