Pekne od začiatku

Celé sa to začalo minulý rok, keď som strávil letné prázdniny prácou v Brne. Počas týchto dvoch mesiacov som začal mať zvláštny pocit, že žijem len pre seba, pretože som dobre zarábal, vzdelával som sa a všetko, čo som robil, bolo len pre mňa. Tak som prosil Boha o vysvetlenie. Počas jedného dňa som bol na omši, kde bolo čítanie o vzniku prvej cirkvi, evanjelium sa nieslo v myšlienke “Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium” a kázeň bola o pomoci blížnym. Večer som prišiel na byt a prvá vec, čo som zbadal na počítači, bola výzva pápeža Františka venovaná mladým, “Nebuďte gaučovými kresťanmi.” Vtedy som sa rozhodol, že pôjdem na misie. No netušil som kam, ako a s kým.

Po čase ma napadlo sa pozrieť, či náhodou saleziáni nemajú nejakú misiu alebo niečo na ten štýl. Tak som sa dostal k saleziánskym misijným dobrovoľníkom. Po roku prípravy, ktorú odporúčam každému, a úspešných štátniciach, čo bolo koncom júna, som bol pripravený odísť do Angoly. Avšak chtiac nechtiac som musel zostať na Slovensku, najskôr prišla zlá pozvánka, potom si nevyzdvihli poštu na ambasáde v Berlíne, potom boli voľby prezidenta a tým pádom zatvorená ambasáda, ja a Feri sme museli osobne vycestovať do Berlína, kde nám sľúbili víza do 3-5 dní, čo sa natiahlo na ďalšie tri týždne. Až nakoniec som bol pre víza v Brne. Ak vám to nedáva zmysel, nevadí, ani mne to nedávalo, až pokým som si nezvykol, že toto je v Angole bežná prax pri vybavovaní papierov. Celý tento proces trval tri mesiace a do Angoly som vycestoval spolu s Ferim kamarát, i keď sa mu to nepáči 😉 a zároveň saleziánsky misijný dobrovoľník) 3. októbra.

Rozlúčka s rodinou bola krátka, a preto sme si nestihli ani poplakať. Cestou do Angoly sme sa zastavili v Addis Abebe, Etiópia, aby sme sa pozreli na preplnené letisko, špinavé záchody a prestúpili do menšieho lietadla, kde mal Feri sedieť na neexistujúcom sedadle. Počas letu sme sa skamarátili s jedným Angolčanom, ktorý hovoril anglicky a pomáhal nám s portugalčinou. Po pristátí v Angole nasledovalo polhodinové čakanie na kontrolu víz, pretože pred nami bolo mnoho ľudí z Číny, ktorí prišli pracovať do Angoly. Po odbavení nás čakal otec* Santiago, ktorý nás zobral do pastoračného domu. V pastoračnom dome sme dostali obed, po ktorom nás Santiago predstavil zvyšku saleziánskeho osadenstva.

Prvý deň ubehol celkom rýchlo, budíček 5:30, ranné chvály po portugalsky, raňajky a potom prišli prvé problémy. Nosiť pri sebe originál pasu je tu veľmi riskantné, z dôvodu častých krádeží, a  kópia pasu overená notárom je mi tu na nič. Čo znamená, že ak ma stretne policajt na ulici, tak ma môže zobrať na záchytku, pretože sa nemám ako legitimovať. Preto sme s Maximom, saleziánsky brat**, začali vybavovať potrebné papiere. No moje pasové fotky, ktoré som si priniesol zo Slovenska, mali tmavé pozadie a tým pádom nepoužiteľné. Tak nás jeden so saleziánskych pomocníkov zobral do “foto ateliéru” v meste. Malá miestnosť 1,5 x 3m, kde je stôl, počítač, skriňa a stolička pri zožltnutej stene na fotenie. Odfotili ma, na sebe som mal čierne tričko a sivé kraťasy, no keď mi podávali fotku, bol som na nej v obleku, bez jedinej chybičky na tvári a s ulízanými vlasmi.

Ako sme sa vrátili do pastoračného domu, čakal nás tam otec Georgo, ktorý nás zobral do Lixeiry, do ďalšieho saleziánskeho domu. “Lixeira” v preklade znamená smetisko, pretože celá časť bola vybudovaná na obrovskom smetisku. Nevyzeralo a nevoňalo to tam dvakrát príjemne, domy postavené z porozbíjaných tehál, čím väčšia ulica, tým viac smetí, no uprostred toho stál saleziánsky dom s veľkou základnou školou, kde sa denne vzdeláva viac než 4 000 mladých. Po príchode sme si spravili prehliadku školy, prvé dieťa čo sa nám prihovorilo, nám povedalo: “Você é branco” a utekalo preč, čo v preklade znamená “Vy ste biely”.

Po prehliadke sme si sadli na neďalekú tribúnu, všetci na nás zo začiatku len pozerali a uškrňali sa, no po pol hodine bola okolo nás kopa detí. Ferimu chytali vlasy, mne vyznávali lásku a vyžadovali fotky. Tak sme sa pofotili a otec Georgo nás poslal na prehliadku ďalšej saleziánskej školy, ktorá bola v ešte špinavšom a smradľavejšom prostredí, no ľudia boli čistí, nosili vyžehlené oblečenie v žiarivejších farbách ako u nás na Slovensku. V tejto priemyselnej škole sa mladí, ale aj starší, môžu naučiť zvárať, spracúvať drevo, programovať a mnoho iného. Po tejto návšteve sme sa vrátili do pastoračného domu.

P1120175

Snažím sa všetko skracovať ako sa dá, no i tak je toho veľa, keby som mal všetko rozpísať do detailov, tak celé dni nemám nič iné na robote.

Ďalší deň nás otec Santiago zobral na stretnutie dobrovoľníkov pracujúcich s deťmi z ulice, ktoré sa konalo na pôde Kresťanskej University. Všetci dobrovoľníci sú domáci, mnoho z nich vyštudovalo alebo študuje na univerzite právo, psychológiu, matematiku, ekonomiku, teológiu, informatiku a pod. Ich dobrovoľnícka činnosť je ponúknuť deťom z ulice, ktorí nemajú rodičov, šancu na vzdelanie a nový život. Dobrovoľníci chodia do slamov a pracujú s deťmi tam. Ak deti majú záujem a zaručí sa za nich niekto starší z ich rodiny, môžu isť do internátov a následne do prípravného programu pre zaradenie do školského systému. Na tomto stretnutí si vymieňali skúsenosti a referovali svoju činnosť. Na konci stretnutia privítali nových dobrovoľníkov, medzi ktorými sme boli aj my. Všetci sme si nastúpili pred tabuľu a každý mal niečo povedať o sebe po portugalsky. Po návrate do pastoračného domu sme sa rýchlo prezliekli a išli na omšu do São Paula, čo je saleziánsky dom spolu s kostolom, vzdialený 5 minút chôdze od pastoračného domu. Návrat z omše bol celkom zaujímavý, keďže bol neskorý večer, všade bola tma a my sme šli pešo cez mesto. Hodinky na ruke, fotoaparát pri páse, sklonená hlava, rýchla chôdza, vyhýbanie sa akémukoľvek kontaktu. Našťastie sme sa dostali do domu v poriadku, napriek tomu, že všade bolo plno ľudí a pár skupiniek, ktoré nás so záujmom sledovali.

Ďalší deň sme sa zúčastnili na bežnej nedeľnej omši na otvorenom priestranstve, kde bolo približne 2 000 ľudí. Posadili nás priamo dopredu, hneď vedľa zboru. Omša trvala cez 2,5 hodiny, plná spevu, farieb a tancov. Na konci omše vyzvali všetkých nových členov komunity, aby sa predstavili, boli sme tam šiesti, z toho štyria miestni a ja s Ferim. Obaja sme sa predstavili lámanou portugalčinou a odchádzali s predsavzatím učiť sa portugalčinu vždy, keď sa bude dať.

P1120196

Tak to by bolo aj všetko nateraz, ďakujem za modlitby a posielam pozdravy.

*otec – označenie pre kňaza z prekladu “padre”

**brat – nie je kňaz ale žije v komunite spolu so saleziánmi a pomáha im

loko slovakaid

Moju dobrovoľnícku službu v Angole finančne podporilo Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR cez nástroj SlovakAid, a to v rámci programu Vysielania dobrovoľníkov. Za podporu ďakujem.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *