Život hlbšie v dažďovom pralese

Keď prišiel môj brat Ján na návštevu, mali sme pár dní voľna, v kolégiu boli tiež prázdniny. Tak sme si urobili výlet do atšuarskej komunity Wasakenza. Atšuari sú v niektorých veciach veľmi podobní Šuarom. Žijú ale hlbšie v džungli a viac si udržujú svoju kultúru a zvyky.

Do komunity sme sa potrebovali preplaviť na kanoe. Betónový most, ktorý tam bol, sa zrútil už dávno. Ďalej sme pokračovali hodinu autom do prvej atšuarskej komunity. Odtiaľto nás čakala šesť až sedemhodinová pešia túra po zablatených chodníkoch. Šofér auta nám pomohol nájsť jedného domáceho, ktorý nás na začiatku sprevádzal. Otočil sa ale veľmi rýchlo a my sme ďalej pokračovali sami. Prešli sme cez viac potokov a menších riek. Cesta bola pomerne zdĺhavá a jednotvárna. Cez hustý prales sme nevideli ani slnko. Dvakrát sa nám stalo, že ponad nás skákali opice. Boli dosť malé a rýchlo utekali preč. Asi po štyroch hodinách sme prišli k väčšej rieke. Prešli sme po strome, ktorý slúžil ako most. Hneď za ňou nasledovala ďalšia rieka. Cesty sa neskôr delili, nikde nebol žiadny názov ani značka. Odbočili sme doprava v nádeji, že to je najkratšia cesta do nášho cieľa. Postupne sa začalo zotmievať. Mali sme síce stan, ale zem bola všade mokrá. tak by bolo dosť náročné niekde zaspať. Keď už bola celkom tma, došli sme do jednej komunity. V najbližšom dome sme sa opýtali na cestu a pokračovali sme. Po trištvrte hodiny sme dorazili do Wasakenzy. V tejto komunite je saleziánska internátna škola. Hneď sme sa stretli s miestnymi dobrovoľníkmi. Bol tam práve len jeden kňaz, p. Maurício.

Život medzi Atšuarmi je iný ako v šuarskej kultúre. Žiaci sú rozdelení na dievčatá a chlapcov. Nemajú dovolené rozprávať sa medzi sebou, ani udržiavať dlhší očný kontakt. V každej triede a kaplnke je jedna polovica mužská a druhá ženská. Jedálne ubytovne a ihriská sú riešené osobitne pre chlapcov a dievčatá. Takýto prísny režim tu nie je zavedený náhodou. Mladí opačného pohlavia sa so sebou nerozprávajú, ak nemajú záujem o niečo viac. Zároveň je bežné, že chlapec a dievča sa spolu jeden deň dajú dohromady a na druhý deň je už dievča tehotné. Táto disciplína sa do značnej miery vzťahuje aj na dobrovoľníkov. Dobrovoľníci sa s dobrovoľníčkami rozprávajú len v obmedzenej miere.

Pobyt na tejto internátnej škole je dosť stereotypný. Podobne je to aj so stravovaním, na raňajky je vždy tuniak s cestovinami a na obed ryža zo sardinkami. Len na večeru majú zmenu, jedia to čo sa im podarí uloviť. Ráno, keď zjedia raňajky, idú do školy, po ktorej nasleduje obed. Po obede sa ide pracovať. Počas dvoch dní, čo sme tu boli, sme kosili trávu s mačetami. Bolo vidno, že niektorí pracovali poctivo, našlo sa ale veľa takých, ktorí sa ulievali a nebol z nich veľký úžitok. Po práci nasleduje čas na šport, tu už netreba nikoho prehovárať. Mladí chalani vedeli veľmi dobre hrať futbal, podobne aj ecua volley. Po športe sme sa všetci išli umyť k miestnej rieke. Samozrejme, aj tu je priestor rozdelený na mužskú a ženskú časť. Po večeri pracujú na domácich úlohách. Všetci pritom musia byť v jednej triede bez ohľadu na to, kedy skončia. Keď uplynie stanovený čas, ide sa spať. Takto to tu funguje každý deň. Dobrovoľníci musia stále dávať pozor na študentov, aby vždy robili to, čo majú a aby náhodou niekto neutiekol. Po dvoch dňoch vo Wasakenze som si povedal, že v Tuutin ensa sa mám celkom dobre.

Cestou späť sme išli cez komunitu Patugme. Povedali nám, že chodník cez túto komunitu je v lepšom stave. Síce sme tentokrát išli sedem hodín, ale to bolo zrejme preto, že sme sa už veľmi neponáhľali.

Na druhý deň ráno sme boli v Taishi. Okolo piatej sme sa zobudili na veľký hluk. Najskôr mi napadlo, že ak v tom Dário (dobrovoľník v Taishi) bude pokračovať, tak by mohol zničiť náš dom. Keď som na neho zakričal, povedal mi, že je to zemetrasenie. Bolo celkom silné, 7,5 stupňa. Našťastie sa ale nič nezničilo a po chvíli sme už zase spali. Epicentrum zemetrasenia bolo práve blízko komunity Wasakenza, kde sme boli deň predtým.

O pár dní Jano odišiel a ja som ostal v Tuutin ensa sám. V škole mali mingu (pracovná schôdza), prišli rodičia žiakov z viacerých komunít. Povedal som si, že vzhľadom na to, že v škole pomáham s angličtinou, pôjdem pomôcť aj s touto prácou. Síce mi to s mačetou nejde tak dobre ako im, ale snažil som sa, ako som mohol. Zistil som, že počas tejto práce som sa skamarátil s domácimi viac ako počas nedeľných omší. Tam veľa mužov nechodí. Jeden ma dokonca pozval na obed. Podarilo sa mu uloviť guantu, tak mal viac mäsa.

Na Popolcovú stredu sme mali omšu v kultúrnom dome. Prišli študenti z celého kolégia, učitelia a zopár ďalších dospelých. Prišla tiež Rosio, študentka, ktorá študuje na Saleziánskej univerzite v Quite. Podarilo jej získať štipendium s pomocou otca Antona.

Práve sa skončil semester a teraz sa vracala do svojej komunity. Rovno pozvala otca Antona, nech príde na návštevu. A tak sa dohodli, že pôjdeme do komunity Kashaints. Na druhý deň sme vyrazili. Po dvoch hodinách v kanoe sme sa doplavili ku komunite Kaniats. Oznámili sme, že zajtra bude omša. Potom sme hodinu išli do komunity, kde býva Rosio. Omša bola na druhý deň ráno. Potom sme sa vrátili do komunity Kaniats a po obede bola druhá omša, po ktorej sme sa odplavili  do Tuutin ensa.

V kostole v streche už dosť dlho žijú netopiere. Ernesto, jeden známy Tuutin ensa, hovoril, že sa dajú vyhnať s dymom z kadidla. Tak sme v kostole skúsili zapáliť menší oheň a nasypať tam kadidlo. Fungovalo to ale len na pár minút. Keď sa minulo kadidlo, znova sa vrátili späť. Zrejme od nich bude pokoj, až keď budú hotové všetky okná a dvere.

Do farnosti Tuutin ensa patria aj komunity Jurank a Etsa. Tieto dve komunity sú na hranici s Peru. Zároveň sú podstatne ľahšie dostupné z mesta San José de Morona. Otec Anton ich navštevuje už viac ako deväť rokov. Z Tuutin ensa je to ale dosť ďaleko a stojí ho veľa síl cestovať tam. Preto po dlhej dobe vybavovania dohodol s biskupom, že za tieto komunity bude zodpovedný kňaz zo San José de Morona. My sme išli do týchto komunít oznámiť, že otec Anton tu už nebude chodiť veľmi často. Vzhľadom na veľkú vzdialenosť sme išli na lietadle. Do malého štvormiestneho lietadla sme nastúpili na letisku v Taishi. Keď sme boli hore, uvedomil som si, že dažďový prales vyzerá zhora úplne inak. Miesta, ktoré pre mňa boli normálne úplne obyčajné a nudné teraz vyzerali inak, zaujímavejšie.

Pri pristávaní v Juranku nás čakalo veľa detí. Miestny katechét nás pozval na večeru a odprevadil nás ku kaplnke. Na omšu prišlo prekvapivo celkom dosť ľudí. Na druhý deň nás pozvali na obed, na ohni sa piekol pásavec – armadillo. Nám ale ponúkli kurča. Armadilla si asi šetria pre politikov, ktorí by malí prísť o deň neskôr.

Do komunity Etsa sme išli hodinu peši, práve hrali futbal. Zavolali aj mňa, nech idem hrať s nimi. Prehrali sme, čo znamenalo, že som musel zaplatiť dolár. Dospelí tu nehrajú len tak zadarmo. Aj tu bola na omši celkom slušná účasť. Po dohode s miestnymi učiteľmi sa omša premiestnila do kultúrneho domu. Bolo dosť aj takých, čo čakali na sviatosti. Na to ale nebol vhodný čas vzhľadom na to, že je obdobie pôstu. Po omši sme išli smerom k mestu San José de Morona. Cesta mala trvať približne tri hodiny. Hneď na začiatku nás čakalo veľké blato. Na jednom mieste sme sa obidvaja zaborili do bahna až po stehná. Nebol som veľmi rád, lebo som mal na nohe jednu ranu, ktorá sa už dlhšie nechcela zahojiť. Povedali mi, že tu sú baktérie oveľa agresívnejšie, a preto aj liečenie trvá dlhšie. Cestou sme išli okolo opustenej vojenskej základne. Otec Anton hovoril, že pred dvoma rokmi tam ešte boli vojaci.

Neskôr sme išli cez niekoľko močiarov, až kým sme nedorazili na cestu. V komunite Union sme nastúpili na taxík, ktorý nás odviezol do San José de Morona. Odtiaľ sme išli do prístavu Kašens. Neskôr sme sa zastavili v Puerto Morona, kde otec Anton hovoril s miestnym kňazom. Všetko prebehlo v poriadku, s tým, že zodpovednosť za komunity bude z väčšej časti na miestnej farnosti.

Vrátili sme sa späť do prístavu Kašens, kde sme mali rezervované ubytovanie. Kanoista, ktorý nás mal odtiaľ zobrať, sa tam ale neukázal. Nakoniec sme o štvrtej ráno išli autom do prístavu, ktorý bol bližšie k Tuutin ensa a tam sme nastúpili na kanoe, ktoré išlo našim smerom. Po týchto skúsenostiach som získal lepšiu predstavu o tom, aká je kultúra a život indiánov v dažďovom pralese.  Došiel som k záveru, že  tento životný štýl je dosť náročný.

Peter Krivda

"Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše." Mt 6,33 Uvedomoval som si, že v mojom živote nie je hľadanie Božieho kráľovstva na prvom mieste, tak som sa rozhodol, že to zmením. Keď som sa prihlásil na ročnú prípravu saleziánskeho misijného dobrovoľníctva, myslel som si, že pôjdem do Ruska či na nejaké miesto bližšie k Slovensku. Boh so mnou mal ale iné plány a dnes už pôsobím na opačnom konci sveta v amazonskej oblasti v Ekvádore.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *