Doma…

autorka článku Veronika Olejníková

Už nejaký čas som doma po misii v Keni a čas návratu nebol ľahký ako si každý myslí. Hlavne otázky: Si šťastná veď si už doma? A čo budeš robiť ďalej? A ako bolo? A išla by si späť? A ešte iné otázky, na ktoré človek nevedel odpovedať. Bol to niekedy dosť náročné lebo som nevedela kde som. Hlava bola doma ale srdce so zážitkami, skúsenosťami ešte malo meškanie. To docestovalo až o nejakých pár týždňov. Ten čas príchodu bol náročný aj v tom, že každý sa chce stretnúť  a rozprávať sa o Keni a mne sa vôbec nechcelo pretože o čom mám hovoriť. O sebe? O chlapcoch? O mojej službe? O kultúre? O spôsobe života? O živote v slume? O ľudoch na ulici? O tom, že im je maximálne jedno čo máte na sebe oblečené? Bolo to obdobie viac počúvania iných ako rozprávania o sebe.

 Veronika5     Veronika3

A teraz nastal čas trochu o tom porozprávať. Ako som spomínala to srdce prišlo naozaj až o niekoľko mesiacov neskôr domov. Nejaká časť ostala tam v mojom / v našom druhom domove. Pretože po čase som si začala uvedomovať niektoré veci ako, a prečo sa to stalo. Ako to Pán Boh všetko riadil. Veľakrát ešte pred vycestovaním sa ma pýtali, že čo budeš robiť? Tak som vôbec netušila, že čo sa odo mňa / od nás očakáva. Bola to taká čierna diera. Ale teraz už viem povedať na otázku čo má robiť misionár na misiách čo sa od neho očakáva. A odpoveď je úplne jednoduchá: BYŤ TAM pre tých ľudí. Byť fyzický prítomný, nedarovať len matériu ale v prvom rade seba samého. Napr. Raz po večeri keď už mali chlapci trochu voľna niektorí išli hrať hry, iní sa dať ošetriť a niektorí chceli iba našu blízkosť. Jeden večer kde viacerí chalani boli zapojení do hier tak prišiel chalan ku mne a chcel len tak sedieť pri mne. A ja som mala chuť si ísť zahrať pexeso alebo ich hry ale on nie a nie. Tak som tam pol hodinu s ním sedela a teraz viem, že možno aj pre túto malú chvíľu som bola poslaná na to miesto. A tie chvíle prítomnosti sa postupne opakovali nielen pri ňom ale aj pri iných chlapcoch. Ten celý rok bola škola lásky, dôvery ale hlavne odovzdanosti. Ale boli aj časy milosti.

 Veronika2 Veronika1

Pre mňa taká najväčšia milosť bola nedeľa Božieho milosrdenstva, ktoré sme slávili v malej slovensko-českej komunite. Tam sme spoznali otca Ivana zo Slovenska, ktorý už je nejaký ten rok v Keni. On slúži chlapcom na ulici a sám spolu s pár dobrovoľníkmi sa stará o chlapcov, ktorých našiel na ulici už v zúboženom stave. V ten deň sme navštívili sestry Matky Terezy, ktoré sa starajú o matky s deťmi, ťažko mentálne postihnuté ženy a deti. Nemajú žiadne luxusné ubytovanie ani vlastné izby alebo sociálne zariadenie. V jednej veľkej miestnosti je možno okolo 40 – 50 postelí a pár sociálnych zariadení. Ale pre mňa osobne bolo tráviť aspoň pár chvíľ s deťmi. Aj keď nebolo to jednoduché to vidieť ale ďakujem za milosť, ktorú sme dostali. Pár detí bolo ležiacich a ťažké postihnutie ale ako som popri nich prechádzala a dávala kríž na čelo tak som Bohu povedala, že aký je krásny. To nie on mňa sa dotýkal ale ja jeho. A to nielen pri týchto deťoch ale aj pri tých, ktorý boli nám zverení. Robiť malé veci ale s veľkou láskou. Malý nepatrný dotyk a zanechá stopu v srdci.

          Veronika8   Veronika12   Veronika11

A ešte väčšia milosť bola keď sme mali možnosť isť poslúžiť chlapcom na ulicu. Išli sme v utorok ráno ale v pondelok večer som sa modlila s takým pokojom a slobodou v srdci, že ak tam nemám ísť tak nech ráno príde niečo do cesty nečakané tak viem, že nemám nikde ísť. Ráno sme vyrazili smer otec Ivan pripraviť jedlo. Naučili sme sa robiť chapati (podobné ako zemiakové placky ale bez zemiakov). Pripravila sa ešte ryža a všetko čo bolo potrebné a išli sme ku chlapcom na ulicu. Hneď ako sa zaparkovali autá chlapci už prichádzali. Ešte dobré, že predtým sme mali možnosť ísť do slumov a vidieť tú pravú realitu. Každý jeden chlapec, ktorý prišiel mal veľa vrstiev oblečenia na sebe, fľašu s lepidlom v ruke a nevydržali bez toho aby fetovali ani počas krátkej modlitby. Na začiatku sa im rozdávalo jedlo, keď bolo potrebné, tak sme pomáhali alebo len tak stáli a pozdravovali chlapcov. Po naplnení žalúdka sa išla napĺňať duša. Otec Ivan s nimi spieval mariánske piesne, čítal im z písma, modlil sa za nich.

 Veronika10   Veronika9

Chlapci stáli pri nás a stále sa niečo vypytovali. Keď som len tak stála a pozerala na nich a nič som robiť nemohla tak ostávala iba jedna práca a to modlitba za nich. Lebo možno sa ráno ani nedožijú. A teraz s odstupom času verím, že sme boli poslané ku nim hlavne preto aby sme sa s nimi a hlavne za tých ľudí na ulici modlili. Neboli to žiadne chvály, ani ruky hore, ani ružence ale tiché modlitby srdca.

 Veronika7   Veronika6

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *