Voda ako dar

     Ahoj kamarát, znovu sa Ti prihováram svojimi zážitkami, postrehmi a skúsenosťami, dúfajúc že Ťa potešia a možno sa trochu zaraduješ.

     V našej komunite sme na pár dní privítali partiu Nemcov. Boli štyria a prišli spoznať projekt Bosco Boys, ktorý finančne podporujú a taktiež sa zásobiť propagačným materiálom. Spomínam ich, pretože bývali v dobrovoľníckom dome spolu s nami. Počas spoločného nažívania v jednej domácnosti sme zistili, že naša plynová rúra na pečenie funguje. Natešení a vzrušení sme sa rozhodli urobiť muffiny. Najprv sme vydymili celú kuchyňu, keďže rúra nebola používaná už dlhšiu dobu, ale muffiny sa vydarili a Nemcom chutili. Teraz Martin pečie pomaly každý týždeň. 🙂 Okrem muffinov sme im dali aj rozhovor o našej dobrovoľníckej službe. Teraz už len čakám, kedy sa v Nemecku stanem slávnym. 😁

Korr ešte raz
     Moja posledná návšteva Korru ma očarila natoľko, až som si sľúbil, že sa tam ešte niekedy vrátim. Je to mimoriadne miesto s osobitnými ľuďmi. Svoj sľub som dodržal. Tentokrát som sa tam vybral spolu s Martinom. Mali sme šťastie, pretože sa tam vracal otec Augustin, a tak sme sa mohli zviesť autom.
     Cestovať sme začali skoro ráno ešte za tmy. Urobili sme si niekoľko zastávok. Prvou boli saleziáni v Makuyu, kde sme dostali raňajky a ešte aj niečo na cestu… Pristavili sme sa aj na trhu popri ceste, kde sme nakúpili ovocie a zeleninu. Počas tankovania na čerpacej stanici, sa mi vnútil jeden potulný obchodník, ktorý predával fejkove náhrdelníky zo slona, a keďže spustil cenu z 300 Ksh na 100 Ksh, jeden som si kúpil… a takisto aj Martin. Ďalej v Isiolo sme zjedli obed a v Nanyuki sme prešli cez rovník. Vrátil som sa tak späť na moju domovskú pologuľu. 🙂 Taktiež sme museli prejsť niekoľkými pasovými kontrolami, čo nakoniec nebol až taký problém, keďže sme sedeli v aute s nápisom Don Bosco a kresťanské spoločenstvá tu majú trochu výhody, takže väčšinu kontrol sme prešli bez zastavenia.
     Uberajúc sa kopcovitou cestou okolo hory Mt. Kenya, sa pahorky menili na polia a tie zase na zatrávnené, a neskôr piesočnaté a kamenisté roviny. Nachádzajúc sa v marsabitskom kraji, sme už prechádzali vyprahnutou krajinou, kde len občas popri ceste, nejaké dieťa mávalo prázdnou plastovou fľašou, v nádeji že dostane pitnú vodu. Časom sme sa striasli všetkých ľudí a nebolo viacej ani cesty. Išli sme už len po piesku. Kto v Korre ešte nebol, mohol by sa tam kľudne aj stratiť. No my sme našťastie po celodennom cestovaní, unavení ale nadšení, za súmraku dorazili do cieľa.

     Bola sobota večer, čo pre miestne deti znamenalo sledovanie filmu, ktorý im saleziáni púšťali raz týždenne. Tentokrát však z nejakého dôvodu dataprojektor vyhadzoval elektrinu, takže film sa nekonal. Na moje prekvapenie to deti nijako nepobúrilo a spokojne sa išli hrať na ihrisko. Radostne skákali, tancovali a kričali. Neviem či hra mala pointu, pretože ak áno, nepochopil som ju, ale vrátil som sa o dvadsať rokov späť v čase, keď sme sa doma, všetky deti z dediny, malí i veľkí, schádzali na ulici. Presne tak som sa cítil na tom ihrisku, medzi všetkými tými slobodnými deťmi.

     Na druhý deň ráno som sa zúčastnil nedeľnej sv. omše. Kostol bol preplnený ľuďmi. Väčšina z nich bola oblečená do tradičných, farbami hýrivých šiat. Ženy boli ozdobené rozmanitými čelenkami, náramkami, náhrdelníkmi a náušnicami, ktoré si vyrábajú samy. Pre nedostatok chlapcov v komunite miništrovali dievčatá. Počas pokoja a bratskej lásky, miništrantky obišli celý kostol, aby podali ruku každému. Ďalší fenomén boli obetné dary. Ľudia darovali fľaše s vodou, chleby, toaletný papier, či múku. Jednoducho to najvzácnejšie čo mali. Najkrajšie bolo pozdvihovanie oltárnej sviatosti, kedy všetci spievali: „Huyo huyo huyo ni Jesu Kristo huyo,“ čo v preklade znamená že „tu je Ježiš Kristus.“

     Jeden deň som sa bol s Martinom prejsť po okolí. Vonku bolo slnečno a horúco. Došli sme k studni, keď ženy práve načierali vodu. Na chvíľu sme sa pristavili a takto pozorujú ich pri práci, mi jedna žena podala lano s nádobou, aby som jej pomohol. Párkrát som vytiahol plnú nádobu z hlbokej studne, zatiaľ čo hlavou mi vírili Exupériho slová:
„Voda, nemáš ani chuť, ani farbu, ani vôňu, nemožno ťa presne určiť, človek ťa pije a nepozná ťa. Nie si potrebná k životu, sama si život. Prenikáš nás radosťou, ktorá sa zmyslami nedá vysvetliť. Tebou vstupuje do nás sila, ktorej sme sa už vzdali. Z tvojej milosti sa v nás otvárajú vyschnuté pramene srdca. Si najväčším a najlahodnejším bohatstvom na svete, taká čistá v bruchu zeme… Neprijímaš do seba prísady, neznášaš falšovanie, si nedôverčivé božstvo. No vlievaš do nás nesmierne prosté šťastie.“
 
     Neskôr a trochu obďaleč sme si všimli rôzne skupinky ľudí. Najprv som si myslel, či sa náhodou nekoná obriezka, ale vzápätí nás oslovila jedná pani, ktorá sa predstavila ako chief (náčelník) a ozrejmila nám, že ide o akúsi tanečnú súťaž medzi ženami z jednotlivých osád. Srdečne nás pozvala a my sme tam poobede prišli. Videli sme tak tanec kmeňa Rendille a Samburu, ale nie len to, dokonca ma zobrali medzi seba a ja som s nimi tancoval.

     Po piatich dňoch na púšti sme sa vrátili domov. Niekomu by sa to na prvý pohľad mohlo zdať ako zabitý čas. Ísť na miesto kde nič nie je, kde je nedostatok jedla a vody a nie je tam čo robiť… Zdanie niekedy klame. Aj keď skutočne, fyzická práca tam nie je populárna, no dá sa tam nádherne oddýchnuť, upokojiť svoje myšlienky, spoznať zaujímavých ľudí, stretnúť sa s Bohom. A naozaj, s Martinom sme si tam urobili duchovné cvičenia, zrelaxovali a paradoxne aj veľmi dobre najedli. 😀 (Mám taký pocit, že asi všade inde varia lepšie ako u nás v Bosco Boys Langata.)
     Takže tentokrát som si návštevu Korru vychutnal dokonale bez zhonu, dostatočne sa nasýtil ničnerobením a úplne s pokojom a dobrým pocitom sa vrátil do Nairobi.

Doma
     Ale ja aj tak najradšej trávim čas v našom centre s mojimi chlapcami, pretože chlapci ma milujú a ja milujem ich. Vzájomne sa obohacujeme. Ja im prinášam možnosť rozhovoru, objatie, učím ich angličtinu alebo matematiku. Oni ma učia svahilčinu, taktiež ako byť trpezlivým, rozosmievajú ma a vďaka ním som sa zdokonalil v šití. Nemôžem nespomenúť ako som našiel v sklade šijací stroj. Doniesol som ho do nášho domu, poprosil jednu pani, ktorá kúpila chýbajúci bobin, aby nám ho spojazdnila, a teraz s Martinom šijeme. Šitie na starej Singerke vyzerá oveľa jednoduchšie ako v skutočnosti je. No napriek tomu je to nesmierna pomoc a úspora času.
     Nedávno sa moja krajčírska kancelária zmenila na tlačiarenskú. Chlapci si zmysleli, že by chceli mať vzadu na tričku nápis Don Bosco, prípadne svoje meno. Keď som vyhovel jednému, odrazu som mal na stole ďalších dvadsať tričiek. Ale keď som uvidel, akú im to robí radosť, tak som im tam tie mená fixkou načarbal.

     Koncom mesiaca, ako je už zvykom, mali sme narodeninovú oslavu. Našu jedáleň sme pekne vyzdobili, oslávenci sa nám v krátkosti predstavili, chlapci sa realizovali tanečnými vsuvkami a nakoniec bolo krájanie torty zakončené chutnou večerou. Počas oslavy som sa riadne pobavil. Nielenže niektorí chlapci smiešne tancujú, taktiež veľmi radi kopírujú, či už fadra alebo dobrovoľníkov, a tak začali kamerovať. Keďže telefóny nemajú, tak kamerovali s papučou. Sú to riadni výmyselníci. Ale ani ja sa nenechám zahanbiť. Ak ma niekto pravidelne otravuje, že chce tabletku, lebo ho bolí pravý vlas na ľavom uchu, tak mu nalejem čistú vodu a kážem zapiť, no a ani si neuvedomí, že tabletku nedostal, vodu vypije a spokojný odíde.

     Na pamiatku zosnulých sme sa išli pomodliť náš obvyklý ruženec, no tentokrát na malý cintorín, hneď vedľa Utume. Zatiaľ je tam pochovaných šesť saleziánov. Modlili sme sa spolu s chlapcami, ktorí prišli z Boys Town. Bola to nádherná modlitba, pretože každý desiatok bol v inom africkom jazyku. Celý nasledujúci týždeň, už samostatne, som sa tam chodieval modliť a zapálil som aj sviečky.

Misia
     Tráviť čas v centre Bosco Boys je záživné, obohacujúce aj vyčerpávajúce, vzrušujúce aj nudné, jedným slovom nádherné. Priznám sa, že väčšinu času som sa nesnažil dostať chlapcom pod kožu, nevyšetroval som ich minulosť, zázemie a všetko to, chcel som len byť ich priateľom. Byť im nablízku, rozveseliť ich. Veril som, že láska je to, čo potrebujú. Zvyčajne je v mojej prítomnosti „haha hihi“. No ak sa o niektorom dozviem čosi viac, niečo o jeho rodine, z akých podmienok pochádza, ak nám na stretnutí sociálny pracovník priblíži chlapcovu históriu alebo sa dočítam v eseji, čím si chlapec prešiel a čo ho trápi, je mi smutno, cítim sa tak bezradne. Uvedomujem si aké bohatstvo mám doma. A tak mi neostáva nič iné, len naďalej dávať chlapcom nádej, radosť a svoj čas.

     Moja misia trvá už dvanásť mesiacov. Ak by som si to nespočítal, veril by som, že v Afrike som asi piaty týždeň, no realita je, že moje pôsobenie tuná sa už blíži ku koncu. Je zaujímavé ako sa mení vnímanie človeka. Keď som bol s Martinom v divadle a prechádzajúc cez mesto, oslovila ma budova, ktorú som vídaval často, no tentokrát som sa s ňou odfotil, pretože sa stotožňujem s jej nápisom „I ♥️ NBO“ (ľúbim Nairobi) … už nevidím len to najhoršie nebezpečné, špinavé a škaredé, ale objavil som krásu, rozmanitosť, exotickosť, skutočnosť, autenticitu, tiež dobrodružnosť, veľkoleposť a pôvab tohto miesta. Už sa viac nebojím kráčať po nairobských uliciach s myšlienkou, že ma niekto ide okradnúť. Taktiež sa mi páči ako je Afrika nábožensky slobodná. Nikto sa nehanbí za vieru, nikde to nie je tabu a ľudia akceptujú aj iné náboženstvá.
     Zvykol som si a zaľúbil si toto veľkomesto. Cítim sa tu dobre. Možno je to tým, že viem, že čoskoro budem musieť odísť a vtedy sa človek snaží zapamätať si len to dobre a zlé akosi prehliada. No je to v poriadku, pretože toto celé je väčšie ako ja. Otvorilo mi to obzory, posunulo tak ďaleko, že si to zatiaľ ani neuvedomujem a myslím, že už do konca svojho života budem čerpať z tejto skúsenosti.