Proste a dostanete, klopte a otvoria vám…

Niekoľko mesiacov ubehlo, odkedy som napísal posledný blog. Ako čas plynul, prežil som mnoho okamihov, s ktorými by som sa s vami rád podelil. Už som za polovicou svojho misijného pôsobenia v Mexiku. Dni sú príliš krátke na to, aby som si stihol uvedomiť, ako to rýchlo ubieha. Avšak každý deň mi Boh ponúka jedinečne prežiť tento čas v službe lásky. Bolo mnoho povzbudzujúcich momentov, ktoré by som chcel spomenúť a opísať. Od nového roka sme sa hneď pustili do príprav oslavy Don Bosca, ktorá bola pre mňa niečím jedinečným a výnimočným. S chlapcami sme už tradične prežili čas najmä prácou a modlitbou. Strávili sme dva týždne v športovom duchu kde my asistenti a naši učitelia na čele  s komunitou zahájili mini olympiádu pod názvom FIJUSA (Fiesta Juvenil Salesiana). Odhliadnuc od toho som i ja prežil okamihy, ktoré mnou hlboko pohli. V poslednom období sprevádzam jedného saleziána  na jeho cestách, robím mu šoféra a asistujem na svätej omši. Jeho osobný príklad je mi veľkým povzbudením a tým, že ho sprevádzam, som mal možnosť spoznať  miesta, ktoré som videl len vo filmoch či čítal o nich v knihách. Boli miesta tak skromné a chudobné, no zároveň z ľudí vyžaroval pokoj i napriek ťažkostiam. Pre tentokrát bude môj blog o niečo pestrejší, bohatší no zároveň dlhší. No pevne verím, že nestratíte chuť do čítania a dočítate ho až do konca.

Spomenul som, že oslava sviatku Don Bosca bola pre mňa bohatou skúsenosťou. Krátko by som priblížil, ako to všetko prebiehalo. Oslavy trvali celý jeden víkend, ktorému predchádzal deviatnik. Pre naše decká sme pripravovali aktivity v duchu mladosti Don Bosca. Mali sme rôzne (adrenalínové) atrakcie, ktoré boli rozmiestnené na našom ranči.  Tradičnou súčasťou takýchto osláv je tzv. „Calenda“. Calenda, jednoducho povedané znamená tancovačka. 🙂 Po sv. omši sa v našom centre zišli ľudia z dediny a začali sme spolu „tanečnú procesiu“. Procesiu sprevádzal náš hudobný orchester spolu s dedinským, a tak nám do kroku hrala tradičná živá hudba – „Cumbia“. Na vopred určených miestach sme zastavili, orchestre sa usadili a začala poriadna mexická tancovačka, ktorej súčasťou je podávanie tradičného ryžového nápoja s mliekom – „Atole“. Pre mňa to bol jedinečný zážitok vidieť, akú radosť prináša spiritualita Don Bosca i po toľkých rokoch. Zároveň som tak mal možnosť zažiť kultúrnu odlišnosť v prežívaní tohto sviatku v porovnaní s tým naším.

Po oslavách sa všetko vrátilo do starých koľají a my sme pokračovali v našom každodennom rozvrhu s chlapcami. Posledné týždne sme mali veľa práce. Postavili sme dva nové domy. Jeden na ranči, kde uskladníme všetko potrebné náradie pre prácu, aby sme to už všetko nemuseli nosiť so sebou a druhý priamo tu u nás pre našich talentovaných maliarov a náš školský orchester, „La banda Juanito Bosco“. Preto nebolo veľa času na hry a zábavu. Napriek tomu si naši chlapci aj pri práci vedia nájsť mnoho príležitostí ako sa dobre zabaviť. Naposledy, keď sme boli na ranči, IMG_20170206_162259chlapci na stromoch zbadali asi 2,5m hada, ktorého som ja videl len v ZOO. Za uplynulé mesiace sme podobných hadov „zneškodnili“ asi 3-4, ale nie však takých veľkých. Tento bol poriadny kus, kamoši z Ćíny by si pochutnali. 🙂 Musím sa priznať, že najkrajšie chvíle, ktoré s chlapcami prežívam, sú práve pri práci. Mám tak možnosť ich lepšie spoznať a porozprávať sa s nimi viac ako obvykle. Vypočuť si, čo ich trápi či teší, čo prežívajú, ako sa im darí v škole a taktiež prebrať všetky frajerky, ktoré za uplynulé obdobie stihli mať. 🙂 Častokrát sa s nimi vraciam do svojho detstva a ďakujem Pánu Bohu, že som prežil tak krásny čas. Vo všeobecnosti deti, ktoré nemajú možnosť navštevovať školu v regióne, preskočia toto obdobie detstva a čelia každodennému trápeniu, ktoré život dospelých prináša. Ak sa správne domnievam, v poslednom blogu som naznačil, že chlapcom je treba venovať veľa času. Nie vždy sú len pekné chvíle. Už sme museli štyroch chlapcov zo školy vylúčiť a dvaja nám dokonca utiekli. Priznám sa, nečakal som, že práve oni. Bolo mi to ľúto, sú to dobrí chalani a k tomu jeden z nich ma učil tancovať Cumbiu. 🙂 Pravidlá sú však všetkým jasné a poznajú dôsledky, keď ich porušia. Ale aj to prináša život s chlapcami v Cecachi. K tomu všetkému mi pribudli nejaké nové povinnosti. Okrem iného  suplujem hodiny angličtiny v našej škole až do konca školské roka, ktorý je 18.júla. Vždy to bol môj skrytý sen a tak si to teraz naplno užívam.  Len pre zaujímavosť, decká majú prázdniny približne jeden mesiac a v auguste sa znovu vracajú do školy.

V úvode som spomenul mini olympiádu. Tu už len chýbala RTVS a komentáre pána Merčiaka. 🙂 FIJUSA, názov vybratý pre toto podujatie, trvala dva týždne. Športové disciplíny sa niesli v olympijskom duchu od plávania, vrh guľou, hod diskom, šprint na 100, 200m, maratón, skok do diaľky, skok do výšky  a v neposlednom rade futbal, basketbal a volejbal, čo boli tri najatraktívnejšie disciplíny. Tieto „olympijské hry“ sme zahájili oficiálnym otváracím ceremoniálom za prítomnosti rodičov detí. Deti boli rozdelené na štáty Latinskej Ameriky (Mexiko, Brazília, Argentína, Uruguaj a pod. ), pričom mali počas celých dvoch týždňov dresy vo farbách „svojho štátu“. Bolo veľmi milé pozorovať, ako pri otváracom ceremoniáli nastupovali za zvuku štátnej hymny krajiny, ktorú reprezentovali. Pri nástupe ich sprevádzalo úvodné slovo, ktoré si pripravili naši učitelia. Prítomným divákom boli prednesené základné informácie o štáte, ktorý zastupovali. Ako býva zvykom aj na OH, nasledoval sprievodný program dievčat ako aj chlapcov a vyvrcholením bolo pri hymne týchto hier zapálenie olympijského ohňa. Priznám sa, že v tej chvíli som si užíval pohľady našich detí,  s akým profesionalizmom vystupovali. 🙂 Bolo to skutočne niečo, čo posilnilo nielen telo, ale aj ducha.

Koncom marca sme sa s chlapcami peši vybrali na jeden ranč vzdialený asi 8km. Počas tejto cesty chlapci statočne niesli veľký kríž na svojich pleciach až k nášmu cieľu. Miesto ďaleko od civilizácie. Divočina, akú som poznal len z filmov a kníh. Všade naokolo dych berúca príroda ma nechala pri pohľade na ňu bez slov. Spali sme pod holým nebom pozorujúc prekrásnu hviezdnu oblohu a užívali si zvuk praskajúceho ohňa či zvuk prírody. Nič mužské srdce nepozdvihne viac ako takéto dobrodružstvo. Krížová cesta bola jeden z najkrajších okamihov, ktorý sme prežili. Pri sviečkach v noci a tichej modlitbe sme rozjímali  v neopakovateľnej atmosfére s našim Nebeským Otcom. Varili sme si na ohni a voľný čas sme trávili v neďalekej rieke, kde sme sa poriadne vybláznili. Veľmi bohatá skúsenosť, ktorú som si nemohol nechať len sám pre seba a veľmi som túžil podeliť sa a pozdieľať  niekoľko okamihov zachytených vo forme fotiek. 🙂

Je ešte mnoho momentov a okamihov, ktoré by som mohol priblížiť a opísať. Ako ste sa mohli dočítať, život v Mexiku je jedno veľké dobrodružstvo. Nič s toho by som však nemohol prežiť a vidieť, keby ma deň čo deň nesprevádzal svojim požehnaním náš Pán i môj anjel strážny. On je mojím hlavným útočišťom. Sú aj ťažké chvíle, ale jeho láska ma nikdy nezradila, hoci tá ľudská vie často podlomiť kolená. Keď sa niekedy aj pýtam, prečo to tak malo byť, odpoveď je jednoduchá…aby som ťa niečo naučil, chlapče. Nechávam sa tak premieňať a rozširovať si svoje srdce v službe svojim blížnym, aj keď to niekedy zaškrípe. Prosíme vás o modlitby za našich chlapcov a dievčatá i za nás, aby sme boli dobrým príkladom pre tých, ktorí sú nám zverení. Verím, že čítanie môjho blogu vás nevyčerpalo natoľko, ako mňa jeho písanie. 🙂 ¡Hasta pronto amigos!

 

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *