Neobyčajná každodennosť

autorka Monika Tomaštíková

Bosco Boys Langata. Miesto prijatia. Miesto lásky. Miesto nádeje. Domov pre mnohých chlapcov, ale aj pre všetkých, ktorí toto centrum navštívia. Moje pôsobenie v Bosco Boys sa začalo minulý rok v decembri. Od vtedy sa toho udialo veľa. Tak veľa, že pri písaní tohto článku rekapitulujem čas, ktorý som tu prežila a nestíham sa diviť, čím všetkým sme si s chlapcami prešli. Naše centrum je rehabilitačné, čo znamená, že chlapci tu strávia jeden rok, počas ktorého sa ich snažíme integrovať – pomôcť im získať základné návyky ako osobná hygiena, disciplína atď. Na začiatku roka sme prijali chlapcov z ulice a chlapcov zo slumov a od tohto času sa naše cesty spojili a ešte sa nerozišli.

 

Trávime spolu každý jeden deň. Spoločne sa modlíme, učíme, upratujeme, hráme sa, varíme, jeme, perieme (ručne), zašívame, rozprávame sa, spievame, tancujeme, trénujeme futbal, tvoríme a smejeme sa. Smiechu je tu veru dosť. Niet divu, keď naši chlapci vypúšťajú z úst perlu za perlou. Spomeniem poslednú hlášku Juliusa. Rozprávali sme sa o tom, aké krajiny som navštívila. Zaujalo ho zrovna Francúzsko, tak sa ma spýtal, kedy som tam bola. Odpovedala som mu, že to bolo počas strednej školy a on zahlásil: „Takže v deväťdesiatom druhom?“ So smiechom som mu vysvetlila, že v tom roku som ešte nebola ani na svete, nie to na strednej škole. Je to krásny čas. Čas vzájomného spoznávania sa, ale aj čas spoznávania seba samej. Občas náročný. V tých ťažkostiach je však najväčšie bohatstvo. Vďaka ním rastieme a posúvame sa ďalej.

Nedávno sa ma pri modlitbe dotkli slová: „Apoštoli hlásali Božie slovo so všetkou odvahou“. Odvaha. Božie slovo. Hlásať. Tieto slová sa ma počas misijnej služby dotýkajú viac ako kedykoľvek predtým. Čo ale znamenajú? Čo niekedy pre mňa znamenali? Zabudnúť na seba. Odovzdať seba. Otvoriť svoje srdce. S tým som tu prišla a s tým aj mnohokrát bojujem, pretože žiť tu naplno tieto slová nie je vždy jednoduché. Niekedy mám pocit, že si chlapci nevážia to, čo pre nich robíme. Vedia ublížiť slovami. „Ty si zlá, ty si taká a taká, ty nie si taká a taká. Ty nevieš toto a tamto. Ty nie si dobrá učiteľka. Ty nie si alebo ty si.“ Porovnávajú. „Ona je lepšia ako ty. Ty si lepšia ako ona“. Sú to slová, ktoré počúvam každý deň. Slová, ktoré vedia zraniť, ktoré živia pýchu a závisť. A na druhej strane sú to slová, ktoré učia pokore či odpúšťať. Slová, ktoré učia najviac dôverovať Bohu a dokonca milovať bez podmienok. Slová, ktoré otvárajú srdce a učia žiť naplno a pritom zabúdať na seba. Slová, ktoré učia odvahe. Tej odvahe, ktorá sa spomína vo Sv. Písme. Odvaha milovať. Pozerať sa ďalej. Ďalej za všetky tieto slová. Nazrieť až do hĺbky ich srdca. Tam sa nachádzajú mnohé zranenia, ktoré sú častokrát veľké a pre nás nepredstaviteľné. Strata rodičov, rozvody, ulica, bitky, drogy, nedostatok jedla. Postupne ako som objavovala, a stále objavujem ich pozadie, zrazu všetko dáva zmysel. To, čo naši chlapci potrebujú je láska, pozornosť, povzbudenie, dobrý príklad. Potrebujú cítiť, že sú milovaní. Nakoniec si poviem, že je len na mne, čo z toho si vyberiem. Slová, ktoré učia. Slová, ktoré učia milovať až do krajnosti a nečakať nič naspäť.

 

A tak kráčame s našimi chlapcami každý deň s veľkou vďačnosťou za náš domov. Prežívame spolu naše radosti, naše starosti. V jednoduchej každodennosti ako jedna veľká rodina.

Môže sa Vám ešte páčiť...

1 odpoveď

  1. Mária píše:

    Monika, napisala si krasny blog. Nebola som tam, ale zda sa mi, ze si viem predstavit ako Vam tam spolu je. Nech ta Pan Boh zehna a pomaha ti v sluzbe aj v nacerpavani.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *