Boh vie lepšie ako ja, čo sa potrebujem naučiť

Sú asi štyri hodiny ráno, keď sa zrazu ozve hlasná hudba. Niekto z domácich si povedal, že je čas odpáliť najväčšiu párty v osade. Keď sa to stalo prvý raz, tak som nechápal, čo sa robí. Teraz si už ale zvykám, že takýto ranný budík sa niekedy ozve o dve hodiny skôr, ako som pôvodne chcel vstávať. Či chceme alebo nie, túto hudbu počúvame všetci v okruhu asi jedného kilometra.

Myslím, že ostatným Šuarom to veľmi neprekáža, keďže v Tuttin ensa ešte nie je elektrika, tak ľudia chodia spať skoro a skoro sa aj zobúdzajú. Tento samozvaný dídžej má elektriku pravdepodobne z benzínovej centrály. Hudba väčšinou skončí okolo šiestej ráno. Vtedy do hry nastupujú kričiace deti, ktoré majú školu vedľa kostola. Keby som chcel vyspávať do deviatej, tak nemám šancu.

Do školy som s otcom Antonom išiel len raz, a to predstaviť sa, nech deti vedia, kto je ten biely týpek, čo im chodí po dedine. Viackrát sa mi stalo, že sa ma báli, tak teraz sa to snáď zlepší. Na začiatku školského roka sa tiež slúži omša pre školákov. Pri poslednej omši som ale nebol prítomný, lebo som potreboval vybavovať víza. Na turistických vízach by som mohol fungovať tri mesiace, ale lepšie je si ich predĺžiť včas.

A tak som odcestoval najskôr do Taishe a odtiaľ autobusom do Macasu. Tu som ostal na noc v saleziánskom dome. Ako saleziánsky dobrovoľník mám výhodu, že ma takto prichýlia vo viacerých mestách, keď niečo potrebujem vybavovať. Ráno som nastúpil na autobus do Quita. Po ceste sme zastavili v meste Puyo a ja som na chvíľu išiel von. V autobuse som nechal väčší batoh s tým, že som tam mal hlavne oblečenie. Okrem toho som tam mal aj záložný mobil a čelovku. Až neskôr som zistil, že mi ich niekto ukradol. Do budúcna budem vedieť, že mám byť opatrnejší. Do Quita som dorazil v pondelok večer. S pomocou miestnej MHD a slovenskej GPS sa mi podarilo nájsť dom saleziánov.

Ráno som sa spoznal s dvomi dobrovoľníčkami s Nemecka, volali sa Johana a Joana. Neskôr som sa stretol s Andrésom, ktorý bol zodpovedný za prípravu dobrovoľníkov. Keďže som mal v pralese menšie zdravotné problémy, išli sme na zdravotnú prehliadku. Nič špeciálne tam nezistili, len mi odporučili nejaké vitamíny. Počas nasledujúcich dní sme stihli vybaviť dokumenty potrebné na víza, prezrieť si mesto a menší kurz španielčiny.

V piatok by malo byť všetko hotové. Na sobotu som sa dohodol s Andresom, že si dáme výstup na Pichinchu, čo je najvyšší vulkán pri Quite. Navrhol, aby sme použili lanovku, nech to netrvá príliš dlho. Pridali sa k nám aj dobrovoľníčky z Nemecka a Andrésova priateľka.

Keď sme sa vyviezli hore, zistili sme, že Andésovi sa nechce ísť ďalej a potrebuje sa vrátiť už za dve hodiny. Po vyjednávaní sme to dohodli na dve a pol hodiny a ponáhľali sme sa hore. Predpokladaný čas na dosiahnutie vrcholu bol viac ako štyri hodiny. Hovoril som si, že nabudúce to musíme dohodnúť lepšie. Takto sme sa len zbytočne naháňali, pri tom som mal pocit, že Johany baví viac fotenie ako výstup.

Po návrate do Tuttin ensa sa nám na stromoch začalo hromadiť ovocie. Po tom, ako som na obed okrem iného zjedol asi sedem banánov som si povedal, že takto to ďalej nepôjde. Aj papája mi začala ísť hore krkom. Prvé tri sa ešte dali zjesť, ale potom, keď niekedy bolo treba zjesť viac ako kilo papáje denne, ma to prestalo baviť.

Riešenie sa naskytlo pri bránke fary, ráno, keď bola v škole prestávka. Boli to traja mladí chalani. Pôvodne chceli toronchu (grepfruit). Ja som ale hneď usmernil ich ambície. Najskôr som každému z nich dal dva banány, ostatné deti ale rýchlo zbadali, čo sa deje a zrazu ich bol plný dvor. Keď sa ukázalo, že banánov je menej ako detí, prišiel rad na papáje. Minuli sa aj tie, hneď som mal dobrý pocit, že ich nebudem jesť ja, ale zároveň sa mi zdalo, že niektoré deti nedostali nič. Tak som z fary zamieril ku kostolu. Tu bývam v ľavej prístavbe, síce tam nie je ani voda ani elektrika, ale inak to vyzerá celkom útulne. Išiel som tam aj s kŕdľom detí, ktorý sa neustále zväčšoval. Najskôr som vytiahol sáčok žuvačiek s tým, že ponúknem tých, ktorí ešte nič nemali. Vtedy som mal pocit, akoby ma obklopilo 50 malých pyraní. Žuvačky sa míňali, ale deti nie. Snažil som sa im povedať, že tí, ktorí už niečo dostali, nech idú na kraj. Úroveň mojej španielčiny a pažravosť detí ale spôsobili, že som mal okolo seba stále rovnaký počet detí. Keď došli žuvačky, vytiahol som ešte cukríky. Teraz som sa ale rozhodol, že ich budem dávať hlavne malým deťom, ktoré v boji o sladkosti neboli veľmi úspešné. Keď sa minuli aj cukríky, nariadil som rozchod. A potom som odfotil posledných optimistov, ktorí dúfali, že ešte niečo vytiahnem z izby. Po tejto skúsenosti som podobné situácie riešil inak.

Deti v Tuttin ensa

Koristníci vedľa kostola

Zatiaľ čo ja som sa hral na Mikuláša, otec Anton bol na stretnutí v “kultúrnom dome”. Okrem iného sa riešila invázia svedkov Jehovových do tejto osady. Viac krát týždenne chodili do prístrešku v centre dediny a zároveň klopali ľuďom na dvere. Niektorých miestnych to nahnevalo a reagovali podráždene, myslím si, že niekedy sa ani inak brániť nevedia. Bežný Šuar nedisponuje dostatočnými teologickými znalosťami ani argumentačnými schopnosťami na to, aby s nimi vedel diskutovať. Šuari na schôdzi odhlasovali, že svedkovia nemôžu chodiť do verejných priestorov v centre osady a môžu sa stretávať na miestach, kde ich niekto pozve. Zdá sa, že na nejaký čas tu bude väčší kľud.

Schôdza v kultúrnom dome

Schôdza v kultúrnom dome

Po obede prišla člnom zásielka s ďalšími cédrovými doskami. Tentokrát sme ale nemali k dispozícii auto. Nevedeli sme, čo skôr, či ich skryť niekde do kríkov alebo postupne vyniesť do menšieho skladu. Otec Anton navrhol, že ich vyvezieme na motorke. Zo začiatku mi to prišlo ako vtipný nápad. Po chvíli som už bežal spolu s Bayronom (miestny chalan) vedľa motorky držiac dosky. Hore kopcom to bola síce drina, ale určite rýchlejšie a ľahšie, ako nosiť ich ručne.

Vozenie cédrových dosiek

V nedeľu sme išli na omšu do komunity Putunts. Pozval nás tam diakon Ernesto. Otec Anton najskôr spovedal asi dve hodiny, ľudia zatiaľ v kostole spievali piesne v šuarskom jazyku. Spovedanie trvalo dve hodiny a kaplnka sa zatiaľ naplnila ľuďmi. Nečakal som, že ich tam bude tak veľa. Je vidieť, že ak miestny katechista robí dobrú prácu, tak to prináša svoje ovocie. Do farnosti Tuttin ensa patrí asi 30 komunít, ktoré sú rozptýlené v džungli, do niektorých sa otec Anton dostane len raz za rok. V takýchto prípadoch je veľmi dôležitá práca miestnych katechétov. Vedľa tejto kaplnky je aj menší prístrešok pre kňaza, ktorý bol postavený s podporou saleziánov zo Slovenska.

V nasledujúcich dňoch sme ešte potrebovali rýchlo dokončiť nejakú prácu s drevom. Otec Anton mal na polovicu októbra naplánovanú cestu na Slovensko. Mal by sa vrátiť začiatkom decembra.

Po jeho odchode som začal tráviť viac času v Taishi. Pôvodne som si myslel, že sa začnem viac učiť španielčinu. Nebolo to ale celkom tak. V nedeľu doobeda sme najskôr ráno išli na omšu do centra mesta. Pred omšou bola príprava detí na krst a birmovku, tu som sa trochu nudil, lebo som nemal čo robiť a zdalo sa mi, že to ide dosť pomaly. Po omši sme išli späť na misiu na obed. Za nejaký čas sme znova išli s padrem Carlosom do komunity, ktorá bola dosť blízko misie, kaplnka bola v biednom stave. Počas omše vedľa kňaza sedel jeden mladý muž. Najskôr som si myslel, že je to miništrant alebo miestny katechét. Keď ale počas omše začal gestikulovať a rozprávať veci, ktoré nedávali žiadny zmysel, tak mi došlo, že asi nie. Otec Karlos, ktorý je normálne dosť prísny, bol voči nemu celkom tolerantý.

20181014_150636

Po omši som sa dozvedel, že tento mladý muž trpí autizmom a viacerými duševnými chorobami. Zároveň ale nikdy v nedeľu nevynechá svätú omšu. To ma celkom prekvapilo. Tento postoj je u Šuarov dosť výnimočný. Niektorí chodia pravidelne, ale väčšina sa v kostole ukáže len počas veľkých sviatkov, alebo keď sa pripravujú na nejakú sviatosť. V Biblii MT 5,3 sa píše: “Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.” Možno je to prípad práve tohto mladíka. Po omši sme sa vrátili na večeru a znova sme išli do centra na ďalšiu omšu. Po omši som mal pocit, že je toho na mňa príliš veľa. Čakal som, že budem mať viac času na učenie, keby som aspoň bol viac užitočný. Neskôr som si ale uvedomil, že som sa tu neprišiel učiť španielčinu, ale slúžiť druhým. Boh vie lepšie ako ja, čo a kedy sa potrebujem naučiť. Okrem toho, mne sa zdali tri omše veľa, ale direktor komunity, padre Jose, počas tejto nedele odslúžil päť omší, pričom cestoval do viacerých komunít.

V pondelok sme išli do komunity Chiwias. Najskôr sme išli navštíviť miestneho katechistu. Dário, dobrovoľník, ktorý sprevádza p. Joseho, si vypýtal cukrovú trstinu. Bol som celkom rád, lebo som túto rastlinu chcel ochutnať aj ja. Zistil som, že nie je až taká sladká, ako som čakal.

Dário s cukrvou trstinou

Dário s cukrovou trstinou

Po návšteve sme sa vrátili do kaplnky a začali sme s premietaním dvoch animovaných filmov pre študentov miestnej školy. Boli to príbehy z Biblie. Na konci vždy padre Jose vysvetľoval nejaké poučenie z toho, čo sa premietalo. Miestami som bol prekvapený hĺbkou jeho poznania, je zjavné, že už má niečo za sebou.

Potom sme vytiahli notebooky a učili sme deti, ako písať vo worde. Večer nasledovala omša a po nej ďalšie filmy z Biblie. V blízkej dobe sa moja španielčina možno nezlepší až tak, ako som dúfal, ale verím, že sa naučím niečo, čo budem potrebovať viac.

Peter Krivda

"Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše." Mt 6,33 Uvedomoval som si, že v mojom živote nie je hľadanie Božieho kráľovstva na prvom mieste, tak som sa rozhodol, že to zmením. Keď som sa prihlásil na ročnú prípravu saleziánskeho misijného dobrovoľníctva, myslel som si, že pôjdem do Ruska či na nejaké miesto bližšie k Slovensku. Boh so mnou mal ale iné plány a dnes už pôsobím na opačnom konci sveta v amazonskej oblasti v Ekvádore.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *