Prázdninový blog (časť 1.)

Prázdniny boli čas, kedy sme si mohli oddýchnuť, zveľaďovať priestor (spraviť nové nástenky, upratať, vymeniť obrusy, záhradka), vyprať a pozašívať voňavé pyžamá pre chlapcov, budovať lepšie vzťahy s tými, ktorí tu v centre ostali (kňazi, sliepky, miestni dobrovoľníci), navštíviť rôzne miesta (Korr, slumy, vidiek, väzenie), zažiť Vianoce inak (ale podstata tá istá) a Nový rok (keď sv.omša skončí 31.12 o 23:45 a všetci si už prajú Happy new year).

Korr

Korr sme síce trochu plánovali dopredu, ale neplánovali sme, že keď nám otec Stano (slovenský salezián pôsobiaci v Korre) zavolá v stredu poobede, v piatok ráno už budeme vyrážať.  Cesta sa niesla v hesle „Ježišu, celkom sa ti odovzdávam, postaraj sa o všetko,“ nakoľko sme šli tri samé biele (ja, Veronika a česká kamoška Klárka – dobrovoľníčka v Bosco Boys Kuwinda) a s cestovaním po Keni sme skúsenosti nemali. Boh sa však vždy o svoje deti stará, a tak aj v tomto prípade sme to cítili (išli sme síce samé, ale jeden dobrovoľník z Kuwindy nám pomohol ráno nájsť správny autobus, zabezpečil pomoc pri prestupoch a v každom autobuse nás kontaktoval cez šoféra, či je všetko v poriadku, keďže náš mobilný operátor v danej severnej časti krajiny nemá pokrytie). Cestovali sme od skorého rána, z Nairobi, kde bol už vtedy hluk, kopa ľudí pod vplyvom rôznych vecí, upchaté cesty… Postupne sa krajina menila na krajšiu, zelenšiu, miestami sme mali pocit, že sme na safari (keď tak nevdojak prebehne žirafa cez cestu :)) a ľudia čoraz viac tradične oblečení, pribúdal piesok, ubúdala voda… až sme dorazili do mestečka Log-Logo, kde nás vyzdvihol otec Stano vracajúci sa z diecézneho stretnutia už s pár ľuďmi a plným kufrom, a tak sme si opäť zažili, že dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Asfaltová cesta sa zmenila na piesok  a asi hodinu sme si užívali púštnu krajinu spolu s kozami, ovcami, pštrosmi, ťavami, antilopami a pomaly zapadajúcim slnkom.

Korr bol pre nás krásnym a pokojným miestom. Prežili sme tam veľmi pekný týždeň, tie najkrajšie východy a západy slnka, nočnú oblohu s tisíckami hviezd, mohli sme spoznať  kultúru kmeňov rendille a samburu. Mali sme to šťastie, že okrem tradične sa obliekajúcich ľudí, miestne deti a mladí trénovali v centre na súťaž, a tak sme mali spevácko-tanečné vystúpenie.

V Korre minulý rok pôsobili slovenské dobrovoľníčky Monika a Anka, a tak keď sme sa prechádzali po mestečku, deti utekali za nami celé rozradostené, lebo si mysleli, že sme ony. Všetci si tu na ne vo veľmi dobrom spomínajú a pýtajú sa, či ich poznáme a ako sa majú. Oproti hlučnému Nairobi, kde trávime svoj rok, sme zaspávali nie pri zvuku lietadiel, psov, ale len za zvuku cvrčkov, komárov, kobyliek. Cestou späť sme ešte strávili nejaký čas u saleziánov v mestečku Marsabit.

Vianoce

Vianoce v Keni sme prežili samozrejme inak ako obvykle… Tu Štedrý deň miestni neprežívajú tak vianočne ako u nás, až vigílnou „nočnou“ sv.omšou. Ale keďže my sme chceli udržiavať naše tradície aj tu, spravili sme si spolu s vyššie spomínanou Klárou takmer tradičnú večeru. Spoločná modlitba, čítanie z Písma, krížik medom na čelo, na stole všetko, čo sa patrí. Jedlo bolo trocha improvizované, nakoľko sme si stále neboli isté, či si večeru spravíme..tak miesto oblátok boli sucháre, tradičná kapustnica (aj tak by sme sa nezhodli na jednej, lebo Orava a Východ majú iné chute :D) bola v zastúpení slovenskej slepačej sáčkovej polievky, zemiakový šalát nechýbal a kapra nahradili opečené párky :D. A po večeri darčeky pod stromčekom.

Po tejto našej štedrej večeri sme šli do neďalekého slumu Kuwinda na vigílnu sv. omšu. Pred ňou si saleziánski prenovici pripravili hodinové pásmo scénok a piesní. Bolo to síce v swahilčine, ale kontex bol jasný – sú Vianoce, narodil sa Ježiško. O samotnej sv. omši nás vopred upozorňovali, že bude trvať asi 4 hodiny, trvala však len 2. Síce nezaznela Tichá noc v akomkoľvek jazyku, ale atmosféra v kostole bola naozaj radostná a tanečné kreácie afrického prežívania sv.omše tiež stáli za to.

Deň, kedy sú tu naozaj Vianoce – 25.sme sa po rannej sv. omši vybrali s bratmi saleziánmi do iného slumu – Masai manyatta priniesť trochu vianočnej radosti a sladkostí. Pôvodne tu žil len tradičný kmeň masaiov, pár rodín, dnes tu žije asi 300 ľudí z rôznych kmeňov. Na rozdiel od slumov, ktoré sme videli pred tým, tu majú ľudia viac priestoru – často aj 2-3 izby a domčeky nie sú veľmi na sebe natlačené. Ľudia boli veľmi milí, radostní, priateľskí, pozývali na návštevy. Na jednej návšteve, ako sme vošli dnu, hneď sa izba zaplnila kopou detí a mladých, pustila sa hudba a už sa všetci vlnili v rytmoch africkej hudby, čo sa človek asi nenaučí, s tým sa už človek rodí. Vianočnú večeru sme potom večer slávili spoločne v komunite Bosco Boys Kuwinda – ako jedna  veľká rodina spolu (saleziáni kňazi, bratia, prenovici, dobrovoľníci) – nechýbalo dobré jedlo, koledy, darčeky.

Na Štefana sme čakali, že je to tu ako u nás – sviatok a teda sv. omše ako v nedeľu. Po hľadaní omší v dvoch kostoloch sme sa dozvedeli, že sv. omšu majú tak maximálne jednu. Dôvody sme sa dozvedeli dva – že kresťania sú unavení, neskôr že Ježiško je unavený. A tak sme mali potom len súkromnú tichú o 3 ľuďoch.

Počas celých Vianoc sme nikde nepočuli Tichú noc, nebol tu ani sneh a ani sme neboli fyzicky so svojimi najbližšími. Vianoce sú  však o Ježiškovi a ten sa môže narodiť všade, keď mu to dovolíme. A čiernym Jozefovi a Márii v Betleheme sa môže narodiť biely Ježiško :).

loko slovakaid

Moju dobrovoľnícku službu v Keni finančne podporilo Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR cez nástroj SlovakAid, a to v rámci Programu vysielania dobrovoľníkov. Za podporu ďakujem.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *