Je to ťažké.

autorka Dominika Šimonffyová

A ešte ťažšie je to dať do slov a zdieľať so zvyškom sveta. Na ročnej príprave, ktorú sme mali, sme sa mohli o veľa veciach dopredu dozvedieť, mohli prísť bývalí dobrovoľníci a misionári a porozprávať, čo zažili. No vždy je to iné, keď si to človek zažije na vlastnej koži. Možno preto je ťažké povedať o tom ostatným, lebo akákoľvek predstava sa úplne nepriblíži realite. Dokonca ja sama mám pocit, že nie som schopná posúdiť realitu, aké veci naozaj sú. Môžem len napísať ako ich vnímam ja.

    ds2  ds1
Život na ulici je ťažký, nie je ani vhodné niektoré fotky publikovať. Na ulici sa ocitne obrovské množstvo detí, je to začarovaný kruh, z ktorého sa ťažko dostáva. Sama si nedokážem až tak predstaviť, ako dokáže dieťa prežiť jeden deň vonku. Čo im pomáha, je partia. Chalani sa združujú do „gangov“ a pomáhajú si. Spia, kde sa dá, žobrú jedlo, kde sa dá, fetujú koľko sa dá a potom môžu spať či nevnímať svet okolo seba. Je to ľahšie. Nájdu sa organizácie, ktoré im v nedeľu rozdávajú jedlo.
Čo je najväčší paradox, stačí im to, dokonca vyzerajú byť radi. Skôr než sa deti priviedli do nášho rehabilitačného centra, každú nedeľu sa chodilo za nimi na ulicu, zahrali sme si futbal, rozdali chlieb a banány, a saleziáni, ktorí sa im venujú, sa ich snažili pripraviť na zmenu. Nedele boli pre mňa ťažké. Malé deti s najrôznejšími deformáciami tela či psychiky, ktorí nikdy nepúšťali fľašu s lepidlom z rúk. Dokonca aj pri futbale ju dokázali držať v ústach. Skúsiť im ju vziať nebola sranda, pre lepidlo sa dokázali neraz pobiť. Po ceste cez mesto sa bežne dalo na zemi vidieť chlapca ako leží a spí uprostred ulice a ľudia ho prekračujú. Aj ja som ho prekročila. Čo iné som mohla spraviť? Čo iné môžu spraviť ľudia, ktorí tu žijú? Ako tu dokážu žiť? Alebo ako dokážu žiť ľudia, ktorí „vedú“ štát bez sociálneho systému? Zvyknú si. Aj ja by som si mala zvyknúť. Rozdiely medzi bohatými a chudobnými sú obrovské. Sú tu mestské časti, ktoré sú veľmi bohaté, tu žijú hlavne belosi alebo „muzungu“ či štátni príslušníci. Je bežné, že hneď o ulicu vedľa je slum. Slum je miesto, kde žijú chudobní ľudia. Sú to malé búdky naskladané na sebe, kde často nie je elektrina a voda už vôbec. Pobehujú tu zvieratá, všade sú smeti a výkaly, bahno. Rodiny spia na podlahe či na malých gaučíkoch, matracoch. Ten prechod do iného sveta je bijúci do očí. Veľké betónové ploty oddeľujú dva svety. Do centra sú prijatí aj chlapci zo slumov. Tie najťažšie prípady. Niekedy neviem pochopiť správanie niektorého chlapca, a potom si stačí otvoriť jeho report a všetko je jasné. Môj postoj sa mení. Rodičia mŕtvi, nezodpovední, alebo alkoholici. Dieťa bité,  zneužívané, bez jedla a starostlivosti. Môžem potom od neho čakať, že bude poslušne sedieť v škole, že sa nikdy nepobije,  nepomočí, že nebude mať nepochopiteľné výkyvy nálad? Môžem na drogách závislého chlapca presvedčiť, aby sedel v lavici a robil, čo mu poviem? Vydržím sa hnevať na chlapca, ktorý ma doslova šikanoval, keď viem, že videl ako postupne zomrel každý, kto sa o neho staral? Donútim ich, aby boli vďační, za veci a pomoc, ktoré dostávajú, keď sú zvyknutí, že belosi sú bohatí a chodia ich „zachraňovať“? Všetky tieto otázky mi dennodenne chodia po mysli pri každej jednej situácii, ktorú s deťmi zažívam. Prvé dva týždne v škole boli pre mňa peklo. Ušli sa mi v triede riadne prípady. Jeden chlapec sa schová pod lavicou, ďalší vypije atrament z pera, tretí kreslí na tabuľu ako fajčím jointy, medzitým sa dvaja pobijú, niektorý iný si zmyslí, že ujde z hodiny a iný mi chce dať päsťou, lebo som mu nedala knižku, ktorú požadoval. Predstavte si toto všetko naraz. Keď sa už dopracujem k učivu na tabuli, zistím, že niektorí nevedia čítať a písať anglicky, alebo mi vôbec nerozumejú (angličtina je tu úradný jazyk). A dokonca som si nikdy nemyslela, že pocítim rasizmus na vlastnej koži. Biela mladá žena nie je zrovna osoba, ktorú by rešpektovali. Ale na to som tu, aby som … a to sa často pýtam, na čo tu vlastne som? Keď som sa pokúsila s niektorými chalanmi skamarátiť, nemalo to zrovna pozitívne následky. Ani by mi nenapadlo, ako veľmi som pozorovaná inými. Spriatelila som sa s jedným starším chalanom, no neuniklo to pozornosti iného. Neskôr som sa dozvedala, že ten ho každý deň kvôli mne mláti. Lebo žiarli, lebo si vymýšľa, že niečo spolu máme. Ani mu nenapadne, že som dospelý človek, ktorý tu je len na istý čas a že som o veľa staršia. Skúsila som to vyriešiť sama. Ďalšia chyba, ešte viac sa nahneval. A potom sa človek dozvie, že niektoré dieťa chce ujsť späť na ulicu, lebo radšej bude žiť tam, akoby sa nechalo biť kvôli mne. Títo chalani nás skúšajú. Skúšajú otestovať naše limity, hranice, vôľu. Potešia sa, keď vás vyprovokujú, rozhodia. Pozorujú každý váš krok a vyvodzujú si vlastné závery. Deň som sa vyhýbala deťom, lebo som sa bála, že čokoľvek urobím, bude to zlé a niekoho tým negatívne ovplyvním. A nie len tak ľahko, že sa na mňa chlapec urazí a ide sa domov vyplakať. Ale tak, že sa rozhodne zahodiť životnú príležitosť a dokašle si život. Je to moja vina? Urobil by to tak či onak? Zrejme áno. Chalani, ktorí tu strávia rok či viac, sú poslaní do ďalších saleziánskych centier, ktoré fungujú ako oficiálne základné a stredné školy. Štúdium a zručnosti zväčšujú šancu nájsť si prácu, neskončiť na ulici a nesplodiť ďalšie deti, ktoré skončia na ulici. Teraz môžete čítať môj príspevok a povedať si, aké je to hrozné. To som si aj ja doma vravela pri podobných príbehoch. No pre mňa to už nie sú len čierne tváre, úbohí Afričania, ktorým treba poslať nejaké peniaze, aby sa mali trocha lepšie. Sú to konkrétne bytosti s vlastným príbehom, sú to ľudia, s ktorými žijem a záleží mi na nich.

     ds3 ds5 ds6

Na začiatku sme mali okolo 90 detí, teraz ich je približne 60. Kam sa podelo tých 30? Kde je Brian, Bonface, Samuel? Kam zmizol ten chlapec, ktorý bol najšikovnejší z triedy a najlepší futbalista. Prečo ušiel chlapec, ktorý odmietal niekoľko dní komunikovať, ale včera najviac zo všetkých pracoval v škole? Má kde spať? Našiel jedlo? Nezabil ho niekto? To sú otázky, na ktoré sa už nedozviem odpoveď. Prečo si chlapec, ktorý nemal nič a teraz dostal bývanie, vzdelanie, jedlo, priateľstvo, radšej vybral vrátiť sa na ulicu?
Možno nezvládli, že sa od nich očakávala nejaká disciplína. Mohol mať len absťáky. Pred polhodinou si vypýtal loptu na hranie a teraz tu už nie je. Odišiel. Preplo mu? Ako môže dieťa či pubertiak urobiť za seba takéto rozhodnutie? Dostane šancu na život, ale zahodí ju a odíde. A neurobí to raz, ale dvakrát, trikrát. Viac sa sem už nemôžu vrátiť. Viete, keby to bolo na mne, ja by som ich priviazala, zamkla a nepustila, kým sa nespamätajú. Slobodnú vôľu ale nemôžeme vziať nikomu. Nezakážeme im urobiť nesprávne rozhodnutie. Každé ráno sa bojím prísť do triedy a zistiť, kto zmizol. Pred pár dňami zmizol aj náš sociálny pracovník. Jednoducho bez slova odišiel.

ds4
Tento piatok bol skvelý. Po týždňoch trápenia v triede, som oddelila slabších a mladších žiakov od starších a učila ich v jedálni. Hodinu sme začali hrou, učili sme sa nové slovíčka v skupine. Zmenila som svoj nervózny postoj, nerozčulovala sa, bola som k nim milá a v kľude. Kreslili sme obrázky na tabuľu a chlapec, ktorý nevedel čítať, sa naučil nové slová. Brian, ktorý odmietal čokoľvek a zaumienil si, že ma vyprovokuje, čo to dá, presedel celú hodinu. Pred tým sa hanbil, že nevie čítať a nechcel, aby som ho to naučila, zrazu začal po mne opakovať slová a opisovať ich. Ešte sa aj usmial a dokázal použiť slová „prosím“ a „ďakujem“. Dnes tu už nie je. Včerajšok bol pre mňa skvelým dňom. Dnešok už je opäť ťažší. A potom príde zajtrajšok a za ním ďalší deň. Takto to bude ubiehať. Nejak bude musieť. O pár dní odchádza domov pár slovenských dobrovoľníkov, ktorý je tu s nami. Kto ďalší odíde či príde? Nemožno sa viazať na deti ani kolegov, či iných nových priateľov, ktorí tu s nami žijú. Nakoniec predsa odídem aj ja. Jedna z mnohých bielych tvárí, ktoré prišli okúsiť ich krajinu.

Môže sa Vám ešte páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *