Napokon tu nie som smädná

Slovenská deva v Dodome
Slovenská deva v Dodome

Voda je odjakživa môj živel, keď sa do nej ponorím, cítim sa bezpečne, keď sa umývam, všetko ťažké odchádza, keď ju pijem, udržuje ma, miesta, kde je jej málo, vzbudzujú vo mne strach. Práve teraz sa nachádzam v Dodome, hlavnom mesto Tanzánie, alebo zlepenci dedín v polopúšti.  Prvý prezident zjednotenej Tanzánie,  Julius Nyerere, ktorý by mal byť čoskoro blahorečený, chcel, aby hlavné mesto bolo v centre krajiny, a tak prístupné pre všetkých a nie v Dar es Salaame, ktorý je na pobreží a bol a je skutočnou metropolou krajiny. Mwalimu – učiteľ, ako ho ľudia nazývajú, sa rozhodol, že základy slobodnej Tanganiky zjednotenej so Zanzibarom vybuduje na princípe rovnosti a rodiny, preto každá žena, ktorá nemá deti, je moja sestra, muž brat, alebo ak deti majú, je mojou mamou, muž otcom. Okrem toho chcel, aby sa ľudia prestali rozlišovať podľa kmeňovej príslušnosti a rôznych kmeňových jazykov, aby fungovali ako jeden národ, k čomu mal dopomôcť zjednocujúci jazyk KiSwahili.

Návšteva rodiny nášho kamaráta

Návšteva rodiny nášho kamaráta

Tanzánia je prvou africkou krajinou, ktorú spoznávam, a až tu mi došlo, že rôzne africké krajiny sú rôzne v zmysle ako vyzerajú, akí ľudia tam žijú a aké majú zvyklosti. Ale môžete si byť istí, že tak, ako si mnohí na Slovensku hovoríme o Afrike ako o jednom mieste, tak sa aj tu hovorí o Európe.  Pre tých, ktorí Afriku považujú za jedno miesto, skúste si porovnať Slovensko a Ukrajinu alebo Nemecko s Talianskom, tak si budete  lepšie vedieť predstaviť, že Afrika je rozmanitý kontinent. Možno ste to vedeli už dávno, ale ja som to nevedela. Vedela som len to, že do Afriky nikdy nechcem isť, lebo v mojich myšlienkach nebola ničím zaujímavá. Nevedela som si predstaviť, čo by som sa tu mohla naučiť alebo získať a verila som tomu, že je tu málo vody. Bála som sa, že budem smädná a pravdepodobne aj hladná. Jediné africké jedlo, ktoré som ochutnala v nigérijskej reštaurácii v Londýne, bolo  prinajmenšom „nezabudnuteľné“ a ešte k tomu mi aj smrdelo od korenia, na ktoré som nebola zvyknutá. Priznávam, trochu netradičný prístup misijného dobrovoľníka, ale povzbudzujem všetkých tých, ktorí si nie sú istí, či chcú svoj život obetovať až po mučenícku smrť pre druhých, dobrovoľníctvo je možno pravé pre vás. Ja som nakoniec Afrike povedala áno, ale „Áno“ som najprv povedala Božiemu planú s mojim dobrovoľníctvom. Uvedomovala som si, koľko ráz v minulosti som sa snažila o veci, ktoré sa ukázali ako bezcenné alebo nevhodné pre mňa a naopak, koľko ráz sa mi stalo, že som rozhodnutia odovzdala a výsledok, alebo to, čo som dostala, ma potešil viac, než som čakala. Napríklad teraz, keď sa pozerám na naše deti (v tanzánijskom ponímaní), ako sa vedia radovať, tancovať, spievať alebo si zo seba uťahovať, vnímam, že som sa tu dostala, aby som sa mohla od nich učiť, ako byť šťastná.

Môžeme si s vami urobiť foto?

Môžeme si s vami urobiť foto?

Teším sa, keď nám s mojou parťáčkou Máriou veci vychádzajú bez toho, aby sme niečo plánovali. Vtedy vieme, že sme na tom správnom mieste, v správnom čase a to sa deje dosť často. A tým nemyslím len príklady ako túto nedeľu, keď sme chceli ísť do mesta na obed a koláč, ale keďže tu čas plynie úplne inak ako u nás, a teraz hovorím vážne bez štipky srandy, zistili sme, že to nejak nestíhame. Tak sme ostali na obed v komunite a hádajte, čo bolo… moje najobľúbenejšie jedlo – špagety. Tie tu často nemávame, zato ryžu každý deň. Ja ryžu nemusím, ale pre naše deti je sviatočným a výnimočným jedlom. Ich denné menu je buchta s čiernym čajom na raňajky a to isté o dvanástej (niečo ako naša desiata) a na obed ugali s fazuľkami a kapustou alebo s uvarenou zelinou, a to isté na večeru. Výnimkou je stredajší obed, kedy majú ryžu s fazuľou a nedeľňajšia večera, kedy majú ryžu s mäsom a ovocím. Výnimočne, keď je sezóna banánov, majú varené banány s paradajkami, skvelé jedlo, ktoré mám veľmi rada, trochu mi pripomína náš zemiakový prívarok.  V komunite máme jedlo rozmanitejšie, ale chýba mi, že tu nebýva na obed polievka, iba niekedy na večeru a je to vlastne vývar z kostí. Áno, mohla by som si aj sama uvariť nejakú polievku, lebo väčšina ingrediencií ako zelenina a korenie sa dá zohnať, ale čas mi tu plynie omnoho rýchlejšie, takže nestíham variť. Jedlo sme s mojou parťáčkou Máriou pripravovali len raz, a hneď pre 200 ľudí a nebola to až taká sláva, ako sa hovorí.  Väčšina ľudí tu varí vonku na uhlí alebo na ohni a to bol aj náš prípad.

Za nami sa nachádza skala Simba z Levieho kráľa

Za nami sa nachádza skala Simba z Levieho kráľa

Zo začiatku som mala pocit, že som na dovolenke. Večery tu vyzerajú väčšinou tak, že cítim vôňu jedla vareného vonku a potom sa pred deviatou stretneme a minimálne hodinu sedíme, jeme, pijeme a rozprávame sa. Večera ako hlavné jedlo dňa je kultúrna tradícia, ľudia sa stretnú a zdieľajú svoj deň, neprijať pozvanie k stolu sa nepatrí a pre domácich je  najstrašnejšia predstava, že by mal ísť niekto spať hladný. Takže takto som dopadla zo svojimi šalátikmi a nejedením po šiestej.

Milujem kokosové mlieko

Milujem kokosové mlieko

Kedy som smutná, okrem toho keď sa postavím na váhu? Vtedy, keď musím skoro ráno vstávať. Nemám to rada. Dnes som mala budík nastavený na 5:30. V Tanzánii sa učím presnosti a až tak mi to nejde, ale niekedy mi príde vtipné, že som sa to prišla naučiť práve sem. V internátnej škole, pri ktorej bývam, sa dbá na presnosť a študenti sa snažia byt dochvíľni a predchádzať tak prípadným trestom. Naša saleziánska komunita má na starosti strednú internátnu školu pre 5.-6. ročník, v tanzánijskom systéme posledné dva ročníky strednej školy. Tiež technickú trojročnú učňovku, kde sú, v pre nás tradične mužských odboroch ako murárstvo či inštalatérstvo, zastúpené aj dievčatá. Na technickej škole učím angličtinu naraz okolo 150 študentov, čo nie je až také neobvyklé ani na ďalších školách. Výhodou je, že sú disciplinovaní a ak rozumejú, snažia sa načerpať z hodiny, čo sa dá, jedným z dôvodov môže byť, že si za školu platia a zohnať školné nie je ľahké. Asi pred dvoma týždňami mi z mojich 150 študentov ostalo okolo 20-30, pretože nestihli načas zaplatiť školné a niektorí to možno nestihnú vôbec. Často mi príde ľúto, že ani šikovní ľudia nemajú dostatok pracovných príležitostí. Jedným z dôvodov málo rozvinutého priemyslu je, že krajina sa v minulosti neuberala kapitalistickým smerom ako susedná Keňa, ale smerom socializmu. Na druhej strane tu nenájdete deti na ulici, pretože podľa princípov, na ktorých Nyerere budoval socializmus, sme všetci jedna rodina. Širšia rodina má byť spoločnosťou, v ktorej nikto nie je odkázaný len sám na seba a všade, kam prídeš, sa môžeš cítiť vítaný. Samota sa tu celkovo vníma ako niečo, čo by sa nikomu nemalo stať a preto som si zvykla, že keď chcem byť sama, musím sa doslova skryť.

Naši študenti na hodine angličtiny

Naši študenti na hodine angličtiny

Viem, že na Slovensku sa leto pomaly končí, to ma mrzí alebo po svahilsky “pole sana”. Tak si tu ľudia zvyknú navzájom hovoriť, keď sa im stane niečo ťažšie, napríklad aj to, že sa potknete o kameň alebo si idete zabehať, alebo robíte niečo, čo vás stojí námahu. Takže pole sana, že sa vám už končí dovolenkové obdobie. Ja som asi tak v polke svojej dovolenky a predo mnou sa ešte nachádzajú úlohy ako začať učiť študentov na polročnom krátkom kurze, na ktorý možno budem potrebovať pár svahilských slov, takže sa musím začať reálne učiť lingua franca Východnej Afriky. Nám sa leto práve začína, čiže sa môžeme s parťáčkou Máriou tešiť na nonstop tridsiatky, aj keď v noci sa zvykne v Dodome, jednej z najteplejších oblastí Tanzánie, príjemne ochladiť. Tu prší niekoľko mesiacov veľmi výdatne, ak sa sem chystáte tak ako ja v januári, do mája určite neraz využijete gumáky, a potom niekoľko mesiacov neprší vôbec a prach sa víri úplne všade. V Dar es Salaame ste naopak v trópoch, kde je neustále vlhko a teplo, ale nájdete tu aj veľmi chladné oblasti, ako napríklad región okolo Kilimandžára alebo na juhu krajiny, kde býva aj menej než desať stupňov. Predstavy o horúcej  Afrike sa vám rozplynú v prvú noc, keď nebudete vedieť od zimy zaspať, lebo ste si nezobrali poriadne oblečenie a ústredné kúrenie tu vraj nepoužívajú.

O národných parkoch ako Serengeti alebo o divoch sveta ako kráter Ngoro Ngoro, kde žijú divoké zvieratá po boku Masajov, alebo o slávnom ostrove korenín Zanzibare zámerne nepíšem, aby ste si chceli prečítať aj ďalší blog. Pravda je taká, že som tam ešte nebola, lebo je mi tu tak dobre, že sa mi nikam nechce chodiť. Takže na ďalší blog sa môžete tešiť v decembri, keď budú mať všetci celý mesiac prázdniny a bolo by nám tu s Máriou smutno. Ak by ste si ale chceli niečo prečítať aj skôr, napíšte  mi do komentárov otázky. Ďakujem za pozornosť, chýbaš mi, áno ty :) . Pre tých, čo nepoznám, užívajte si jeseň, ako si ju pamätám, je aspoň taká nádherná ako západy slnka tu za naším futbalovým ihriskom.

You may also like...

3 Responses

  1. Dominika píše:

    Skvelý blog!

  2. Pirka píše:

    Marienka napísala si úžasný blog. Úplne som ho hltala. Veľmi prijemne čítanie. Super:)) veľmi sa teším s tebou že tam môžeš byt a zdieľat s nami zážitky a poznatky ktoré si tam nadobudla. Teším sa už na další blog :)))

  3. Maciej píše:

    Super! :))

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *