Prázdninový blog (časť 2.)

…voľné pokračovanie blogu o našich prvých prázdninách :)

Keňský vidiek

Okrem Korru sa nám podarilo ísť na dve ďalšie miesta na vidieku, kde sme mohli spoznať inú kultúru, jazyk a prostredie ako “doma“, v Nairobi. Totiž, dedinky, kde sme boli, sú ďaleko od mesta, v kraji zelenom, hornatom, plnom kávových a čajových plantáží, banánovníkov… Pre ľudí z týchto dedín bohatstvo znamená mať pôdu a zvieratá. Pestujú, chovajú a žijú pokojný život bez stresu a starostí veľkomesta. Síce my sme išli na tieto miesta, pretože niekto tam mal cestu a zobral nás so sebou, no ľudia, ktorých sme tam stretli, vyjadrovali veľkú vďačnosť, že my, biele, sme prišli práve k nim, nakoľko niektorí z nich tam bielych nikdy nevideli. Takto sme sa ocitli na rodinnom stretnutí z kmeňa Kikuyu, v dedinke Kiganjo, kde po ceste sme vystriedali asi 5 dopravných prostriedkov a záver cesty – 12 ľudí v jednom 5-miestnom aute. Rodinnú svätú omšu sme síce nestihli, ale stihli sme pravý štedrý kikuyu obed, videli sme, ako široká rodina spolu dobre vychádza a boli sme aj na nejakej rodinnej rade, kde sme nerozumeli nič, lebo to bolo celé v ich jazyku.

Druhou udalosťou bola slávnostná sv. omša vo farnosti jednej rehoľnej sestry, ktorá zložila večné sľuby. Nebola to sv. omša v nejakom veľkom kostole, ale vonku v záhrade jedného domčeka na samote. Pohostinnosť ľudí v týchto krajoch je naozaj veľká, len keď vám ponúknu sondu, najprv neviete, čo čakať :) (sóda je tu všeobecný názov pre všetky sladké bublinkové nápoje a sonda je asi zle pochopený názov).

Cestou z tejto malebnej dedinky sme šli navštíviť ešte ďalšiu rehoľnú sestru v jej rodnom dome, že ju len pozdravíme. Vonku hrala hudba, deti sa zabávali, no vo vnútri sedela trúchliaca vdova, ktorej pred pár dňami zomrel manžel a celá rodina ju prišla potešiť. A tak opäť raz sme boli v správnom čase na správnom mieste. Jedna z dcér zosnulého vyjadrovala neuveriteľnú česť a radosť, že sme prišli (nič netušiac) vyjadriť úprimnú sústrasť.

Slumy

Počas našich voľných dní sme mali možnosť navštíviť viaceré slumy a vidieť ten kontrast medzi bohatstvom a chudobou v krajine. Ako v prvom sme boli v najväčšom slume v Keni – Kibera slum. Dôvodom našej návštevy bolo odnesenie chlebov do centra jednej charitnej misionárskej mužskej rehole. V dome sa starajú o vyše 30 starých a chorých mužov, z ktorých mnohí si vyžadujú asistenciu pri všetkých aktivitách. Okrem toho, každý deň k bratom prichádza množstvo ľudí zo slumu, my sme tam boli v stredu, a to bol deň pre HIV pozitívne ženy. Prichádzali mnohé ženy, spoločne spievali, modlili sa, dostali nejaké jedlo.

Ďalší slum – Kariua je pre dielo Bosco Boys veľmi významný, je to miesto, kde celé dielo začalo, kde saleziáni pozháňali nejaký priestor a začali sa starať o chlapcov z ulice. Síce Bosco Boys sa už presunulo ďalej, ale ešte stále tam duch Bosco Boys dýcha – funguje tu škôlka a bývalí chlapci z Bosco Boys zriadili a spravujú malý plechový domček s pár posteľami a keď vidia, že nejaký chlapec z ulice je vážne chorý, ranený, zoberú ho tam, zabezpečia mu stravu, ubytovanie, kým sa necíti lepšie. Mladíci, ktorí nám toto miesto ukázali si sami prešli životom na ulici. Zažili, že ich mamy boli vo väzení a museli sa preto postarať sami o seba, ale Pán Boh ich priviedol do Bosco Boys a vyrástli z nich mladí muži, ktorí momentálne študujú na vysokých školách a pomáhajú či už v Bosco Boys alebo v iných projektoch pre chudobných. Nie všetci bývalí Bosco chlapci sa rozhodli v živote takto bojovať. Niektorí z nich skončili opäť na ulici, podľahli drogám či alkoholu, zarábali si krádežami, skončili vo väzení, zomreli kvôli chorobe či boli zavraždení. Ako oni sami hovoria, je na každom, akú cestu si vyberie. Ako sa tak rozprávame, do miestnosti vstúpi ďalší mladík: “Toto je Kevin, keby si počula jeho meno v minulosti, utekala by si preč, s partiou kamarátov kradli, zbraň im nechýbala…“. Kevin pokračuje: „Keď sme chodili a kradli, mnohých mojich kamarátov zabili. Raz som si uvedomil, že to sa môže stať aj mne. Rozhodol som sa odovzdať svoj život Bohu, Boh ma zachránil. Prestal som kradnúť, začal som sa venovať boxu (ako športu, nie ako násiliu) a teraz chodím medzi mladých a hovorím im svoj príbeh, aby sa ním inšpirovali a neurobili v živote hlúposti.“

Slum Mathare sa nachádza trocha ďalej od centra, stále sa rozrastá a patrí medzi tie horšie slumy. Práve odtiaľto pochádzajú mnohí chlapci z Bosco Boys. Taktiež tu pôsobia rehoľné sestry, ktoré „dohadzujú“ chlapcov do Bosco Boys. Jeden z chlapcov nám urobil „prehliadku“ slumu, zaviedol nás do domov niektorých chlapcov – malých tmavých plechových búdok, ktoré sú zároveň kuchyňa, spálňa, obývačka. A tak, keď sa na ohni varí obed, sa neraz stane, že dieťa spadne a popáli sa (a tých popálenín mali veru naši chlapci dosť). Rany na tele sa predsa len hoja ľahšie ako rany na srdci, ktoré si tu každý nesie či už z nekompletných rodín, nedostatku lásky, násilia, zneužívania… Tak ako všade, aj tu sme našli miesto, ktoré dáva mladým ľuďom nádej. Prirovnala by som to k centru voľného času, kde majú deti a mladí možnosť zapojiť sa do rôznych aktivít a kurzov. My sme videli napr. kurz fotografovania, ktorý je sponzorovaný jednou známou firmou. Mnohí mladí sa tam učili robiť fotky, videá, ďalej ich spracovať. Verím, že táto skúsenosť a zručnosť môže aspoň niektorým z nich otvoriť dvere k zaujímavej práci.

Cottolengo

Cottolengo je sirotinec, ktorý je hneď oproti nášmu centru. Počas roka sme tam chodievali s chlapcami v nedeľu na sv. omše a už vtedy sa nám to miesto zapáčilo. Cez prázdniny sme tu viackrát prichádzali, hrali sa s deťmi, kŕmili ich, prebaľovali, ukladali do postieľok a mohli si doplniť deficit detí. Niektoré z týchto detí majú rodičov alebo niekoho, kto si ich berie cez prázdniny k sebe, takže oproti počtu 80 detí (od najmenších až po puberťákov) ich tam je cez prázky trochu menej. Príbehy detí sú rôzne, mama posledného dieťaťa, čo prišlo, zomrela pri pôrode, otec neznámy a babka je veľmi chorá a nemôže sa o dieťa postarať. Mama ďalšieho dieťaťa raz dala niekomu podržať svoje dieťa, kým pôjde na WC, potom sa už nevrátila a tak dieťa priniesli tu. Keď sme mali na návšteve dobrovoľníkov pôsobiacich v Tanzánii a zobrali ich k týmto deťom, jedna dobrovoľníčka sa vyjadrila, že toto bol jej najkrajší zážitok v Afrike. Tie deti, ich radosť, láska, schopnosť podeliť sa (keď ročné dievčatko dojedlo svoju porciu obeda, asi 1,5 ročný spolusediaci chlapec jej sám dával zo svojho :)).

Tak naše prvé keňské prázdniny (nie však prázdne dni) sú za nami. Ďakujeme Bohu a všetkým vám za akúkoľvek podporu a prosíme naďalej o modlitby do nášho ďalšieho misijného dobrodružstva – noví chlapci v centre :).

Ak by ste chceli podporiť Bosco Boys a darovať deťom ulice lepšiu budúcnosť, môžete tak urobiť prostredníctvom adopcie na diaľku na www.darujlavicu.sk/kena

loko slovakaid

Moju dobrovoľnícku službu v Keni finančne podporilo Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR cez nástroj SlovakAid, a to v rámci Programu vysielania dobrovoľníkov. Za podporu ďakujem.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *