Cesta
Zdravím Ťa Ty, ktorý si čítaš tieto riadky inšpirované Slovákom, ktorý prišiel do Afriky meniť životy kenských chlapcov, no zistil, že zmenil ten svoj.
Zábava
Ráno, krátko po omši, som sa spolu s Kristiánom vybral do mesta hľadať matatu, ktorá by nás odviezla do Longonotu. Naplánovali sme si turistický výlet do Veľkej priekopovej prepadliny. Je to aktívna kontinentálna riftová zóna vo východnej Afrike na rozhraní vzďaľujúcich sa tektonických dosiek, kde prebieha proces rozpadu africkej platne a jej vzďaľovanie od arabskej. Jej súčasťou sú veľké africké jazerá a sopky, ako Kilimanjaro. Náš cieľ bol stratovulkán Longonot. Po príchode do dedinky s rovnakým názvom, nás okamžite odchytil motorkár s ponukou odvozu do národného parku. Len pre porovnanie spomeniem, že za dvojhodinovú cestu z Nairobi s matatu sme zaplatili 200 kenských šilingov (KSH) a za päť minútovú jazdu motorkou k bráne do parku 140KSH. Nie je to však nič zvláštne, takto to v Keni chodí. Čo ale zvláštne je, a podľa môjho názoru veľmi nepekné, nespravodlivé a pohoršujúce, že takmer všade majú odlišné ceny pre Keňanov, rezidentov a nerezidentov, čiže turistov. Rozdiely v cenách sú poburujúce, dosahujú aj desať násobok ceny pre domácich. S Kristiánom sme už našťastie rezidenti, takže sme na vstupoch mohli čosi ušetriť.
Naša turistika začala výstupom na kráter, ktorý sme si obišli, prekonali 630 výškových metrov, no a cestou späť sme zazreli žirafy, antilopy a byvoly. Začalo sa zvečerievať a my sme sa potrebovali dostať do kempingu, kde sme mali prenocovať. Z parku sme vyrazili pešo. Cesta, ktorá motorkou trvala päť minút, nám teraz zabrala pol hodiny. Kráčajúc, s ubúdajúcim svetlom silnel vietor, ktorý víril prach, čo pôsobilo trochu strašidelne. K hlavnej ceste sme dorazili už v úplnej tme. Stopli sme matatu, v ktorej som sa cítil trochou bezpečnejšie. Absolvovali sme ešte prestup v rušnom meste Naivasha, kde sa o nás takmer pobili, aby sme nastúpili práve do ich matatu. No len čo sme dorazili do cieľa, vytratila sa všetka neistota a ja som pocítil radosť a pokoj. Kemping vyzeral dobre udržiavaný, milý strážnik nás ubytoval v útulnom stane a vrcholom spokojnosti bola horúca sprcha. Fisherman’s kemp sa nachádza hneď pri jazere Naivasha, v ktorom žijú hrochy, od ktorých nás oddeľovala elektrická ohrádka. Takto v bezpečí stanu, v tichu, ďaleko od ľudí, znavení po dlhom dni, sme na mäkkom matraci zaspali.
Nasledujúce ráno ma prebudil spev vtákov. Slnko sa už vypínalo nad vodami naivashského jazera a zaplavovalo celú krajinu svojim svetlom. V kempe sme si požičali bicykle, na ktorých sme sa vybrali do ďalšieho národného parku. Ešte predtým sme však zamierili do katolíckeho kostola na nedeľnú omšu. Len čo sme do kostola vstúpili, všetky oči boli na nás. Priznávam, že z časti pre to, pretože sme vošli už po začatí omše, ale aj tak to bolo divné. Napriek tomu, to bola jedna z najkrajších omší, aké som v Afrike zažil. Kostol bol veľký, pekne vyzdobený a hlavne bol plný ľudí. Spevokol krásne spieval, navôkol bolo cítiť jednotu božieho ľudu a samozrejme nechýbali ani tancujúce detičky. Nemohol som prehliadnuť niekoľko zaujímavosti; Okrem bubnov som počul aj triangel, čo v podstate triangel nebol, ale ozubené koleso, po ktorom búchali niečím, čo pripomínalo roxor. Ďalej, počas pokoja a bratskej lásky, si všetci zamávali potleskom pre nepočujúcich a nakoniec obetné dary. Tie boli tak honosné: tácky plné ovocia, tašky a krabice zabalené ako vianočné darčeky. Už by ma len zaujímalo, komu to všetko šlo…
Po dvojhodinovej omši, veriaci začali svoje príhovory, ktoré sme radšej vynechali, a tak pri odchode boli znova všetky oči na nás. Podarilo sa mi však rýchlo urobiť jednu rozmazanú fotku. Pred kostolom už deti z besiedky čakali svojich rodičov, ktoré keď nás zbadali, začali bombardovať svojimi úsmevmi a pózami, tak nám neosatávalo nič iné, ako sa s nimi odfotiť. 😀
Nasadli sme na svoje bicykle a pokračovali v ceste do parku s názvom Hells Gate. Pri vstupnej bráne už striehol potenciálny sprievodca, podobne ako paviáni, ktorí si vždy radi čosi uchmatnú. Po krátkom zvážení sme si sprievodcu zobrali, lebo inak by sme sa nedostali do rokliny, ktorá vyzerala z celého parku najzaujímavejšie. Dozvedeli sme sa, že toto miesto objavil istý pán Fisherman v roku 1888 a že v roku 1884 tu bolo posledné zemetrasenie, ktoré zabilo niekoľko Massaiov, preto sa park v preklade volá brána do pekla.
Cestou parkom sme zazreli zebry, antilopy, damany skalné, žirafy, paviánov a prasatá bradavičnaté (Pumbaa z Levího kráľa), ďalej týčiace sa útesy, vodou vyhĺbené rokliny, skalné veže, vyčnievajúce sopky a chrliace oblaky geotermálnej pary. Predtým, ako sme vrátili bicykle, oddýchli sme si v termálnom bazéne.
Musím skonštatovať, že oblasť v okolí Naivashe ma veľmi milo prekvapila. Ľudia tu boli milí, nápomocní, nekradli a nemysleli len na seba, čo je oproti Nairobi milá zmena.
Len čo som vybalil veci z turistiky, začal som baliť ruksak znova. Na odporúčanie bývalých dobrovoľníkov sme sa rozhodli navštíviť jednu saleziánsku komunitu uprostred ničoho. Vybrali sme sa do púšte, do dedinky Korr, v blízkosti Marsabitu. Tentokrát sa ku mne a Kristiánovi pripojila aj Monika, ďalšia slovenská dobrovoľníčka, ktorá v Keni pomáha cez inú organizáciu. Tento výlet sme pre zmenu začali večer. Po zotmení sa Nairobi mení na rušnú divočinu, preplnenú ľuďmi, autami, rikšami, či motorkami, ponorenú do nekonečných vôní a smradov, v objatí prachu a hluku, podobne ako cez deň, len o trochu intenzívnejšie. Toto veľkomesto patrí definitívne k tým, ktoré nikdy nespia.
Po vzrušujúcom prechode mestom sme sa konečne dostali do veľkého autobusu. Moje miesto bolo hneď pri dverách, ktoré netesnili, takže má riadne ofúkalo. Nočná jazda bola prerušená len dvomi pasovými kontrolami, a tak sme ráno vystúpili už v Marsabite. Tam nás mal čakať istý otec Augustín, s ktorým sme mali pokračovať do Korru. Vysvitlo, že nás vyzdvihne až poobede, no vybavil nám „čakaciu stanicu“ v miestnej saleziánskej, technickej škole.
Ako sme sa takto neohlásene ocitli na vrátnici, dostali sme asi najúprimnejšie privítanie, ktoré nás nesmierne pobavilo, že máme počkať pól hodiny alebo hodinu, aby sme mohli vstúpiť. Už už sme si chceli vytiahnuť niečo pod zub, keď v tom nás zavolali dovnútra. Ujal sa nás staručký salezián, pôvodom z Talianska, ktorý nám ukázal celú školu. Na moje prekvapenie množstvo tried a dievčenský internát boli sponzorované našou malou krajinou, vďaka SlovakAid. Náš nový kamarát nám objasnil, že napriek kapacite vyše sto študentov, tam majú len osemdesiat, pretože Keňania sa vzdelávať nechcú. Mládež, hlavne tá na vidieku, ostáva radšej doma, aby mohla prebrať zodpovednosť za domácnosť a starať sa o zvieratá. Vzdelávanie je tu ešte stále v plienkach. Veď nakoniec len nedávno, v roku 2003, bola uzákonená bezplatná školská dochádzka.
Títo milí saleziáni nás pozvali na raňajky, potom na obed, až prišiel otec Augustín, že ideme do Korru. Po ceste sme ešte zaviezli jednu rehoľnú sestru do dievčenskej internátnej školy. Áno, je to presne tá škola, z ktorej dievčatá prednedávnom navštívili naše centrum Bosco Boys. Je zábavné, že všetci traja sme o nej premýšľali, ale nikomu ani len nenapadlo ju hľadať, a predsa sme sa v nej ocitli. V krátkosti sme dievčatá pozdravili a pokračovali v jazde. Zakrátko sme zišli z asfaltovej cesty, míňajúc dopravnú značku: Korr 54km. Za nami sa strácala cesta, zatiaľ čo pred nami sa otvárala nová krajina. Nikdy by som si nemyslel, že po kameňoch a piesku sa dá ísť 120 kilometrovou rýchlosťou. Po dvojhodinovej zážitkovej jazde púšťou pri zapadajúcom slnku sme dorazili do cieľa.
Prvý znak, že som na výnimočnom mieste, bola klíma. Horúčava a spara dali o sebe rýchlo vedieť. Potom tu bola mládež a detí, ktoré sme ešte pri posledných lúčoch slnka videli hrať basketbal, či futbal s loptou z ponožiek, alebo len tak pobehovať po okolí. Keď sa zotmelo, stretli sme sa s deťmi zo saleziánskeho internátu v kostole na modlitbe ruženca. Jeden z desiatkov bol spievaný, čo umocňovalo krásu celého miesta. Zaujímavý fakt bol nepomer vyše dvadsiatich dievčat ku štyrom chlapcom. Miestni chlapci totiž chodia s otcami hľadať pašu pre zvieratá, zvyčajne ťavy alebo kozy, za ktorou kráčajú nemalé kilometre. Posledný znak bola nočná obloha. Vďaka nulovému svetelnému smogu, nebo bolo neopísateľne krásne a hviezdy žiarili jasne. Napokon to prenikavé ticho, ktoré občas narúšal vietor, prinášajúc príjemné ochladenie.
Nasledujúci deň ráno sme začali omšou, na ktorú postupne prichádzali malé deti, podľa vzdialenosti, v akej bývali. Keby si len videl aké boli rozkošné. Každé prišlo pred oltár, kde si kľaklo, prežehnalo sa svojimi drobnými ručičkami a išlo si sadnúť do prvej lavice. Nedbali na to, že lavica sa naplnila, no oni si tam stále chceli sadať, až musel prísť nejaký dospelý a začať ich usmerňovať. Neskôr po omši sme sa vybrali preskúmať okolie. Našli sme cintorín, nemocnicu či supermarket a stretli sme sa s miestnymi obyvateľmi. Odkedy som v Afrike, častokrát sa mi stáva, že sa ľudia ku mne správajú inak. Niektorí veria, že stretnúť belocha je požehnanie, iní v nás vidia len peniaze a malé deti sa nás boja. Iné to nebolo ani teraz. V supermarkete nám venovali špeciálnu pozornosť, dokonca nás vpustili do skladu, aby sme si mohli lepšie vybrať. Alebo také tetušky súhlasili s fotkou len po tom, čo sme im zaplatili. Podobných situácií som zažil mnoho.
Po obede sa nám naskytla príležitosť na nezaplatenie. Miestny diakon išiel posväcovať domy a my sme sa toho mohli zúčastniť. Ehm pardon, domy je silné slovo, manyata je skromný príbytok kupolovitého tvaru s priemerom tri až päť metrov. Drevená konštrukcia z konárov je obalená do vrecoviny alebo starých kusov oblečenia. Je to tradičné bývanie pre mnohé africké kmene. Len čo sme dorazili, domáci sa zmobilizovali a zakrátko bola celá osada pri nás. Spoločne sme potom spievajúc chodili od jedného príbytku k druhému, zatiaľ čo diakon požehnával. Nemohol som si nevšimnúť absenciu mužského pokolenia. Muži a chlapci buď niekde pásli alebo spali v manyate. Zato detí tam bolo neúrekom. Spočiatku sa otáľali, no ani som sa nenazdal a už ma držali za ruky. Bolo to nádherné.
Na druhý deň sme skoro ráno odišli. Najradšej by tam každý z nás ostal, no potrebovali sme sa vrátiť. A keďže otec Augustín nemal cestu do Marsabitu, museli sme si zobrať matatu (takú púštnu verziu), ktorá chodí len raz denne a chodí veľmi zavčasu.
Takže v Korre sme prežili iba jeden plný deň, ktorý však stačil na to, aby som si to miesto zamiloval. Je veľmi zvláštne, že ľudia žijú v púšti, uprostred ničoho, v tak ťažkých podmienkach, a predsa prežijú. Celý ten čas mi vírilo hlavou „prečo?“, uvažoval som, aký je zmysel života týchto ľudí… ráno sa zobudia, idú pre vodu, čo im zaberie celé dopoludnie, potom celé popoludnie varia a večer idú skoro spať, lebo nemajú ani svetlo a v noci striehnu hyeny. Neviem či je lepšie toto, alebo naháňanie sa za vzdelaním, prácou, peniazmi… etc. Odpoveď je relatívna a pre každého iná. No jedno viem, niečo ma na tej púšti očarilo a určite sa tam chcem ešte vrátiť.
Vďaka
Za tieto výlety vďačím viac-menej Kristiánovi, ktorý ich naplánoval. Jeho čas misijnej služby sa naplnil a pred návratom domov chcel preskúmať Keňu aj z inej stránky, ako len očami dobrovoľníka v centre pre chlapcov z ulice. Aj mne sa páči objavovanie nových vecí. Rád si rozširujem zónu komfortu a zdolávam výzvy. Veď o to nakoniec aj ide… Ľudia si myslia, že misionár mení životy iných, no pravdou je, že mení ten svoj. A môže sa stať, že popri záchrane svojho života ovplyvní aj záchranu života nejakého chlapca z ulice, či svojho blízkeho, ktorého nechal doma.
S Kristiánom som si prežil pol roka šťavnatej práce s náročnými chlapcami a spolupráce s komplikovanými Keňanmi. Boli sme parťáci, ktorí sa navzájom dopĺňali. Som rád, že sme tu mohli byť spolu. Keď odchádzal, pripravili sme mu patričnú rozlúčku, no a po jeho odchode som ostal v centre sám, posledný európsky dobrovoľník. Znovu som si uvedomil pominuteľnosť dní, no utešilo ma že som ešte len v polovici a tešil som sa, že tu stále môžem ostať.
Prešiel už istý čas a ja nemám pocit osamelosti. Možno je to tým, že sa mi dostáva viac pozornosti ako jedinému „muzungu“ (belochovi), možno pretože samota mi nevadí, možno dostávam priveľa návštev a možno som príliš zaneprázdnený.
Práca
O mojich povinnostiach som chcel písať už skôr, ale nevyšlo. Tak teraz len spomeniem, že som dostal na starosť dávanie medicíny, čo so sebou prinieslo aj moju vlastnú kanceláriu. 🙂 Smejem sa, pretože Keňania si na toto potrpia. Napríklad náš vrátnik volá svoju búdku kancelária. Takisto človek ktorý sa stará o zvieratá, nazýva kanceláriou chlievy. …Berú sa tu príliš vážne. Medzičasom mi však stihli „moju kanceláriu“ skonfiškovať v prospech nového saleziánskeho brata, ktorý k nám prišiel ako asistent pre chlapcov. Teraz mám jednu skriňu s liekmi na chodbe.
Na prácu s týmito chlapcami sa človek musí obrniť. Musí byť trpezlivý, ostražitý, vedieť si urobiť srandu…(aj zo seba), nezabudnúť byť trpezlivý, trochu aj fyzicky zdatný, láskavý a milý a hlavne trpezlivý. Nemôže im všetko veriť, aj keď ich príbehy a herecké výkony sú presvedčivé, no musí mať svoje zásady a hranice, ktoré nesmie prekročiť. Pretože títo chlapci sú zvyknutí, že všetko dostanú, a preto sú veľmi vytrvalí, ak ide o žobronenie, až to vyzerá, že sa na Teba hnevajú, ak nedostanú svoje, ale keď nepoľavíš, akceptujú to a život ide ďalej, akoby sa nič nestalo. Poviem ti, sú veľmi náladoví. No sú to moje zlatíčka… pekné kvietky, ale keď si uvedomím odkiaľ pochádzajú a čo si už prežili, je mi ľahko ich akceptovať a ľúbiť.
Chlapci vedia byť aj zábavní. Raz pri raňajkách, keď sme si dávali na chlieb s avokádom soľ, nás cez okno zazrel Michael a celý zhrozený z toho čo vidí, len skonštatoval: „muzungu sú divní“, pretože chlapci jedávajú chlieb nasladko.
Podobných situácií, ako je táto, sa tu odohrá neúrekom. Všetky ma dokážu rozveseliť, niekedy naštvať, inokedy prinútiť premýšľať a zvažovať, kde zabočiť na svojej ceste misiou, aby som sa dostal tam, kde mám.