Le Dadeske jekh hoj tu sal

Je ťažko uveriť tomu, že je to už dva a pol mesiaca. Z jednej strany mi to príde ako celá večnosť, no na druhú stranu cítim, že až teraz som sa tu začala udomácňovať. Pred pár týždňami som bola na víkend doma, a asi prvá otázka, ktorú som z každej strany počula, bola: „Ako sa tam máš?“. Väčšinou som hovorila, že je nám tu zatiaľ obidvom naozaj veľmi dobre. Ale za tým „veľmi dobre“ sa skrýva oveľa viac.

Veľmi pekné privítanie zo strany saleziánov a saleziánok, ktorí tu pôsobia, za ktoré sme im veľmi vďační. Vďaka nim tu môžeme naozaj zažívať kúsok domova. Prvé zoznámenia so zvedavými dievčatami. Po dvoch dňoch nadobudnem pocit, že všetko je super a ako to tu všetko super zvládam.

77205854_351021339046328_4744586514317443072_n 69858488_665970070589093_1106149559861510144_n

BRÁNIČKA

Na tretí deň dostanem ľadovú sprchu pri zatváraní bráničky. Cesta autom, ktorá mala trvať tak 5 minút namiesto toho trvala 25, lebo som sa 20 minút nepohla z miesta. Pre lepšie chápanie – keď chceme vyjsť autom z nášho dvora, vychádzame cez posuvnú bráničku, ktorá sa otvára aj zatvára otváračom na diaľku. Bránička má však v sebe senzor, ktorý spôsobí, že vždy, keď sa jej niekto postaví do cesty skôr, než sa stihne zavrieť, začne sa opäť otvárať. Zrazu mám 4 deti v aute, lebo som si veľmi múdro zabudla zamknúť dvere, pootvárané všetky okná (ozaj neviem kedy to stihli), na bráničke visí ďalších 10 detí a nejaký chlapec mi strčí hlavu do okna a pýta sa „A tetaaa, na zastávku by ste ma nezobrali?“…a ja sa nemôžem pohnúť, lebo bráničku sa mi ešte zavrieť nepodarilo. Nevedela som či sa rozosmiať alebo rozplakať. Náš direktor Paľo mi potom povedal, že preňho je zatváranie bráničky akými meradlom toho, nakoľko je človek „v pohode“. Po mesiaci strávenom tu uznávam, že mal úplnú pravdu. Táto bránička, ktorá je občas utrpením, sa ale neraz stáva aj miestom zábavných historiek. Ešte sa to len učím, ale občas treba využiť aj takéto triky:

„Hej pozri, tam ti chýba zub!“ (kým kamarát počítal druhému zuby, bránička sa úspešne zavrela)

Paľo (inak veľmi mierumilovný človek), s úplne pokojným výrazom tváre: „Chlapciiii, ja sa vám teraz nemôžem venovať, musím ísť vypustiť psa.“ A chlapci veľmi rýchlo odišli (pozn.: žiadneho psa nemáme)

„Mati, prosím ťa rob, na nich ešte chvíľu grimasy, kým to zavriem.“ (našťastie zabralo)

STRETKÁ

„Je utorok okolo druhej poobede. Osemročná Valentínka vystupuje z autobusu, ktorý ju denne vozí tam a späť do školy na Galaktickú. Na chrbte má veľkú aktovku, ktorú si hrdo nesie. Jej kamošky, s ktorými chodila do škôlky a ktoré chodia do školy na Luníku, si žiadnu tašku s učebnicami nenosia. A preto jej závidia. Dávajú jej to pocítiť, keď sa spolu hrajú na detskom ihrisku. Nadávajú jej do polovičaniek a že je „barikaňi“. Valentínka im nezostane nič dlžná a nadáva na ich rodičov, že sú „degeši“ a chodia „po bedňach“. Asi po hodine ich to prestane baviť a ich pozornosť sa presunie k bytovke, z ktorej ľudia nosia vodu. Strhne sa tam nejaká bitka. Už druhá tento týždeň. Valentínka má slzy na krajíčku. Zbadá totiž svojho otca, ktorý je zase pripitý a svojim krikom a neskôr aj päsťami sa zapojí do bitky. Valentínka ho ťahá preč, ale on nejde. Keď bitku rozoženú privolaní policajti, Valentínkin otec sa tacká domov. Valentínka ostáva na ulici až do ôsmej večer. Ktosi jej ponúka toluén, tak radšej uteká domov.“

Fiktívny príbeh vymyslený na stretko mojou spoluanimátorkou a saleziánkou Zuzkou. Alebo možno nie až tak fiktívny. Dievčatá na mojom stretku mali odohrať scénku s týmto príbehom. Príbeh sa im nezdal ani len trochu zvláštny. Pretože aj toto je realita, v ktorej žijú. Jedno dievča z môjho stretka pravidelne meškáva, pretože doma nemajú vodu a akurát vtedy je čas, kedy je prístupná, že si ju môže doniesť. Stretká mi občas neprídu až tak odlišné, ako som zvyknutá u nás doma v oratku (okrem hlasitosti, ale to pri 15 ročných dievčatách aj tak nemám pocit veľkého rozdielu). Ale potom si v istých momentoch musím pripomínať, že v ich živote je mnoho vecí odlišných. Jeden chlapec mi spravil veľmi pekný prvý týždeň, keď si bol so mnou dvakrát zahrať pingpong. Myslím, že na ten pohľad, ako sa napchal do trojuholníku od biliardu a nevedel sa z neho vyvliecť tak skoro nezabudnem. Doteraz je mi ľúto, že nemám video. Ďalší týždeň sa na ulici tváril, že nevie, kto som a bol trochu drzý (mierne povedané). O pár dní na to sa dozvedám, že keď bol malý, tak ich mama od nich odišla a jeho otec je alkoholik. Zrazu mi jeho správanie neprišlo až také čudné. Neviem, čo zažíva každý deň doma.

 

CHUDOBA ALE AJ BOHATSTVO LUNÍKA

Luník IX podľa mňa necharakterizuje to, že je tu prítomné veľké množstvo Rómov. Bohužiaľ, charakterizuje ho to, že je tu prítomná veľká chudoba a množstvo násilia. Občas mám pocit, že si pletieme pojmy s dojmami. Rómovia sú národ, ktorý má svoju históriu,  zvyky a tradície. Toto medzi nich ale rozhodne nepatrí – nadávky, krik, alkoholizmus, fetovanie toluénu, násilie doma – či už na deťoch alebo ženách. Každodenne v mnohých rodinách. Keď sa bližšie pozriete na život mnohých ľudí tu, nie je ťažké domyslieť si, prečo to tak je. Fetuješ nie preto, že by si chcel byť veľký frajer. Ale preto, že ti to pomáha zabudnúť. Na to, že si hladný, že ti je zima a tvoji rodičia sa vo veľa prípadoch nestarajú. Občas sa zamyslím, či sa naozaj aspoň s týmto nedá niečo robiť. Každé dieťa, ktorého sa spýtate, vám vie povedať, kto a presne v ktorej bytovke, v ktorom vchode drogy predáva. Možno by sem potom aj tak rýchlo prišiel niekto iný, ale aj tak nerozumiem, prečo tí ľudia nesedia vo väzení.

75576426_807570516342025_2547198249735815168_n

Minule sme si počas prespávačky s dievčatami šli spraviť „kolečko“ po sídlisku. Po ceste zrazu pozeráme a v jednom väčšom aute sme zbadali rodičov jedného nášho dievčaťa aj s jej súrodencami. Auto bolo naštartované, ale nehýbalo sa. Zuzka sa pri nich zastavila, že sa aspoň konečne zoznámi s otcom. Neskôr mi vravela, že mu nebolo veľmi do reči. Potom sme pochopili, že sa hanbil. Rodina bola v aute preto, že sa potrebovali na chvíľku zohriať. Doma totižto o niečom takom ako kúrení môžu len snívať. O teplej vode tiež. Celkovo o vode tiež. Keď som sa na kúrenie v bytoch pýtala nášho saleziána Paľa, vravel, že pred pár rokmi bolo zvykom, že tu každú zimu zamrzli tak tri, štyri deti. Teraz už sem zvyknú prísť sociálni pracovníci a na zimu zobrať z tých najhorších bytov deti do detského domova. Potom na jar ich vrátia späť.

Zároveň ale nenájdete miesto, kde by bolo tak veľa ukrytého dobra. Nenájdete ho v médiách, ale keď bližšie spoznáte ľudí žijúcich tu, dostanete úplne iný pohľad. Veľakrát sa mi stane, že za jeden deň prežijem veľa protichodných situácií. Na jednej strane prídu menší chalani niečo popýtať, keď im to nedáte, musíte s nimi 5 minút doslovne bojovať, kým zavriete dvere. Zopár nadávok tiež zaznie. Na druhej strane sú chalani, ktorí chodia na stretká, pomáhajú na stretkách s menšími chalanmi ako animátori. Keď ich poprosím, že menšie dievčatá sa boja ísť večer po oratku domov, lebo je už tma a ja mám tiež trochu rešpekt ísť s nimi sama, bez váhania idú so mnou. Pol soboty strávia pomáhaním s opravovaním pokazeného záchoda a vymieňaním žiaroviek u nás v stredisku. Je tu asi 80-ročná pani A., ktorú som, odkedy sme tu, nevidela vynechať jedinú svätú omšu. Vždy sa podelí o cukríky 😊. Dobrota jej vyžaruje z tváre. Sú tu moje dievčatá zo stretka (tak 13-15 ročné), ktoré majú môj veľký obdiv za to, aké sú. Občas trochu ukričané, ale zase, kto z nás v tom veku nebol. Ale inak tiež vždy ochotné pomôcť, napriek tomu, že ich rodičia ich málokedy v niečom podporujú, sa k nám chodia doučovať. Chceli by mať lepší život. Mnohých ďalších ani nepoznám. Poznám(e) hlavne tých, ktorí chodia k nám do strediska.

KOSTOL

Občas sa hneváme na deti, ktoré vyrušujú v kostole. Väčšinou v nedeľu chodí do kostola tak okolo 50 ľudí. Priemerný vek je tam tak 10 rokov. Menšie deti veľmi slabo rozumejú po slovensky, prípadne vôbec. Ja by som tiež na ich mieste nevydržala sedieť hodinu ticho. Sestra Mária (ďalšia saleziánka, ktorá tu pôsobí) to minule prirovnala k tomu, ako keby ju zobrali na prednášku o raketoplánoch. Tak som sa minulú nedeľu lepšie pozrela na to, koľko detí sa tam nachádza a odrazu mi to prišlo ako veľký zázrak, aké ticho tam vlastne je.

RÔZNE POHĽADY

Jeden deň stretnem na ulici dievčatá, ktoré spievajú u nás v zbore a so širokým úsmevom ku mne pribehnú a vyobjímajú ma. V ten istý deň nás pri neúspešnom pokuse otvoriť večer bráničku obkolesí auto partia chalanov a odídu, až keď príde salezián, ktorému sme volali. Mieša sa vo mne veľa pocitov. Občas hnev. Ľútosť nad tým, aký život a detstvo majú. Nádej, keď vidím dievčatá, ktoré sa napriek tomu, že ich rodičia nepodporujú, chodia k nám doučovať. Bezmocnosť, keď vidím, ako okolo mňa prejde asi 5 ročné dievčatko s modrinou pod okom. Občas sa pýtam, ako im ja vlastne môžem pomôcť. Často mám pocit, že to ani nie je o nejakej veľkej pomoci. Skôr o takej obyčajnej každodennej prítomnosti medzi nimi. Ale nad všetkými týmito pocitmi vyhráva túžba vidieť v nich dobro, tak, ako ho vložil Boh do srdca každého z nás.

Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne.“ 1 Kor 13, 7-8

74567992_610827756392095_1192299650267217920_n

Le Dadeske jekh hoj tu sal
Lolo či šargo, parno či kalo
Anglo Del niko nane feder
Niko nane goreder

Otcovi je jedno, či si
červený či žltý, biely či čierny
Pred Bohom nikto nie je lepší
nikto nie je horší

(pieseň od F6 –  Savore sam andro Del)

You may also like...

2 Responses

  1. Pali a Majka píše:

    Super, drzime vam palce. :) Drzte sa myslime na vas :)

  2. Kristína a Laura píše:

    Pozdravujeme! :)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *