Rozlúčka
Ahoj kamarát, poď a predvediem Ťa posledným mesiacom misijného dobrovoľníka, mojim africkým dobrodružstvom, záverom mojej ročnej služby.
Uplynulý mesiac bol zároveň mojím posledným mesiacom v Afrike pred návratom na Slovensko. Snažil som sa urobiť si ho pestrým, zábavným a nezabudnuteľným ako to len šlo. Ocitol som sa tak trochu častejšie za bránami nášho centra Bosco Boys, hľadajúc, skúmajúci a užívajú si život.
Vďaka našim podporovateľom z Malty sme zobrali chlapcov na piknik k bazénu. Bolo to krásne a veľmi dobré, pretože chlapci mohli zmeniť prostredie, zabudnúť na svoje starosti a zažiť príjemný deň, plný zábavy, vody, cukríkov a dobrého jedla. Deň sa naozaj vydaril, samozrejme ak nepočítam ranné dvojhodinové meškanie autobusu, ktoré ma už ani neprekvapilo. Africká dochvíľnosť je už raz taká…
Pri návrate mi chlapci zase raz pripomenuli moje detstvo. Ako malý som zvykol zo zadného sedadla v aute, cestou s rodičmi, stále komentovať a pripomínať miesta, kde som už bol a ktoré som poznal, zakaždým keď sme prechádzali okolo. Rovnako chlapci v autobuse… jeden vykríkol: „Boys Town!“ a všetci sa odrazu presunuli k oknám, čumiac vľavo. Potom iný skríkol: „Cottolengo!“ a už boli všetky nosy nalepené na oknách vpravo. Najkrajšie bolo keď sme sa priblížili k nášmu centru, vtedy jednohlasne, až víťazne zaznelo: „nyumbani!“, čo znamená domov. Bol som úplne dojatý z ich autentickosti, tešil som sa z každého jedného záchranného života a zo služby ktorú robím, pretože je vznešená.
Privítali sme Daniela. Ďalší slovenský dobrovoľník, ktorému srdce bije pre Afriku. Jeho projekt je na kenskom pobreží v Malindi, no prišiel Martina a mňa navštíviť, pretože sme úžasní, a možno sa mu aj zacnelo za veľkomestom. 😁 Spoločný čas sme plnohodnotne využili návštevami pizzerie, kaviarne, cukrárne či divadla, no a po večeroch sme opekali klobásy a marshmallow. Áno, život je dar a treba ho oslavovať. Potom sme boli pozvaní slovenskou ambasádou na stretnutie Čechov a Slovákov v Keni, pri príležitosti pripomenutia si 17 novembra 1989 – Dňa boja za slobodu a demokraciu, na neformálne stretnutie s občerstvením.
„Keď chce byť človek vtipný, stáva sa mu, že trošku klame.“ Nebol som veľmi čestný, keď som rozprával o dôvode Danielovho príchodu. Jednoducho len prijal pozvanie na ambasádu. No Daniel je dobrý kamarát a veľmi radi sme ho prichýlili u nás v Bosco Boys. Spoločne sme sa teda vybrali do rezidencie pani ambasádorky, kde nás už čakali. Pri vstupe dostal každý jeden z nás lístok do tomboly a do ruky nápoj podľa vlastného výberu. Recepcia bola luxusná. Jedlo neopísateľne chutné a atmosféra príjemne idylická. Zo slovenskej kuchyne nám pripravili bryndzové halušky či strapačky so slaninkou, z tej českej pečenú kačku, červenú kapustu a houskový knedlík. Mňamka. Bol to krásny večer plný stretnutí, spoznávania a pohody. Domov sme sa nevrátili len s plnými bruchami. Martin si odniesol mak a ja slivkové povidlá, ktoré sme vyhrali. Takže na Vianoce budú v Langate asi pečené buchty. 
Neskôr sme išli navštíviť Daniela my. Cestovali sme spolu. Z Nairobi do Mombasy sme zobrali vlak, ktorý je pohodlný, rýchly, bez zbytočných spomaľovačov a s možnosťou občerstvenia. Dokonca sme cestou videli z okna aj nejaké zebry. Kenský vlak je výborná možnosť prepravy, škoda len, že nemá lepšie pokrytie a nie je prístupnejší ľuďom. Napríklad také stanice sú zabezpečené pomaly viac ako letisko, čo prináša veľa obmedzení pri batožine. Keď sme vystúpili na stanici v Mombase, nevpustili nás dovnútra, kde sme sa chceli najesť, a to len kvôli ich prehnaným bezpečnostným opatreniam.
Vydali sme sa hľadať niečo pod zub inde. Rozhodli sme sa naobedovať v lokálnom onom, vonku na ulici, hneď vedľa miesta odkiaľ štartujú matatu do Malindi. Len čo sme z plastových tanierov čapaty s fazuľou dojedli, sadli sme si do nášho vozidla – matatu a čakali sme. Čakali sme kým sa naplní, čo pohotovo využili miestni obchodníci, ktorí začali núkať ovocie, vodu, sladkosti, náramky a iné zbytočnosti. Ich neodbytnosť ma donútila kúpiť reproduktor, ktorý som ale zjednal z dve tisíc na osemsto šilingov. Nakoniec to bola dobrá kúpa. Celé matatu počúvalo moju hudbu a neskôr aj počas mojej dovolenky v Malindi, pri každom presune všetci naokolo. 🙂
Malindi je mestečko na pobreží Indického oceánu, s krásnymi plážami, teplou slanou vodou a sparným vzduchom. Ideálne miesto na oddych. Teda až na tie spotené noci. Pre niektorých je toto miesto domovom, kde prežívajú svoje každodenné radosti i starosti. Vďaka Danielovi som mohol niektorých z týchto ľudí poznať lepšie. Projekt na ktorom Daniel pracuje sa volá Ushirikiano, nachádza sa v dedinke Msabaha a zastrešuje desiatky detí. Finančne ich podporuje a deti tak môžu navštevovať školu, dostať stravu, uniformu a zdravotnú starostlivosť.
Jedna mama pozvala Daniela s novými kamarátmi, čiže s nami, na večeru do domu svojej švagrinej. Ocitli sme sa tak v milej rodinke, ktorá nám pripravila ryžu, paradajkovú omáčku s vypraženou rybou a sukumou wiki. …Je dobré mať kamarátov, dostaneš sa tak na špeciálne miesta. Večeru sme si vychutnali pod holým nebom, pred jednoduchým domkom v spoločnosti príjemných ľudí. Okrem tejto sme navštívili ešte niekoľko rodín, a potom aj škôl. Pekne sme to tam preskúmali. Nakoniec nechýbalo ani nočné kúpanie sa v oceáne na hoľaka a šnorchlovanie v oceáne. ☺️ 
Kvôli úspore času a možno aj nervom sme zvolili cestu domov letecky. Prvýkrát som letel vrtuľovým lietadlom. Do Nairobi sme dorazili za necelú hodinu, čo je príjemná zmena oproti jedenástim hodinám pozemnou dopravou. Veľmi sa nám to hodilo, pretože sme tak stihli oslavu novembrových narodenín, ktorú by som nerád zmeškal. Teší ma keď sa chlapci radujú a ja môžem byť pri tom. Keď jasajú a ja môžem prispieť k ich šťastiu nejakou troškou, či už tortou alebo balónom.
Taktiež sme ešte pred prvou adventnou nedeľou stihli vyrobiť adventný veniec. Je z prírodnych materiálov a je veľký. Spolu s chlapcami sme ho pripravili a nainštalovali pred oltár. Potom som ešte s pomocou otca Stana vyrobil stojan na sviečky. 
Ďalej k nám prišla návšteva z Poľska. Dve bývalé saleziánske dobrovoľníčky, ktoré síce pôsobili v Peru ale bolo vidieť, že to s deťmi vedia. Pripravovali našim chlapcom aktivitu za aktivitou. Športové hry, stolové hry, tvorivé dielne etc.
Nezaháľali ani pri dobrovoľníkoch… pomáhali sme im s hrami a dokonca niektoré sme aj vyrábali.
Druhú adventnú nedeľu sa rozhodli navariť poľský obed. Plánovali sme si ho navariť spolu pre seba v našom dobrovoľníckom dome. Nakoniec sme hostili ešte jedného kňaza a pár chlapcov z Boys Town. Celkovo dvanásť ľudí, a predsa bolo dostatok. 
Keďže do Kene prišli prvý krát, chceli ju trochu preskúmať v celej jej nádhere. Chceli vidieť safari a to bola príležitosť pre mňa, aby som sa pridal. Raz som v Nairobi na safari bol, ale Masai mara je v Keni legenda. Susedí s tanzánskym Serengeti a žije v nej celá „veľká päťka“, čo znamená lev, slon, nosorožec, byvol a leopard. Okrem týchto som videl aj zebry, žirafy, hrochy, krokodíly, geparda či rôzne druhy vtákov. Ubytovaní sme boli v izbách, čo boli v podstate veľké stany s posteľami s baldachýnom. 🙂 Neobyčajný zážitok. Trojdňové safari v Masai mare bol môj posledný výlet, po ktorom som ostal už len v našom centre a naplno si užíval posledné chvíle s chlapcami. 
Moji chlapci, ani neviem ako ich opísať. Vzniklo medzi nami silné puto a vytvorili sme harmonické priateľstvo. Boli to moji parťáci v čine. Priznám sa že niekedy, keď mali byť seriózni, robil som si s nimi srandu. Boli sme ako takí bratia, ktorí si užívajú učiteľa.😄 V niektorých situáciách, nebolo ich málo, som ich možno z časti a nepriamo aj podporoval v ich nedisciplinovanosti. Pamätám si, ako som sa na modlitbe smial, keď James posúval špagát v ruke predstierajúc, že sú to desiatky ruženca a Rooney potajomky vyjedal čapatu ukrytú vo svojom vrecku. Povedal som si, že nechcem byť ich dozorca, ale poskytnúť im pocit prijatia, pretože prijatie umožní uskutočniť zmenu. Títo chlapci sa odrezali od svoji rodín a snažili sa osamostatniť, pretože ich k tomu prinútili okolnosti. Ja som chcel, aby už neboli viacej sami.
Dlho som sa pripravoval na odchod a predsa prišiel tak nečakane. Zdá sa, že človek sa na odchody nepripravuje, musí ich len absolvovať. Najprv som sa lúčil s dobrovoľníkmi a saleziánmi na spoločnej večeri v našom dobrovoľníckom dome. Počas jedenia museli všetci počúvať moju klasickú hudbu. (Ten reproduktor bol naozaj dobrá kúpa. :D) Zdá sa, že im to neprekážalo a možno len chceli byť slušní, preto sa nesťažovali. Ale Martin pochválil moje didžejské schopnosti. Nechýbali ani príhovory na moju adresu. Miestami som sa cítil trochu nepohodlne pri všetkých tých chválach, no bol som veľmi vďačný.
Na druhý deň bola rozlúčka s chlapcami. Tí si pre mňa pripravili nezabudnuteľný program plný zábavy, smiechu a sentimentu. Spievali, tancovali, recitovali, hrali scénku, nakreslili ma a nútili tancovať s nimi. Bolo to premilé. Dostal som mnoho darčekov, no najvzácnejšie z nich neboli materiálne… Tie ostanú v mojom srdci už navždy. Verím, že aj tie moje dary budú správne zužitkované a neostanú zabudnuté. Minimálne aspoň jeden, ktorý som namaľoval na prosbu otca Stana, kvety na malom múriku.
Takže toto posledné obdobie mojej africkej misie naplnilo tú pomyselnú nádobu až po okraj. Zažil som všetko, čo som zažiť mal, videl som nové miesta, spoznal odlišnú kultúru, pomohol miestnym ľuďom, pocítil som lásku, smútok, únavu, nadšenie, radosť aj sklamanie. Jednoducho som žil. Odchod nie je koniec, práve naopak, je to nový začiatok a ja chcem ďalej žiť.
