Veľké zmeny

Salam. Trošku skormútený píšem tento blog po druhý raz. Šuďo  ma nedávno prehovoril, nech prejdem na Linux a ja som sa nechal nahovoriť. Tak som si napísal celý parádny blog, uložil  ho a keď som chcel dnes ešte vyladiť nejaké chybičky krásy, tak mi PC oznámil, že sa nevie do toho súboru dostať a ani Šuďo to nedokázal, a to už je čo povedať. Nuž tomu hovorím cenzúra na vysokej úrovni :) . Ale aspoň ho môžem prerobiť lepšie.

Fascinuje ma, ako sa tu stále niečo deje a človek sa nemá ani kedy nudiť a stále sa tu niečo mení. Napríklad sa zmenilo to, že Azerbajdžan má prvého katolíckeho biskupa v histórii. Vraj je to veľký krok pre Azerbajdžanskú cirkev ako takú, aj pre saleziánov. No ja som však najväčšiu zmenu zaznamenal v tom, že sme začali jedávať z krajších tanierov, pri omši sa kňazi už nemodlia „za nášho ordinára“, ale „za nášho biskupa“, už nemáme otca Vladka, ale monsignora Feketeho a miništrantom pribudli nové povinnosti s mitrou a pastorálom (biskupská palica a čiapka). Keď sme mali nácvik na vysviacku, tak to bola pre mňa riadna škola pokory, lebo ja, ktorý nemám vzťah k liturgickým obradom a všetkým tým čačkám-mačkám, som sa musel tváriť ako mi na tom záleží a spraviť všetko tak, aby to bolo dôstojné. A to do najmenších detailov. A všetko bolo treba vysvetľovať aspoň v 2 jazykoch, niekedy aj viac. To som ani nevedel, že stolička sa dá priniesť aj nesprávnym spôsobom. Ale chvalabohu sme to všetko zvládli snáď v pohode a dokonca nás aj niektorí z prítomných biskupov pochválili. Bolo super uvedomiť si, že aj biskupi sú len obyčajní ľudia. Keď si spomeniem koľko “cavikov” sa navymýšľa, keď má do dediny prísť biskup a tu ich bolo zrazu 9 a to z rôznych kútov sveta – od Honkongu, cez Rusko, Taliansko, Nemecko, Rakúsko… Vryl sa mi do hlavy moment, keď sme po skončení omše pozvali biskupov na kávu a spýtali sa, či chcú sedieť tak oficiálne v hosťovskej jedálni alebo v našej kuchyni. Tak nám v kuchyni sedelo naraz 10 biskupov v takej milej rodinnej atmosfére.

Keď sme vyprevadili všetkých biskupov, tak som dostal povolenie vypadnúť z mesta, a tak som išiel pomôcť Shamilovi robiť podlahu. Keď som sa ho pýtal na cestu, tak mi povedal, odkiaľ mi ide autobus, ale nepovedal kedy. A keď som sa ho spýtal, o koľkej ide autobus, tak sa len tak začudoval. Jak o koľkej?  Veď keď bude plný, tak pôjde. A naozaj. Autobus čakal na zastávke, kým sa nenaplnia všetky miesta a až potom išiel. Keď som vystúpil z autobusu, bol to úplne iný svet. Taký pokojný, skromný, ale veselý. Hotová romantika, voda zo studne, potôčik v záhrade, sliepky na dvore a v krbe horiace drevo.

Keď Shamil povedal “robiť podlahu”, tak so myslel, že buď betónovať „deku“ alebo robiť parkety alebo niečo podobné. Och, ako som sa mýlil. Keď mi ukázal, čo pôjdeme robiť, zistil som, že viem houby o azerbajdžanskom stavaní domov. Predstavte si, že sa pozriete z pivnice hore a vidíte strechu. Tak a náš cieľ bol dorobiť do tohto priestoru dve poschodia. Zaujímavá technika stavania, ale miestni to majú prešpekulované.

IMG_20180216_150038

Tak sme boli nakupovať materiál a ja som si užíval vozenie sa na parádnom aute. Ďalšia vec, čo ma trošku šokovala, bola rýchlosť práce. Zvyknutý z toho ako bratia stavali domy som čakal, že budeme robiť od svitu do mrku, občas si dáme pauzu, aby sme sa najedli. Ale to som nerátal s jednou veličinou. Čaj. Každú chvíľu som len počul „Davaj, ideme popiť čaj“. Nuž, taká ponuka sa neodmieta. Azerbajdžanský čaj a k tomu výborná kuchyňa Shamilovej mamy bola proste super. Teda tipujem, že bola výborná, lebo zrovna bola Popolcová streda a začínal sa pôst, tak som sa postil, čo bolo trošku problém vysvetľovať, ale snáď sa pani domáca neurazila. Tak som jej prisľúbil, že ešte prídem v lete, keď bude robiť qutaby (také špeciálne placky pečené na ohni) a všetky jej ich pojem. A okrem toho ma naučila piecť chlieb.  S bratmi sme skúšali piecť chlieb, lebo sme mali špeciálne libanonské korenie (/zaaátar/ neviem ako to píše), ale  sa nám málokedy podaril. A problém bol v čase kysnutia. Ale času je kopec. To ma tiež zarazilo. Keď sme sa u Shamila naobedovali, podiskutovali o filozofii, Dostojevskom, spáse európskej západnej civilizácie a iných témach potrebných pre stavanie podlahy, tak zahlásil „tichý čas“ a išli sme si čítať. To si na brigáde na Slovensku nedokážem predstaviť. Buď oni alebo my robíme niečo zle. Bol to zvláštny pocit, keď je človek naučený, že keď sa robí, tak sa proste robí a zrazu si mal v montérkách zobrať knižku a ísť si čítať.

Aj keby ako chcem, tak sa mi tu nedarí zapadnúť do monotónnosti. Pár dní po tom, čo som sa vrátil späť do Baku nás poctili návštevou dobrovoľníčky z Česka. Tak som im mohol ukazovať mesto a trošku život v ňom a v duchu som sa len smial, nad tým, ako si zvykajú a čudujú sa nad vecami, na ktoré som si už zvykol ako napríklad: prechádzanie cez cestu, šľapacie záchody, nutnosť filtrovať vodu, občas nefungujúci internet, voda či elektrika, vietor, ktorý je taký silný, že odnesie bicykel alebo fľašu plnú vody, či dokonca strechu, mastné jedlo, to, že kávu nemajú ani v kaviarni a ak náhodou áno, tak to bude 3v1 z obchodu zaliate teplou vodou, neustále pohľady na uliciach, a to, že pre ženy je nebezpečné chodiť po večeroch na ulicu… Ale je pravda, že ony žili v oveľa ťažších podmienkach, nie v takom rozprávkove ako ja. Žili totiž v jednej rodine, s tým že na kúpeľňu museli ísť cez ulicu a deliť sa o ňu s rodinkou a ešte (asi) piatimi Pakistancami. Ale aspoň viac zažijú miestnu kultúru z prvej ruky. To som im trošku závidel. Vďaka Češkám som sa dostal aj na také bežné turistické miesta ako Heydar Aliev centre, kde chodia všetci turisti, ale mňa nejako zatiaľ ani nenapadlo ísť sa tam pozrieť.

30176178_10209441546110119_732421908_o

Taktiež som im doporučoval rôzne miestne špeciality, no asi si mysleli, že buď som magor, alebo si z nich robím srandu, lebo snáď všetko, čo som im ponúkal ako perfektnú vec im nechutilo. V tom bol lepší hostiteľ Miri, ktorý spravil čaj zo samovaru a chcel im pripraviť aj domáci šašlik, ale v deň, keď sme mali ísť k nemu na chatu, tak zrovna uzavreli kvôli bezpečnosti cestu, pretože tadiaľ prechádzal prezident.IMG_20180317_160037

Tak sme išli na šašlik do hádam najdrahšej reštaurácie, v akej som v živote bol. A samozrejme, že nás nenechal zaplatiť, alebo sa zložiť sa na účet. Ale tak Azerbajdžanská pohostinnosť sa nezaprie. Po mesiaci v Azerbajdžane išli ešte na 2 mesiace do Gruzínska, tak sme ich vyprevadili na vlak. Cesta z Baku do Tbilisi býva väčšinou super, ľahnete večer do vlaku a ráno sa zobudíte na hraniciach a odtiaľ je to už len kúsok do Tbilisi. Ale konkrétne tú cestu im nezávidím, lebo pri ich lôžkach bol jeden cestujúci, ktorý keď sa vyzul, tak som sa smiechu nezdržal. Div ma nezačali páliť oči, (a to si nemyslím, že by ma hocičo rozhodilo) a keď som si predstavil, že dievčatá pôjdu ešte celú noc s ním, tak mi ich bolo úprimne ľúto. Dohodli sme sa, že ich prídem pozrieť a možno sa mi pošťastí a uvidím aj les. A snáď keď pôjdem, mne sa nič také nestane.

Hneď po ich odchode sme sa začali chystať na Veľkú noc. Samozrejme, tu ju bežne neslávia, ale aby mi nechýbala tradícia vody, tak to Šéfe vybavil a vody som mal až až. Niekde v stene nám prasklo potrubie, tak sme museli hľadať kde a rozbúrať kvôli tomu celú kúpeľňu. Keď som videl, čo miestni majstri dokážu postvárať, tak som sa až chytal za hlavu a čudoval som sa, že sme sa ešte neprepadli. Poviete si, super 50 cm  hrubá podlaha. Ale z toho je 5 cm betón, na ňom 40 cm piesku a na ňom kachličky. Ale zatiaľ všetko drží, voda už netečie (uvidíme dokedy pri tejto kvalite výrobkov). Ale čo ma na tom najviac teší, že som si mohol sám vyskúšať byť zodpovedný za opravu a nebyť len pomocníkom otca. Aj keď je pravda, že som mu musel volať, keď som bol v úzkych, ale tatino je taký odborník, že mi aj cez Skype dokáže poradiť.

Veľkú noc síce neslávia, ale majú tu Nový rok – Novruz. Tak sme využili tieto sviatky, ktoré sa slávia celý týždeň a išli sme s mladými na chatu na duchovnú obnovu. Tam sme kosili trávu, ktorá vyrástla a tešili sme sa z nej, lebo už onedlho začne páliť slnko a všetka uschne.

Taktiež sme robili tradičný novruzovský oheň ktorý sme preskakovali. A Miri robil šašlik.  Podľa starej azerbajdžanskej pohanskej viery oheň očisťuje od našich previnení a s novým rokom môžete začať odznova. Povedal by som, že ísť na spoveď je lepšia možnosť ako sa zbaviť zlého, nielen preto, že  tomu ohňu akosi neverím, ale aj preto, že je to trošku nebezpečné. Keď Miri preskakoval oheň, tak mu trošku ohoreli vlasy, tak sme si spravili aj workshop strihania. Najprv som ja poskytol svoju hlavu Sime, ktorá sa chcela naučiť strihať, ale keď Miri videl jej robotu, tak sa radšej podstrihol sám. :) Nechápem prečo, veď sa jej to celkom podarilo.

IMG_20180321_161203

Keď to budete čítať, tak už pravdepodobne bude veľkonočné obdobie. Tak vám prajem parádnu Veľkú Noc a nech máte radosť z toho, že Kristus za nás zomrel a vstal z mŕtvych, aby sme mu naozaj verili. Lebo ako povedal Pišta Vandal – „Nechápem, ako môže byť kresťan smutný. Ak je kresťan smutný, tak niečo nie je v poriadku.“

 

Hláška na záver: „Ja netrpím výpadkami pamäti. To moje okolie trpí mojimi výpadkami pamäti.“

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *