Keď obdobie dažďov prináša dobrodružstvo

od autora: Mária Buláková · 28. júna 2017

A je to tu – jún a môj nový júnový blog! To znamená, že uplynulo niekoľko dní (respektíve týždňov) od posledných správ z krásneho Mexika. V poslednom blogu som trošku načrtla, že tu máme menšie nepokoje medzi dvoma kmeňmi. Tu tieto nepokoje už dostali názov “vojna”. Hneď prvé dva júnové týždne boli dosť kritické. Dosť sa tu strieľalo, uzavreli sa všetky prístupy do našich miest, pozatvárali sa školy (u nás len prvý stupeň; druhý stupeň fungoval normálne), zajali niekoľko osôb. Toto obdobie bolo dosť napäté a toto napätie spolu so strachom by sa dalo aj krájať. Samozrejme k tomu sme nemali internet a elektrinu nám zapájali tiež ako prišlo (to znamená, že po vodu sme chodili do studne, z ktorej som každý deň vychádzala mokrá a špinavá, nakoľko nám každý deň do studne spadli vedrá). Takže celkom dobrodružstvo. Pri tomto som vždy ďakovala Bohu, že medzi moje záľuby zaradil divné aktivity spojené s troškou adrenalínu a horolezectvom 🙂 . A toho adrenalínu tu mám teda požehnane 😀 .

Dievčatá a chlapci samozrejme nevedeli takmer o ničom. Iba my, dospelí, sme boli každý deň zasypávaní novými a niekedy hrozivými informáciami. Samozrejme, tieto informácie sme si nechávali sami pre seba, až kým jedného dňa nám neutiekli dvaja chlapci, ktorí, keď sa vrátili, potajme informovali dotyčných o tom, čo sa dialo. Títo dvaja chlapci následne utiekli spolu s mamou do hlavného mesta, Mexika, aby sa vyhli tomu, čo sa práve dialo. V každom prípade, po najväčších konfliktoch sa vrátili, aby dokončili školský rok. Za normálnych okolností hrozí za útek vylúčenie z centra, no nakoľko táto situácia bola dosť špecifická a citlivá, mohli sa vrátiť a pokračovať. Ani si neviete predstaviť ten plač a strach, ktorý tu panoval. Najviac kvôli tomu, že ako rukojemníčky zajali aj dve mamy našich detí – mamu jedného junáka a jednej slečny. Nevedeli sme, čo robiť, a tak sme sa len modlili a snažili byť naplno s celým srdcom pre tieto deti. Našťastie tie mamy po niekoľkých dňoch prepustili, no celé dobité a s veľkou traumou. Pred vypuknutím tohto všetkého som mala možnosť prechádzať cez toto miesto, nakoľko som sprevádzala dvoch žiakov. Dvakrát nás zastavili a prezerali naše dokumenty – moje špeciálne, nakoľko som sa preukazovala len kópiou pasu. Ľudia, ktorí nás kontrovali, mali pri sebe zbrane, mačety. Na okraji cesty boli “zajatí” tí, ktorí nemali to šťastie prejsť, kvôli kmeňovej príslušnosti. Celkom mrazivý, smutný a desivý pohľad. Radšej prejdem na veselšiu nôtu.

V pondelok 12. júna sme začali poslednú etapu školského roka. Počas tohto týždňa žiaci písali písomky z celého školského roka. Takže v pondelok otvorili aj prvý stupeň, aby všetci mohli ukončiť školský rok. Neviem, či žiaci naozaj vložili všetko do štúdia, aby dosiahli čo najlepšie výsledky, pretože v študovni som už vnímala istú nechuť študovať. Nie ako ja, keď som študovala 🙂 . Asi ten rozdiel je spojený s mojím čiastočným perfekcionizmom. Aaaaa…teraz som si spomenula, že v piatok pred skúškovým týždňom sme mali záverečnú akadémiu. Túto akadémiu som pomáhala vymýšľať a pripravovať môjmu spoludobrovoľníkovi. A kedže to bola finálna akadémia, do finále sa dostali len 6 žiaci. Otázky boli z celého školského roka, niečo ako milionár. Žiaci sa mali snažiť odpovedať správne na otázky, pretože za každé 3 nesprávne odpovede sme nad hlavou praskli balón, ktorý bol naplnený múkou a konfetami. Takže žiaci sa celkom zabávali a myslím, že najväčšiu “zábavku” som mala ja, pretože táto “práca” s balónmi pripadla mne.

A čo viacej? V tomto období tu máme veľký “útok” chrústov. Veľké čierne (niekedy sa nájdu aj zelené) chrústy len tak do vás podvečierkom vrážajú, ako keby ste boli stena a potom po vás lezú. Keď narazia do steny, tak sa prevalia na chrbát a len nohami vidíte ako sa beznádejne snažia prevrátiť, no nemôžu. Keď sa tieto chrústy rozhodnú útočiť, tak máme niekedy celý “sivý” chodník premaľovaný na čierno. Vtipálkovia čierni. Ešteže nehryzú, pretože by som odtiaľto asi utiekla 😀 .

Toto by bolo asi všetko z tých hlavných momentov. Vlastne ešte mám jednu novinku. Prišlo k nám obdobie dažďov! Niežeby tu nepršalo dosť často, no tento dážď je úplne iný – taký vtipný. Hustý, silný a pod. Takže nasledujúce týždne – moje posledné prežijem v období dažďov. Ešteže som si tu priniesla tie žabky! 😀 Pri tejto príležitosti si len tak často poviem, ako veľmi by som si dala praženicu s hubami 🙂 . Tak, to by bolo asi všetko.

Video: IMG_1897

Z môjho spirituálneho rožka:

Nedávno som počula jeden príbeh, ktorý ma prinútil trošku premýšľať, tak sa s ním chcem s vami podeliť.

Jeden chudobný a zároveň prefíkaný muž predstúpil jedného dňa pred kráľa s myšlienkou, že kráľ sa zľutuje nad jeho úbohosťou a daruje mu nejaké peniaze, a preto oslovil kráľa: “Vaše veličenstvo! Zľutujte sa nad mojou biedou!”. Kráľ sa na neho pozrel a povedal: “Nie si náhodou ty ten, ktorý by mal darovať niečo svojmu kráľovi?”. Muž odvetil: “Veličenstvo, ale ja nič nemám; ja som len chudobný muž.” Kráľ odvetil: “Istotne niečo máš! Len hľadaj!”. Muž sa zamyslel a začal prezerať svoj batoh, v ktorom mal ryžu, chlieb a pomaranč. Darovať toto všetko kráľovi sa mu zdalo príliš veľa, a tak zobral len päť zrniečok ryže, ktoré dal kráľovi. Kráľ povedal: “Vidíš? Predsa si niečo našiel!” – následne vytiahol päť zlatých mincí, ktoré dal mužovi. Muž vidiac, že kráľ mu za každé zrnko ryže daroval zlatú mincu dodal: “Veličenstvo, myslím, že v mojom batohu by som našiel viacej.” Na to mu kráľ odpovedal: “Už nechcem nič, pretože len to, čo si mi dal, si mi dal z celého srdca.”