Misijná skúsenosť zo Cecachi

Po veľkých sviatkoch, ktoré som špeciálne prežila na špeciálnej misii som dostala tri dni veľna, aby som si trochu oddýchla. Tieto dni som viac-menej prežila oddychovo, nakoľko som mala možnosť ísť do mesta Oaxaca. Konečne som mala čas odpísať na množstvo mailov, ktoré som dostala na Vianoce 😀 .

Čas ubehol a ja som sa opäť vrátila do mojej Matagallinas, kde ma privítalo množstvo sestier, ktoré prišli na stretnutie ku nám. Samozrejme prišli aj sestry zo Cecachi – z centra, kde sa nachádza Martin. Pri tejto priležitosti sa nevyhnete otázke typu: “Chýba ti Martin?” a po mojej odpovedi, že áno, hneď prídu na rad ďalšie: “Vy spolu chodíte?” “A prečo spolu nechodíte?” . Takže som mala čo vysvetľovať. A najlepšie na tom bolo to, že sa ma to pýtali každý deň počas 4 dní, a až potom mi konečne uverili, že naozaj spolu nechodíme 😀 . A to bolo to najdôležitejšie, pretože potom ma pozvali do Cecachi. Večer, keď už mali odísť, som sa len tak opýtala predstavenej zo Cecachi, či ma zoberú so sebou, a matka predstavená odpovedala pozitívne. To pre mňa znamenalo, že som hneď utekala za našou predstavenou, aby som si vypýtala povolenie ísť do Cecachi. Pôvodný plán bol ísť v noci, prísť tam skoro ráno, pozdraviť Martina, a vrátiť sa hneď. Malo to byť len tak na otočku, takže aj v tomto prípade som dostala povolenie. No a už keď sme sa “nakladali” do auta, tak mi prišli oznámiť, aby som ostala v Cecachi aspoň dva dni, aby to malo význam. Takže rýchle rozhodovanie bolo naozaj rýchle a už som si hľadala miesto medzi batožinou v kufri. Pýtate sa: “v kufri?”. Áno. Kedže nás čakalo 8,5 hodín cesty, aby sa sestry netlačili, tak moje miesto bolo v kufri medzi batožinou. Najprv som si myslela, že to bude cesta v pohode, no už keď sme cestovali, tak mi došlo, že do Cecachi prídem celá dobitá od batožín, pretože všetky batožiny na mňa padali v ostrých zákrutách 😀 . Ale našťastie som to nevnímala ako problém, vlastne mi to prišlo celkom vtipné tak cestovať. Po príchode do Cecachi som dostala izbu dobrovoľníčiek, aby som si trošku oddýchla, no nakoľko som bola tak šťastná, že som inde než v Matagallinas a že o pár hodín uvidím Martina a budem konečne môcť hovoriť po slovensky, nemohla som zaspať ani na pol hodinu. Samozrejme, Martin mal svoju prácu, tak sme sa stretli až na obede, ja som celý čas do obeda pracovala v dievčenskej časti centra. A to som si vôbec ani nepredstavovala, že tam budem dobrovoľníčiť takmer celý týždeň. Martina som stretla, po slovensky som trochu porozprávala a navyše som získala novú skúsenosť dobrovoľníckej činnosti zo Cecachi. Prečo novú skúsenosť? Pretože hoci je to taktiež saleziánske centrum, celý systém bol úplne iný než ten, čo máme my v Matagallinas. Všimla som si veľké rozdiely, o ktorých vám rada poviem osobne, keď sa vrátim. Jedna vec, čo sa mi páčila, bolo, že všetky dievčatá a aj dobrovoľníčky musia chodiť v sukniach. Ja som bola jediná, ktorá chodila v nohaviciach, no jeden deň mi darovali sukňu, aby som aj ja bola toho súčasťou. Takže som si to celkom vychutnávala, nakoľko ja v mojom centre si nemôžem obliecť šaty ani sukňu.

A čo také špeci z tejto zóny? Máte tam riadne teplo. Teplo také, že sa stále potíte, stále z vás tečie. No po dvoch dňoch to už nejako nevnímate, že vám tečie pot z tváre, alebo, že máte celý chrbát spotený. Sila zvyku. No hoci bolo strašne teplo, slnko nebolo také “príkre”, pretože ma nespieklo. A to som nemala krém na opaľovanie. V tomto je to v porovnaní s Matagallinas úplne naopak. Tam ste len polhodinu bez opaľovacieho krému, a ste spečení ako kura.

Môj pobyt v Cecachi sa predĺžil až do piatku (od nedele), nakoľko ma sestry zo Cecachi nechceli pustiť a chceli, aby som tam ostala, tak hľadali dôvod, ako si ma tam nechať ešte aspoň pár dní. A kedže v piatok bola veľká oslava s biskupom, tak prehovorili naše sestry, aby som tam mohla ostať a vrátiť sa s biskupom. Ešteže je tunajší biskup taký vtipný. Aj fotku sme si s ním spravili. Po príchode som sa hneď vrátila do odpustových dní “Svätého kríža”, takže ešteže som trošku nabrala síl v Cecachi, pretože tieto dni boli riadne náročné. Tak to by bolo asi na teraz všetko, o odpuste napíšem inokedy alebo poviem osobne.

Prajem vám krásne nasledujúce týždne a myslite na mňa :)

S pozdravom

Mária

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *