Ulica domovom

Africký Mikuláš

Jedno skoré decembrové ráno, sme ešte za tmy vyrazili po veľkú výslužku od svätého Mikuláša. Našli sme ju v štyroch čižmách na letisku v Nairobi. Prišli k nám dve slovenské dobrovoľníčky, Monika a Dominika. Spolu s nimi sme absolvovali ročnú prípravu na misiu a keďže nedostali víza do Angoly, prišli sem k nám do Langaty. Naplánované práce v centre začali odsýpať jedna radosť a začali sme sa cítiť živšie a veselšie. Aj Vianoce sme prežili tak po Slovensky. Stihli sme si naložiť kapustu a spraviť si kapustnicu, či napiecť medovníčky, ktorými sme ozdobili vianočný stromček. Sviatky sme prežili v pokoji, bez nákupov, zhonov, reklám, či preplnených nákupných centier. Ako darček sme si dali výlet do kina, kde sme zobrali aj Teddyho. Po predstavení sa nám zveril, že je to pre neho zvláštne vidieť ten „iný“ svet v nákupnom centre, pričom o kúsok ďalej mnoho ľudí trpí veľkou biedou. Vedeli sme o čom rozpráva. Takýto intenzívny pocit máme hlavne na ulici.

Ulica

IMG_20191215_123751

S bratom Kibem

Ulica je pre nás najťažšou časťou tejto misie. Vlastne práve toto bolo aj misiou Dona Bosca a tiež je to hlavnou misiou Bosco Boys. Hneď prvú nedeľu od odchodu chlapcov sme „išli von“. Išli sme tam spolu s bratmi seminaristami. Kibe a John, pochádzajú z Kene a od augusta 2019, kedy nastúpili do seminára Don Bosco Utume, sa venujú práve chlapcom z ulice. Ich apoštolát sa obnovil minulé leto po mnohých rokoch, počas ktorých nefungoval, pre náročnosť tejto služby. A tak sme sa spolu s Teddym, Johnom a Kibem vybrali k tým, ktorí by mohli teoreticky po prázdninach prísť na rehabilitáciu do nášho centra.

Akonáhle sme vystúpili z auta, ocitli sme sa v centrálnej štvrti Nairobi. Všade bolo cítiť moč, ľudia na nás len tak pokrikovali a veľmi sme cítili, že sem nepatríme. Okamžite sa k nám pridalo pár chlapcov a srdečne sa zvítali s Johnom a Kibem. Vyzeralo to, akoby nás čakali. Kráčali sme smerom k rieke, pri ktorej sa chlapci „zgrupujú“ a po ceste sme budili spiace a polihujúce deti na chodníkoch mesta.

Hneď sa nám scvrklo srdce úzkosťou, ľútosťou, súcitom a strachom. Otrhané, špinavé, páchnuce deti s priloženým lepidlom na perách. Bol to pre nás viac než bolestný pohľad. Ako sa musia cítiť tieto deti, keď lepidlo je pre nich záchrana, aby nemysleli na hlad, na to kde budú v noci spať, či na zranenia z domu. Cestou na ihrisko sa nám predstavovali a zaujímali sa o to, ako sa voláme, kto sme a pýtali sa, či máme pre nich jedlo. Prišli sme na ihrisko v celkom hojnom počte (okolo 30) a po čase chlapcov ešte pribúdalo. Postavili sme sa do kruhu a bratia šli budiť tých ležiacich pod stromom, omámených lepidlom. Niektorých bolo ešte možné zmotivovať, iní len tak nezrozumiteľne čosi utrúsili popod nos a ležali ďalej. My sme sa pochytali za ruky, čo pár chlapcov donútilo položiť fľašu s lepidlom na zem, iní si ju zastrčili pod tričko alebo do rukáva, prípadne si ju držali so zubami alebo mali fľašku nasosnutú na hornej pere. Boli to pre nás tak silné momenty, že sa naše vnútro stislo na veľkosť malej hrče.

Začali sme hrať hry – behačky v kruhu. Pohyb ich zjavne rozradostnil a na miesto bezduchého pohľadu sa objavili v očiach iskry, na perách úsmev a snáď aj v srdci radosť. Ďalší sa zriekli lepidla. Začal sa futbal a vtom väčšina zabudla na lepidlo. Aspoň na hodinu. Potom sme im išli kúpiť chlieb a mlieko, tak aby sa každému ušlo aspoň pol chleba a dve deci mlieka. Boli vďační a pribudli aj tí „podstromoví spáči“. Potom sme sa im predstavili a Teddy oslovil tých, ktorí by od nového roka mohli prísť do centra.

Ďalšiu nedeľu sme tam šli opäť. Neprišlo veľa chlapcov, ktorých sme už poznali, no medzi tými čo prišli, boli aj takí, ktorí už poznali Bosco Boys z vlastnej skúsenosti. Boli už v našom rehabilitačnom centre a niektorí aj v škole Bosco Boys – Kuwinda. Rozhovor s nimi bol iný. Na začiatku boli šťastní, že vidia známe tváre (najmä Tedyho), ale po čase ich pohľad zosmutnel. Obaja sa chceli vrátiť. Bolo vidieť ich túžbu po návrate, po štúdiu. Ich smutné výrazy zračili ďalšie spomienky, ktoré sa im pravdepodobne vynárali. Pýtali sme sa Tedyho čo sa stalo. Povedal, že sa to deje celkom často. Cez prázdniny, keď sú chlapci doma, nastanú v rodine finančné ťažkosti, alebo iné problémy ako závislosti, násilie, zneužívanie a tak sú chlapci nútení ísť opäť na ulicu. Tam sa ich  priateľom stáva lepidlo, no potom zabudnú nastúpiť do školy.

Životný štýl

Život na ulici sa stáva životným štýlom. Chlapci sa pohybujú v skupinách. Väčšina (nie všetci) fetujú lepidlo. Počas období dažďov sa schovávajú pod mosty, či pod stánky, kde sa cez deň niečo predáva. Rôzne organizácie im dávajú jedlo, oblečenie a oni si zarábajú predajom vyzbieraného dreva, plastu alebo železa. Spoločnosťou sú odmietaní pretože smrdia, kradnú a ľudia z nich majú strach. Zomierajú vo veľmi mladom veku. Jeden keňanský dobrovoľník, ktorý je tu s nami spomínal, že minulý týždeň pochovávali takého staršieho chlapca z ulice. Mal 30 rokov. Niektorí sa na ulici narodili, iní si ju zas vyberú ako lepšiu alternatívu.

Teddy vravel, že chlapci dosť často migrujú a keď im hrozí nejaké nebezpečenstvo, niekto ich šikanuje alebo bije, tak sa presunú do inej časti mesta a pridajú sa k novej partii chlapcov. Bojujú o svoje miesto a bezpečie, o jedlo, o svoj život. Skupina sa stáva ich rodinou. Napriek tomu, že niektorí dostanú šancu študovať a prísť k nám do centra, väčšinou nie sú ochotní svoju skupinu opustiť a tak neprídu. Predstavuje pre nich to jediné bezpečie, ktoré zažili.

Na ulici sú aj dievčatá. Tie sa však od približne 13 rokov začnú živiť prostitúciou.

Vianoce inak

V jednu predvianočnú nedeľu, sa bratia podujali zorganizovať pre chalpcov deň v našom centre. Chceli ich motivovať a ukázať im miesto, kde by mohli študovať. Pri práci v teréne často spolupracovali aj so sestričkami Matky Terezy a tak ich pri tejto akcii poprosili o pomoc. Skoro ráno, ešte pred príchodom chlapcov, priamo pred kuchyňou zastavil autobus plný sestričiek. Ešte v autobuse si rozdelili úlohy, vystúpili a hneď sa pustili do práce. Niektoré začali pripravovať chleby na raňajky, ďalšie z nich šli rovno do kuchyne a hneď sa pustili do prípravy obedu, iné išli rozložiť nové oblečenie. Vtom sme si všimli, že všetky z nich sa pri práci začali modliť. Bolo to pre nás veľmi inšpiratívne vidieť ich prácu a lásku v akcii. Medzitým sme vyslali autobus na miesto, kde sme sa zvykli v nedele stretávať. Čakali nás. Akonáhle prišla prvá várka chlapcov, usadili sme ich a sestričky im začali rozdávať raňajky. Autobus sa otočil zotrikrát a praskal vo švíkoch. Chlapcov prišlo viac ako 150. Sestričky hneď po raňajkách začali chlapcom strihať nechty a vlasy, prípadne ošetrovať rany, ktoré si priniesli z ulice. Bolo to obdivuhodné. Potom sa postupne chodili sprchovať a vyberali si nové veci, ktoré im poslali dobrodinci. Zatiaľ niektorí hrali futbal, basketbal a iné hry. Ten deň bol plný radosti. Chlapci žiarili, voňali a nechceli odísť. Zarozprávali sme sa s jedným starším chalanom. Neviem ako vyzeral predtým, ale po sprche, v novom obleční a s distingvovaným prejavom, by sme nepovedali, že žije na ulici. Hovoril, že doštudoval strednú školu, no nemohol si nájsť prácu a tak skončil na ulici. Pýtal sa, či na Slovensku máme tiež deti na ulici. Vysvetlili sme mu, že u nás na ulici žijú väčšinou iba dospelí a opisovali sme, že hlavne v zime to majú títo ľudia veľmi ťažké, kvôli mrazu. Po tomto zistení dodal, že je veľmi rád, že je Keňan a nevie si predstaviť život na Slovensku. Pre nás to bolo veľmi zaujímavé vidieť ako oni vnímaju nás, ako je pre nich zima nepredstaviteľná a život tu by určite nemenili za ten u nás.

Prekročené bariéry

Na ulicu sme sa s bratmi saleziánmi Johnom a Kibem vracali pravidelne a niektorí chlapci si nás už celkom dobre zapamätali. Thomas, chlapec útlej postavy (vlastne všetci sú útlej postavy), má vlasy prefarbené peroxidom a môže mať tak asi 13 rokov, chce veľmi prísť do centra. Dokonca raz tvrdil, že je náš syn a pôjde s nami na Slovensko. (Majka) Pri jednom spoločnom rozhovore sa ma pýtal, čo má urobiť preto, aby sa dostal do centra. A tak som mu začala vysvetľovať proces, akým sa k nám chlapci dostávajú. Keď som spomenula, že Teddy sa skontaktuje s nejakými jeho príbuznými a navštívi ich, v úzkosti mi asi minútu opakoval, že nechce ísť domov, že sa tam nikdy nevráti, že prosím domov nie. Skúsila som vnímať, čo tým vlastne chce povedať a tak som len komentovala, že doma to bolo asi riadne ťažké. Neodpovedal, odmlčal sa a znova opakoval, že domov nie. Bolo to náročné vnímať, že tak ťažký život na ulici je pre neho oveľa lepší a znesiteľnejší než život doma.

Chlapci túžia po vzdelaní. Mnohí sa nás pýtajú kedy už začne škola, či ich nemôžeme so sebou zobrať k nám. Niekedy počas futbalu máme chvíľku s tými, ktorí práve nehrajú a na zem niečo kreslíme. Pero a papier nie sú takou samozrejmosťou ako pre nás. Sú nadšení aj z hliny a drevenej paličky. Kreslili vysnívaný domov, seba, nás, čokoľvek bolo pre nich atraktívne. Minule sa nás jedno chlapča pýtalo, kde je Slovensko. A tak sme spolu s Kibem nakreslili mapu sveta a ukazovali sme im kde je Slovensko, Keňa, Amerika. Tento chlapec všetko hltal a veľmi sa mu páčil nakreslený svet. Oni žasnú z maličkostí a my žasneme nad nimi. Aký nepoznaný vesmír ľudskej duše, ktorú mnohokrát vidíme len ako fľašu s lepidlom priloženú pri ústach malého chlapca. Pritom sú viac než to. Oveľa viac.

Prázdniny sa skončili a prišlo k nám 45 chlapcov z ulice. Fľašku s lepidlom nechali na ulici a snáď sa pre nich začína nový život.

loko slovakaid

 

Moju dobrovoľnícku službu v Keni finančne podporilo Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR cez nástroj SlovakAid, a to v rámci Programu vysielania dobrovoľníkov. Za podporu ďakujem.

You may also like...

1 Response

  1. Štefan píše:

    Až zarážajúco smutné… napriek tomu je vaša prítomnosť znamením nádeje…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *