Raduj sa! Boh ťa miluje!

Cesta z Luandy do Lueny

Ako som spomínal v poslednom blogu, zbalil som si kufre a vydal sa na cestu do Lueny. Je to približne 1200 km a cesta nám trvala dva a pol dňa. Áno, čítate správne, dva a pol dňa. Pýtate sa: Ako je to možné? Je to kvôli tomu, že cesty sú tu na mnohých úsekoch rozbité – idete si stovkou a zrazu kráter na ceste v priemere meter – meter a pol, z ktorého si kľudne môžete spraviť jacuzzi :-). Našťastie brat Agostihno už cestu pozná a vie, kde treba spomaliť. Inde je zas cesta bez asfaltu (čiže idete len po prašnej ceste v tom lepšom prípade, v tom horšom, keď prší, idete cez blato, do ktorého je ľahké zapadnúť). Čiže treba oceniť bratove vodičské schopnosti. Išli sme v zložení ja, brat Agostihno, ktorý šoféroval a brat Avelíno. Odchádzali sme z Luandy po obede. Po dvesto kilometroch sme prišli do mesta s názvom N´dalatando. Bolo pekné vidieť, ako sa miestna flóra mení v závislosti od diaľky od Luandy a v podstate od morského pobrežia. Zrazu z typických stromov, ktoré boli v okolí Luandy, sa postupne typy stromov menili a zrazu bolo omnoho viac zelene. Mesto N´dalatando leží medzi kopcami a veľmi ma okúzlilo. Klíma tu bola už na prvý pocit chladnejšia. Prišli sme do saleziánskeho strediska akurát v čase, keď sa končilo oratko. Ubytovali sme sa a šli sme na ruženec do miestneho kostola. Potom sme mali vešpery v kaplnke, večeru a šli sme spať. Snažil som sa zaspať čo najskôr, pretože už o štvrtej ráno sme vyrážali a pokračovali v ceste. Lenže hluk z miestnosti s telkou a hluk zvonku povedali niečo iné. Totálne nevyspatý a rozbitý pred štvrtou hore s ledva rozlepenými očami som nasadol do tátoša a čakala nás približne 14 hodinová cesta a 600 km. Samozrejme ma počas cesty vypínalo a sem-tam som si zdriemol. No keď som nespal, užíval som si krásu miestnej prírody. Po dlhej a úmornej ceste, ktorú mi dala najviac pocítiť moja časť sedacích svalov, sme dorazili do mestečka s názvom Cacolo. Tam nás pohostil miestny františkánsky kňaz z Poľska s komunitou. Poskytli nám posteľ a večeru s raňajkami. Na oplátku som ich obdaril slovenským viacpercentným domácim nápojom z čerešní. Ráno sme vstali a vydali sa na poslednú etapu našej cesty. Po približne ôsmich hodinách a 400 km sme konečne dorazili do Lueny. Po neskorom obede som si zobral veci a ubytoval som sa v dome pre dobrovoľníkov, kde momentálne bývam s dobrovoľníkom z Mexika, Bertom.

Prázdniny v Luene

Prázdniny v Angole sú od decembra do konca januára. Počas prázdnin tu bolo oratko každý deň okrem víkendu. Bol som tu dokopy druhý deň a už ma poverili šoférovaním. No to by nebol žiadny problém, lenže doma som zvyknutý na automat a zrazu po päť a pol roku som sa musel znovu skamarátiť s ručnou prevodovkou  :-). Musím sa priznať, že prvýkrát som bol fakt v strese, no po dvoch-troch dňoch som sa do toho dostal a opäť s tým nemám problém. Vozil som Padreho (Padre Dionísio nemá vodičák) na omšu, vďaka čomu som spoznal nové komunity v okolí. Vozil som aj skupinu animátorov do oratka v Lavoco, kde som aj ja pomáhal s animáciami. Ako som už spomínal v minulom blogu, každé oratko začína typickými riekankami a pesničkami. Potom sme sa rozdelili do viacerých skupín. Najmä chalani, ale našli sa aj dievky, ktoré sa zapojili do futbalu, ďalší do garafiny, skákania cez švihadlo a ďalších iných aktivít. V posledný deň prázdnin sme mali trošku špeciálne oratko. Mali sme rôzne stanovištia ako napríklad streľba na bránu, podliezanie metly, atď. A nakoniec sme deťom rozdávali obľúbenú pipocu, čiže popcorn, a farbičky pre najmenších a ceruzky pre tých starších, ktoré sú veľmi potrebné, pretože škola začínala čoskoro.

Quaresma (štyridsaťdňové pôstne obdobie) + Páscoa (Veľká Noc)

Pôst sa začal 14.2.2018 Popolcovou stredou. Dal som si pôstne predsavzatie a začal som čítať knihu „Odovzdaný”, ktorá ma sprevádzala počas celého pôstu. Pomocou tejto knihy som začal venovať Bohu viac času. Modlil som sa ráno i večer a odovzdával som Bohu každý jeden deň, aby som konal jeho vôľu a nie moju. Možno má na to Ježiš iný názor, no pre mňa to bolo zatiaľ najlepšie prežité pôstne obdobie. Spravil som si v izbe modlitebný kútik, kde sa vždy môžem stretnúť s Ježišom. No nie je to super? Veľmi sa teším, že Boh je vždy pri mne a miluje ma takého, aký som. Postupne sa pôst končil, no prichádzalo niečo väčšie. Veľká Noc.

Na Kvetnú nedeľu sme sa pred omšou zišli pred cintorínom. Potom sme sa v sprievode s palmovými ratolesťami a spevom presunuli do kostola, kde sme slávili svätú omšu. Nasledoval Zelený Štvrtok, kde kňaz symbolicky umyl šiestim párom nohy, ako to spravil Ježiš pri Poslednej večeri. Po omši bol čas na večernú adoráciu. Boli sme rozdelení do skupín a každá skupina mala pol hodinu pri vystavenej Sviatosti oltárnej. Na Veľký Piatok sme doobeda šli na krížovú cestu, ktorá začala pri našej farnosti. Pokračovala cez skoro celé mesto až po Katedrálu v Luene, kde bol proces ukrižovania. Celá krížová cesta trvala okolo troch hodín. O tretej začala svätá omša. Prvý Veľký Piatok bez pašií. Teraz neviem, či vďaka Bohu alebo žiaľ :D. Uvedomenie si lásky, ale i utrpenia, ktoré Ježiš prežil z lásky k nám, umocnil film „Umučenie Krista”. Podľa mňa je dôležité si uvedomiť, že nie je dôležitejšie koľko Ježiš trpel, ale koľko miloval. Bez jeho lásky k nám by asi ťažko spravil niečo podobné. Vďaka ti Ježišu, že ma miluješ až na smrť, až na smrť na kríži. Na Bielu Sobotu bol pred kostolom obrad svetla, kde kňaz požehnal svetlo, i sviecu (paškál). Na tejto omši sa veľa spievalo a tancovalo. Po omši si všetci podávali s radosťou ruky so slovami Felíz Páscoa, čiže Šťastnú Veľkú Noc. Nikdy pred tým som nezažil takú radosť z toho, že Ježiš zmŕtvychvstal. Tá radostná atmosféra je neopísateľná. Všetci ľudia sa úprimne tešili  :-) . V pondelok po Veľkej noci sme mali ísť na výlet k rieke, trošku sa osviežiť. No žiaľ sa nič nekonalo, lebo biskup zmenil program. V podstate to bolo určené pre všetkých misionárov aj z iných reholí a krajín.

IMG_4955

Moje povinnosti a misijná činnosť

– Tréner futbalového tímu

Každý utorok, stredu a piatok poobede trénujem dva tímy šiestakov zo školy Dona Bosca. Prvá skupina ma tréning od jednej do tretej a druhá od tretej do piatej. Tréningy som si rozdelil do troch foriem, čiže každý tréning je zameraný na niečo iné. Tréning zameraný na kondíciu, kde chalani behajú, robia silové cviky. Technicky zameraný tréning, kde chalani pracujú s loptou, prihrávajú, strieľajú na bránu a iné. A posledný typ tréningu zameraný na taktiku a postavenie v poli. Tu prevažne hrajú futbal, kde ich upozorňujem na chyby a nedostatky. Nájdu sa tu aj veľmi talentovaní chlapci, z čoho mám veľkú radosť. No ako v každom kolektíve, nájdu sa aj takí, čo mi lezú na nervy :D. Aspoň ma učia trpezlivosti.

– Učiteľ a výpomoc v škole Lavoco

Od utorka do piatku chodím každé doobedie do školy Lavoco. V utorok a v stredu učím deti, pokiaľ nepríde učiteľ. Už som učil matiku, portugalčinu, ale aj ľudské telo. Moja skúsenosť je bohužiaľ taká, že deti v tejto škole neovládajú učivo, ktoré by v tom veku ovládať mali. Napríklad vo štvrtej triede sa nájdu deti, ktoré nevedia čítať  a písať. Je to najmä v dôsledku toho, že veľakrát učitelia neprídu na hodinu. Na jednej strane ma to hnevá, lebo je to zo strany učiteľov nezodpovedné a na druhej strane mi je ľúto detí, ktoré potom skoro nič nevedia. Našťastie sa prijímajú určité kroky, ktoré by mali danú situáciu zlepšiť. Preto vás aj naďalej prosím o vaše modlitby. Na tejto škole budem vyučovať aj telesnú výchovu každý štvrtok a piatok, ale až od druhého trimestra. Momentálne budú dva týždne trvať skúšky z prvého trimestra. Potom začne druhý trimester.

– Zodpovedný za pastoráciu v Sacasanje

Som zodpovedný za pastoráciu v stredisku pre chlapcov v Sacasanje. Toto stredisko je určené pre chlapcov z chudobnejších rodín, ktoré z ekonomických dôvodov nie sú schopní sa starať o týchto chlapcov. Je tu približne päťdesiat chlapcov od trinásť do sedemnásť rokov. Do tohto strediska chodím každú sobotu a nedeľu. Samozrejme, na chalanov nie som sám. Pomáha mi Diana (dobrovoľníčka z Mexika) a traja seminaristi, Adao, Jorge a Daniel. No stáva sa, že do tohto strediska pre chlapcov nejdeme, lebo tam chlapci nie sú. Pokiaľ stredisko nemá benzín do generátora na elektriku alebo jedlo pre chlapcov, pošlú ich domov. Keď majú všetko potrebné, tak sa chlapci do strediska vrátia.

Každú sobotu  máme s chlapcami katechézy. Sú rozdelení do skupín na základe toho, či sa pripravujú na krst, prvé sväté prijímanie alebo na birmovku. Po katechéze kde sú rôzne témy a aktivity sa rozdelíme do nasledovných skupín: Acólitos, Escuteiros, Liga Missionária, ADS a Grupo desportivo. Acólitos je skupina, kde sa učí miništrovať a následne chlapci pomáhajú pri slávení svätej omše. Skupina Escuteiros sú v podstate ako naši skauti. Hlavnou úlohou skupiny Liga Missionária je evanjelizácia. Väčšinou počas roka chodia na rôzne misie. Skupina ADS čiže amigos de Domingos Savio (kamaráti Dominika Savia) sú niečo ako naši animátori. Participujú a animujú oratká. Ich heslo je: Sempre Alegre!, čiže Vždy šťastný!. Poslednou skupinou a v podstate novou skupinou, ktorú som tu vytvoril ja, je Grupo desportivo. Úlohou tejto skupiny je pomáhať pri futbalovom tréningu, čiže dať rozcvičku, pomodliť sa pred alebo po tréningu, povzbudzovať druhých.

Každú nedeľu mám futbalový tréning s chlapcami. Keďže ich je pomerne veľa, sú rozdelení na dve skupiny, starších a mladších. Keď starší pracujú s loptami a hrajú futbal, tak mladší majú kondičný tréning a naopak. Striedajú sa každý týždeň, lebo nemáme dostatok lôpt, aby mohli byť dva tréningy s loptami súčasne. V nedeľu do Sacasanje chodíme už len ja, Diana a Adao. Ja som s jednou skupinou, Adao s druhou a Diana trénuje basketbal s tými, ktorý nechcú trénovať futbal.

– Liga Missionária

Každú nedeľu doobeda pred omšou sa zúčastňujem na stretnutí skupiny Liga Missionária. Väčšinou sa rozprávame o rôznych témach. Ako napríklad o pôste, ako a kde evanjelizujeme, atď.

Minulý týždeň sme boli na misii evanjelizovať do jednej oblasti, ktorá sa zhodou okolností volá Viera. Bolo nás asi štrnásť. Prešli sme približne 3-4 km, prebrodili rieku, lebo tam nebol most (to som predtým samozrejme nevedel :D). Potom sme sa rozdelili do štyroch skupín a šli sme evanjelizovať. Každá skupina mala Bibliu a človeka, ktorý ovládal miestnu etnickú reč cokwe (čokue), pretože nie všetci, hlavne starší, ovládajú portugalčinu. Prečítali sme si zo Svätého písma, pomodlili sme sa spoločne a porozprávali sme sa s nimi. Úprimne, mne osobne sa to veľmi páči a mam v pláne najbližšiu nedeľu na stretnutí navrhnúť, aby sme takéto misie mali častejšie, pretože počas skoro troch mesiacov to bola prvá takáto misia.

Naša komunita v Luene

Naša komunita je tvorená z troch kňazov, troch bratov, piatich dobrovoľníkov a piatich ašpirantov. Na fotke chýba iba padre Hinosai.

IMG_E4941

Iné

Tu by som rád spomenul, niektoré zo svojich zážitkov a skúseností.

Keďže pôsobím v meste, ktoré má zlú infraštruktúru, ktorá by nás spájala s nejakým väčším mestom, jediný pravidelný prístup tovaru je tu prostredníctvom vlaku, ktorý ma tiež svoje kapacity. To má za následok nedostatok tovaru, čo sa veľakrát odráža aj na cene. Napríklad: príde do jediného väčšieho obchodu, čo tu je s názvom Nosso Super mlieko. V ten deň je mlieko asi v pätine priestoru obchodu a je za veľmi dobrú cenu 190 kwanza (kwanza je angolská mena). To isté mlieko o štyri dni neskôr stojí už 313 kwanza a o týždeň a pol stojí 343 kwanza. A keď sa v tom väčšom obchode minie, na rad prídu malé kantíny, ktoré to mlieko predávajú za 500 kwanza. Alebo ako môžete vidieť na obrázku, keď príde benzín, vytvoria sa tri dlhé rady. Prvý rad je tvorený autami, druhý motocyklami a tretí ľuďmi s kanistrami. To, že sa nedostatok tovaru odráža na cene, je vidno aj napríklad na niektorých potravinách. Čierne korenie, respektíve korenie rôzneho druhu tu stojí 1540 kwanza (ak počítame s tým lepším kurzom, ktorý je na čiernom trhu, tak je to v prepočte vyše troch eur). No sú tu aj veci, ktoré sú naopak veľmi lacné. Päť banánov som kúpil za 111 kwanza (v prepočte okolo 23 centov). Na druhom obrázku je  pumpa, v ktorej si nekúpite okrem toho podstatného, a tým myslím benzín, nič.

IMG_5026

IMG_4843

Jedna z vecí, ktorá sa mi tu veľmi páči je, že deti sú kreatívne a stačí im naozaj málo. Nepotrebujú najnovší PlayStation, mobil alebo počítač. Mnohokrát stačí jedna šmykľavka, lopta alebo len nejaký spoločník. Na  treťom obrázku môžete vidieť šarkana vyrobeného z igelitového sáčku a pár paličiek. Alebo mnohí majú spravené autíčko z kartónu od džúsu a kolesá sú štuple od fľašky alebo menšie konzervy od paradajkového pretlaku. Na prvom obrázku, síce horšie, ale predsa môžete vidieť dvoch chlapcov, ktorý sa delia o korčule. Jednu korčuľu má jeden a druhú ten druhý. Chlapci sú na futbalovom ihrisku nonstop. Odchádzajú z neho až kým nie je veľká tma. Je to až neuveriteľné, obdivuhodné a najmä inšpiratívne.


IMG_5059

A v neposlednom rade by som chcel vyjadriť svoj obdiv všetkým miestnym ženám a dievčatám. Keď vidím ženu, ktorá má na chrbte dieťa a na hlave pyramídu z hrncov a nádob, ktoré sú špinavé od jedla alebo plné oblečenia (alebo už čisté) a určite to celé váži zopár kíl, len pozerám ohromený, ale aj ochromený, ako to vôbec dokáže. Toto je ich každodenná realita. Keď si spomeniem, aký veľký problém mám s umývaním riadu, a potom vidím takúto ženu, až sa hanbím.

IMG_4979

Na záver by som chcel už len dodať: Radujte sa! Boh vás miluje! Takých, akí ste. Buďme za to vďační, ale nielen za to, za všetko, čo vo svojom živote máme. Prosím vás o modlitby za Angolu, za mňa a všetkých misijných dobrovoľníkov a za dielo, ktoré tu je. Prajem vám krásny deň :).

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *