Sme v Afrike

Je jedenásť hodín večer. Ležíme s manželkou vo vypratanom byte na gauči, prikrytí perinou bez obliečok. Počujem, ako sa jej pravidelné dýchanie prehlbuje a postupne zaspáva. Mne však ide hlava na plné obrátky a nedokážem zaspať. Rozmýšľam nad tým všetkým, čo sa za posledných pár mesiacov udialo. Svadba, výpoveď, sťahovanie. Život mnou naplno pulzuje nazastaviteľným tempom a srdce mi ide vyskočiť z hrude. Všetko, čo sa deje, je neuveriteľné. Za pár hodín už budeme postávať kdesi v rade pred bezpečnostnou kontrolou na viedenskom letisku. Letíme do hlavného mesta krajiny, v ktorej ešte ani jeden z nás nikdy nebol. Letíme do Kene – Nairobi. Mám zmiešané pocity radosti, strachu, vďačnosti a očakávania. Aké to tam bude? Čo budeme robiť? Ako to zvládneme? Otázky mi prelietavajú hlavou ako dotieravé osy. Viečka mi postupne oťažievajú po náročnom dni a zaspávam.
see_you

Zvyk cata-cata a svorka krvilačných psov

Všetko to ubehlo veľmi rýchlo a odrazu sme sa ocitli na našom mieste IMG_20190925_201754určenia. Pár dní pred nami na toto miesto prišiel aj slovenský salezián Stanislav Somora, no aj napriek tomu sme sa cítili tak zvláštne stratení vo všetkých tých nových okolnostiach. Privítali nás veľmi vrúcne, miestnym zvykom cata-cata, pri ktorom nových ľudí prijímu medzi seba. Nejedná sa však o žiadnu skúšku ohňom ani o prechod bosými nohami cez horúce uhlíky. Zvyk cata-cata znamenal, že sme spoločne s domácimi nakrájali koláč, ktorý nám upiekli a potom nás ním jeden z domácich kŕmil. Koláč sa rozdelil na toľko kúskov, aby sa každému ušiel aspoň jeden. Prvý večer bol o to zaujímavejší, že keď nás posielali do nášho dobrovoľníckeho domčeka, povedali nám, že nemáme z neho vychádzať, lebo o pár minút vypustia svorku krvilačných psov do nášho areálu. V noci sme ich počuli veľmi hlasno brechať, tak sme sa obávali, či nás niekto neprepadol. Avšak už hneď druhú noc sme pochopili, že nás tieto psy chránia, a preto sa nám stal ich brechot príjemnou súčasťou zaspávania.

 

Bosco Boys Langata

Týždeň ubehol ako voda. Len pomyslenie na to, že ešte len pred chvíľou sme sem išli, bolo neuveriteľné. Dni boli rôznorodé, no mali svoju štruktúru. Bosco Boys Langata – miesto, kde sme začínali svoju misiu, je rehabilitačným centrom pre chlapcov z ulice. Aktuálne je tu 28 chlapcov vo veku od 7 do 12 rokov. Do rehabilitačného centra sa dostanú vďaka sociálnym pracovníkom, ktorí navštevujú rôzne slumy a oslovujú chalanov na ulici. Ak sa dozvedia, že chlapci od rodičov utiekli, prípadne ich stratili, snažia sa skontaktovať s ich rodinou. Najskôr ich pozvú do strediska Kariwa priamo v slume, kde majú možnosť učiť sa a hrať. Ak chodia pravidelne, prejavujú zodpovednosť a túžbu zmeniť svoju situáciu, dostanú možnosť prísť do nášho centra Bosco Boys Langata. Keď sa sociálnemu pracovníkovi podarí nájsť nejakú ich rodinu, oboznámi ich s projektom Bosco Boys, a ak deti dostanú súhlas, sú vítaní v centre od nového školského roka. Uprednostňujú sa chlapci, ktorí žijú na ulici. Kladie sa tiež dôraz na to, aby sa rodina chlapcov pravidelne zapájala a zaujímala o to, ako sa im darí. Cieľom tohto projektu nie je chlapcov oddeliť od ich rodiny, no práve naopak spojiť ich s rodinou a zlepšiť situáciu celej rodiny. Rodina musí chlapcovi zabezpečiť vybavenie do školy ako ceruzky, zošity a tiež musí prispieť malú čiastku, ktorá je potom evidovaná pod chlapcovým menom. Neskôr si môže rodina na základe toho vziať mikorpôžičku z tohoto fondu, v prípade že chce rozbehnúť nejaký malý biznis. Je to spôsob, ako rodičov nabádať, aby prevzali zodpovednosť za deti a tiež zlepšili svoju ekonomickú situáciu. Projekt Bosco Boys je financovaný prevažne z darov od sponzorov, bez ktorých by toto dielo neexistovalo.

IMG_20191003_160512

Chlapci v centre nachádzajú druhý domov, no pre niektorých je to ten jediný. Denný režim musia všetci dodržiavať, aby si osvojili základné návyky. Centrum im na rozdiel od ulice dáva možnosť štúdia, pravidelný prísun potravy, veľa hier, zábavy, priateľstiev a v neposlednom rade aj starostlivosť o dušu – modlitby, katechézy a sväté omše. Vďaka učiteľom, sociálnym pracovníkom, rehoľnej sestričke, kňazom a ďalším dobrovoľníkom tu veľmi cítiť saleziánskeho ducha a to hlavne v tom, že sú všetci títo ľudia stále medzi deťmi, či sa jedná o školu alebo každodenné práce. Deti môžu navštevovať centrum 1 až 3 roky, v závislosti od toho, ako rýchlo si dokážu zvyknúť na režim. Každý školský rok je rozdelený na trimestre (Január-Marec, Máj-Júl, September-Október). Medzi prvými dvoma trimestrami majú mesiac voľno a po skončení školského roka – na konci októbra majú dvojmesačné prázdniny. Cez prázdniny trávia čas znova “doma”, čiže mnohí opäť na ulici. Preto je každý začiatok v niečom podobný a ťažký. Z ulice, na ktorej denne zápasia o život, či sú zneužívaní, podvyživení alebo neprijatí rodičmi, si potrebujú zvyknúť na režim, poslušnosť, bezpečnosť a lásku.

My sme nastúpili do rozbehnutého vlaku. Deti majú pred sebou posledný trimester školského roka. Našou úlohou je pomáhať s vyučovaním predmetov, vymýšľať pre chlapcov aktivity a jednoducho byť prítomní medzi nimi. Taktiež sa staráme o základnú zdravotnú starostlivosť, ošetrujeme a dezinfikujeme rany, vyvrtnuté zápästia a mali sme už aj jednu rozbitú hlavu. Po prvom týždni sme viedli časté večerné debaty o porovnávaní 9-ročných chlapcov zo Slovenska s chlapcami z Langaty. Veľakrát cez tento týždeň sme len s otvorenými ústami a udivením pozerali, ako si bez slova každý deň ručne perú veci v studenej vode, ako bez slova po každom jedle prevezme jedna skupina upratovanie po všetkých, ako okamžite reagujú na zvuk zvonu a z hry bežia na modlitbu ruženca, ako sa dokážu tešiť z narúbaného dreva, z ktorého si vytvoria bicykle alebo iné vozidlá a ako málo im stačí ku šťastiu.

 

Nebude to také ľahké, drahá

Je ťažko uveriteľné, ako rýchlo sa nám menil uhol pohľadu na realitu, ktorú tu zažívame. Po asi dva a pol týždňoch sme začali triezvieť z prvotného nadšenia, pocitu pracovitosti detí a ich nevinnosti. Je možné, že sme boli pre nich natoľko zaujímaví, že celý prvý týždeň sekali dobrotu. Nech je to už akokoľvek, začali sme im viac rozumieť, všímať si, že napriek celoročnému rozdeleniu služieb sa niekto stále sťažuje, vyhovára, naťahuje, klame, zavádza, bije, podvádza, predstiera zranenia a podobne. Avšak o to viac sme zaregistrovali tých, čo sa veľmi snažia, či už v škole alebo počas akýchkoľvek aktivít, sú disciplinovaní a je naozaj vidieť, že chcú túto šancu využiť a posunúť sa vpred. Jedna z ďalších vecí, čo sa zmenila, je, že sme prestali porovnávať našu skúsenosť z táborov zo Slovenska, lebo sme zistili, že realita a svety týchto detí sú jednoducho neporovnateľné. Jedna z otázok, ktorú sme začali riešiť je, ako pozitívne motivovať tých, ktorí chcú pútať našu pozornosť tým, že chcú byť tí najhorší. Snažia sa nám dokázať, že ich nebudeme mať radi a sú najlepší v tom, ako byť najhorší. Je to pre nás výzva. Uvedomujeme si, že toto ich správanie je volanie o pomoc, že neistota, ktorú denne zažívali na ulici sa v niečom pre nich stala istotou a láska, ktorú by mohli teraz prijímať naopak znamená riziko ďalšieho, možno o to väčšieho zranenia. Napriek mnohým našim domnienkam o tom, ako veľmi potrebujú lásku, nás práve títo chlapci vedia vytočiť asi najviac. Preto obaja vnímame, že potrebujeme na sebe pracovať a nechať sa formovať Bohom – najväčším učiteľom lásky, odpúšťania a milosrdenstva.

 

Nezabudni, kto si

Ďalšia z vecí, ktoré by sme sa chceli naučiť, je múdro si zadeliť čas. Vnímame a chceme naďalej tráviť s chlapcami ich každodenné povinnosti, hry, modlitby či upratovanie, no zároveň sme si začali uvedomovať, že si potrebujeme nastaviť hranice tak, aby sme mali čas na modlitbu, na budovanie nášho manželstva, na urobenie aspoň základného poriadku v našom dobrovoľníckom domčeku, no aj na oddych. A tak si pripomíname slová z prípravy, aby sme nezabudli na to, kým sme. Aby sme necítili zodpovednosť za “záchranu” Afriky a zároveň cítili zodpovednosť za svoje životy. Keňa je krajina, v ktorej sa nachádza vyše 40 rôznych kmeňov s inými kultúrami a jazykmi. Aj keby sme sa akokoľvek snažili, nebude pre nás možné týmto ľuďom úplne porozumieť. Začali sme si uvedomovať, že sme len jedným malým krúžkom reťaze dobrovoľníckej prítomnosti na tomto mieste a naša úloha tu nemusí priniesť žiadne veľké zmeny.

Napriek tým všetkým emóciám, na ktoré sme boli mimochodom počas príprav upozorňovaní ako napríklad pocit neužitočnosti, zodpovednosti za životy druhých alebo pocit sklamania zo seba či pocit obrovskej kultúrnej vzdialenosti, sme veľmi vďační, že tu môžme byť a to aj vďaka SlovakAid a Savio. Prežívame aj pocity lásky, radosti, naplnenia a veľkého prijatia od miestnej komunity. Už teraz začíname vnímať, ako nám táto skúsenosť a nová kultúra nastavuje zrkadlo, v ktorom môžeme vidieť náš život v úplne inom svetle.

loko slovakaid

Moju dobrovoľnícku službu v Keni finančne podporilo Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR cez nástroj SlovakAid, a to v rámci Programu vysielania dobrovoľníkov. Za podporu ďakujem.

You may also like...

3 Responses

  1. Tešíme sa Vašej odvahe, myslíme na Vás a vyprosujeme Vám i celej misii veľa Božieho požehnania.
    Rehákovci zo Slovenska

  2. Mery Juckova píše:

    Vdaka za zdielanie. Myslime na Vas. Drzte sa ! +
    Juckovci

  3. P. Stefan píše:

    Drzte sa. Ste velkym prikladom. Nech vas Pan zehna

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *