Stretnutie dobrovoľníkov v Angole

Ešte predtým, ako začnem písať o stretnutí dobrovoľníkov, by som rád spomenul pár momentov a zážitkov. Máj bol naozaj bohatý mesiac na zážitky. Mali sme výlet k jazeru, mal som narodeniny, prišiel nás navštíviť angolský provinciál, išli sme na púť do N´dalatanda a mali sme duchovné cvičenia dobrovoľníkov v Calulo. V júni sme sa rozlúčili s dvoma dobrovoľníkmi z Mexika, ktorým sa misijná činnosť skončila. S Bertom a Dianou.

Passeio – Výlet

Na prvého mája sme boli s celou komunitou sestier a pracovníkmi, ktorí pracujú pre saleziánov, na výlete. Šli sme do Sacassanje, kde chodievam cez víkend za chalanmi, ktorí sú z chudobných rodín. Tam sme sa trošku pohrali s loptou a asi po hodinke sme sa presunuli ku krásnemu jazeru, kde sme sa kúpali, šantili vo vode, alebo len jednoducho oddychovali a užívali si teplé slnečné lúče. Je pravda, že som mal obavy, či sa pôjdem kúpať, pretože si veľmi dobre pamätám na to, ako nám doktor na príprave dobrovoľníkov hovoril: vyhýbajte sa  stojatým vodám, lebo sú tam rôzne príšerky od parazitov až po nejaké baktérie. No dal som na prvý dojem (voda bola krásne čistá) a do vody som sa kúpať šiel. Zatiaľ nemám žiadne problémy, tak hádam ani žiadne neprídu.

 

Medzi výletom a stretnutím dobrovoľníkov

Ako som už vyššie spomínal, v máji som oslavoval 24 rokov. Na jednej fotke je moja prvá palacinková torta, ktorú som pripravil a všetkým chutila. Na druhej som ja s Lindou a Andreou. Ako si môžete všimnúť na tej fotke, bol som obliaty fubou zmiešanou s vodou. Fuba je niečo ako múka buď z kukurice alebo mandioky, z ktorej sa pripravuje fungi. Tu je to miestny zvyk. Niečo ako u nás keď oslávencovi, ktorý sfukuje sviečky na torte, tak mu ponoríte hlavu do torty. Na hlbší zmysel toho som sa nepýtal, ale všetci z toho mali očividne srandu, najmä Linda, ktorá ma tou fubou obliala :-)

Prišiel nás navštíviť provinciál Angoly. Na fotke sme skoro celá komunita, ktorá sleduje futbalový zápas ligy majstrov. Veľmi sa mi páčilo, ako sme tam spoločne boli, rozdelení na dve skupiny, kde každá fandila tomu druhému a navzájom sme sa podpichovali. Bola to super atmosféra.  :-)  😀

 

A ako som už spomínal, dobrovoľníci z Mexika nás opustili. Tak sme mali niečo ako rozlúčkovú párty, kde ašpiranti spievali, hrali na gitare alebo hrali nejaké divadlo. Samozrejme to bolo plné emócií. Berto s Dianou sa ešte zúčastnili na púti a duchovných cvičeniach, ale Berto sa s nami už nevrátil do Lueny. Diana sa s nami vrátila, ale zostala v Luene už len dva týždne a potom odišla.

Cesta do N´dalatanda

Bolo 22. mája a my, dobrovoľníci spoločne s Bratom Augustínom, sme vyrazili na približne 1000 kilometrovú cestu do N´dalatanda. Prvá časť smerovala do Cacola, kde som už raz prespal, keď som šiel prvýkrát z Luandy do Lueny autom. Tam nám poskytli teplú a chutnú večeru a posteľ :-) . Na ďalší deň ráno sme sa pobrali smer N´dalatando. Síce s menšou okľukou, ale predsa, sme mali po ceste Quedas de Calandula čiže Calandulské vodopády. Presvedčili sme brata Augustína, aby sme sa tam zastavili. No môžem  povedať, že to bolo jedno z najkrajších miest, kde som bol. Veď posúďte sami  😉 . Tam sme sa naobedovali a pokračovali sme v ceste do N´dalatanda.

IMG_5287

Púť v N´dalatande

Do N´dalatanda sme prišli v stredu podvečer. No púť začala až v sobotu. Do piatku sme pomáhali, s čím bolo treba. Berto s Dianou maľovali vonkajšiu fasádu, ja som prenášal veci a Andrea s Lindou pripravovali špeciálne označenie pre hostí, ktorí mali povolený prístup do domu, keďže tam bolo veľmi veľa ľudí, bolo potrebné vytvoriť takéto označenia. Väčšina ľudí prišla v piatok, aby si našli miesto na rozloženie stanu. V piatok taktiež prišla druhá polovica dobrovoľníkov z Luandy a Benguely. Bolo to milé stretnutie. Spoznanie nových doborvoľníkov, no najmä stretnutie s Ondrom a Hugom s Aničkou, čo sú dobrovoľníci z Čiech. Po štyroch mesiacoch som sa konečne mohol  s niekým poriadne porozprávať a hlavne vo svojom rodnom jazyku. Nie žeby som mal problém s dobrovoľníkmi, s ktorými som bol a som v Luene, no vekový a kultúrny rozdiel bol a je cítiť.

IMG_5324

V sobotu ešte predtým, ako sa začala púť, sme sa mladí presunuli na miesto, kde boli katechézy na rôzne témy. Na tieto témy sa diskutovalo a potom sme mali z toho urobiť výstup, ktorý sa prezentoval neskôr večer na večernom programe pre mladých. Po katechézach bol obed a potom sme sa spoločne presunuli na miesto, odkiaľ mala začať púť. Tam sa k nám pridali aj ostatní účastníci púte. Začali sme ešte za svetla, skončili sme za tmy.  Modlili sme sa ruženec a kráčali sme k sanktuáriu Márie pomocnice kresťanov. Keď sme doputovali, bola nočná adorácia, po ktorej bol večerný program pre mladých.

 

V nedeľu bola svätá omša, ktorá bolo výnimočná hlavne asi najdlhšou tambulou akú som kedy videl. Tambula je priestor pre veriacich, ktorí nosia rôzne dary pred oltár ako obetné dary. Od vody, oleja, cestovín až po kozľa alebo obrovskú rybu. Ale napríklad aj metly, pracie prášky a obrovské strapce s banánmi. Tieto dary sa potom rozdelia medzi chudobných a núdznych. Po omši sme sa zbalili a vyrazili sme smer Calulo, kde sme mali duchovné cvičenia.

 

Duchovné cvičenia v Calulo

V nedeľu podvečer sme prišli do saleziánskeho strediska v malebnom mestečku Calulo, obklopené krásnou prírodou a kopcami. Ubytovali sme sa, zoznámili s miestnou komunitou, ktorú tvorili traja kňazi, jeden salezián a 4-5 ašpiranti. Potom sme sa navečerali, dali sme si večernú modlitbu a šli sme spať. Spali sme spoločne piati dobrovoľníci na jednej izbe. Nikdy nezabudnem na naše večerné rozhovory s Ondrom a Hugom. Za celú misiu som sa toľko nenasmial ako počas týchto večerných rozhovorov na rôzne témy. Na ďalší deň sme začali s duchovnými cvičeniami. Po raňajkách sme mali prednášku a potom približne dve hodiny ticha v ústraní. Každý deň sme mali dve prednášky s ústraním v tichu. Druhý deň poobede sme šli na neďaleký kopec, z ktorého bol krásny výhľad na mesto Calulo a okolitú krajinu. V tretí deň duchovných cvičení sme šli trošku ďalej. Približne dve hodiny cesty autom. Prišli sme do odľahlej dedinky, odkiaľ sme pokračovali na obrovskú skalu, odkiaľ bol tiež nádherný výhľad na okolitú krajinu. Cestou nás sprevádzali miestne deti z dediny, ktoré nám ukázali cestu hore.

V predposledný deň pred odchodom do Luandy sme boli na omši vo Fatimskom santuáriu. Po omši sme spravili pár pekných fotiek.

V predposledný deň, po skončení duchovných cvičení, sme mali takú menšiu párty. Padre Santiago opekal mäso nad uhlíkmi, pili sme pivko, ja som ponúkol tatranský čaj, ktorý som si šetril, rozprávali sme sa v skupinkách a počúvali sme hudbu. Potom ako sme dovečerali a odišli ašpiranti sme si s dobrovoľníkmi a dobrovoľníčkami zatancovali. Bol to super večer. Bohužiaľ inú fotku z toho večera, ako túto s Ondrom, nemám. 😀 Na záver spoločná fotka s direktorom strediska, Padrem Luisom.

Pár dni v Luande a cesta späť do Lueny

Keď sme prišli do Luandy, boli sme ubytovaní v Lixeire. Čiže v stredisku, kde som predtým strávil približne tri a pol mesiaca. Stretol som starých známych. Či už zo školy alebo miestnych, ktorí pracujú pre saleziánov. Podarilo sa mi presvedčiť ostatných dobrovoľníkov, že by bolo super, keby sme sa šli kúpať do oceánu. Okej, zasa až tak som ich presviedčať nemusel. 😛 Pobyt v Luande bol veľmi vtipný v tom, že náš odchod a spôsob odchodu sa menil každý deň. Najprv sme mali odísť už v sobotu, potom v nedeľu a nakoniec sme odišli v pondelok. Boli aj rôzne varianty, akým spôsobom. Buď autobusom do Huamba a potom vlakom do Lueny, alebo Autobusom do Saurima, kde by po nás prišiel brat Augustín alebo chvíľu bola v kurze aj možnosť ísť vojenským lietadlom do Lueny, Posledná možnosť sa mi samozrejme najviac pozdávala, lebo bola najrýchlejšia a hlavne, kto môže povedať, že cestoval vojenským lietadlom? 😀 No nakoniec sme šli autobusom do Malanje, kde po nás prišiel brat Augustín. Išli sme takýmto červeným autobusom, pomerne pohodlným. Pravdupovediac som čakal niečo omnoho horšie. Prespali sme u bratov františkánov. A na ďalší deň sme šli priamo do Lueny, čo bolo približne 800km cesty. Čiže som späť v Luene, kde pokračujem vo svojej práci.

 

Na záver by som chcel len poznamenať, že moja misia sa pomaly chýli ku koncu. Preto vás naďalej prosím o vaše myšlienky a modlitby. Nielen za mňa ale za všetkých dobrovoľníkov  a hlavne za Angolčanov. Taktiež prikladám video s fotkami, ktoré v blogu nie sú, ale aj sú:

https://www.youtube.com/watch?v=SnEhDrMs8iE&t=5s

Prajem príjemne pozeranie.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *