Syndróm (vy)horenia

Prvé dva mesiace našej misie sa niesli v duchu ohňa. Veľké horúčavy na konci septembra a začiatku októbra spôsobili, že sme v priebehu 3 týždňov v okolí nášho seminára hasili viacero ohňov. Až natoľko, že sme ich začali rátať a z nás sa nedobrovoľne stali dobrovoľné hasičky, ktoré keď zbadali dym, vedeli, že treba bežať…k nemu. Dni, keď sme „horeli“, zostali zapamätané na spálenej podrážke mojich gumákov a v denníku, a tak sa k nim teraz s vami vrátim.

Utorok, deň 34. – oheň č. 1:
Dovtedy najzaujímavejší deň zo všetkých tu prežitých. Po doobedí strávenom v kuchyni sme sa s dievčatami a komunitou stretli pri spoločnom obede. Po ňom mávajú chlapci domáce práce a my s našimi chlapcami v rámci nich pracujeme v jablkovom sade. Cestou z obeda a aj cestou do sadu som si všimla, že nad naším pozemkom sa dymí. Tu to nie je nič nezvyčajné, keďže na tom mieste zvyknú páliť smetie. Kým sme však boli v záhrade, vytvorili sa až mračná, ktoré zakryli slnko, hoci naokolo nebolo vôbec oblačno. Spýtala som sa chlapcov, či je takýto dym normálny a hlavne, či by na obed, v čase najväčšej horúčavy, niekto pálil smetie. Nechápavo kývali hlavami a len čo sa spýtali, či sa môžu ísť pozrieť, odhodili kosáky a bežali smerom k ohňu. Vedrá so sebou vzali, ale nie na to, na čo by každý čakal. Počas behu od záhradky sa už nedalo dobre dýchať, preto sme cestou predvídavo zbehli po svoje rúška. Išli sme za všetkými chlapcami, až sme dobehli k ohníku o veľkosti 4×3 metre, ktorý bol už v procese hasenia. Okrem toho prišiel aj Davis, študentský prezident, ktorý asi 4-krát zakopol s motykou a potom sme ho už viac nevideli. Hoci oheň ešte tlel, zostali sme tam už len ja s Laurou a asi dvaja chalani. Boli sme na okraji pozemku a počuli sme, že z druhej strany múra ešte horí. Jeden z chlapcov vyliezol na múr a kričal ostatným, aby prišli hasiť. Rozhodli sme sa nechať tlejúci ohník tak a zistiť, čo sa deje z druhej strany múra. Kým sme prebehli k bráne, bolo už skoro celé stredisko tam. V prvom momente ma zamrazilo. Horel celý les, ktorý je oproti nám cez cestu. Od neho sa chytil aj lesík na našej strane cesty a z neho zrejme aj to ohnisko u nás, keďže nikto nič nezapaľoval. Opýtali sme sa bro. Bosca, čo máme robiť – či hasiť, či utekať, či dostať chalanov do vnútra areálu a teda do bezpečia. A brat odpovedal jednoducho: „Nič. To je už tak veľké, že s tým sa nedá robiť nič.“ Moja environmentálna duša zaplakala a nechápala som, prečo sa to nesnažia aspoň sčasti zahasiť. Hoci tam boli otcovia aj bratia saleziáni, u väčšiny som videla, že to s nimi vôbec nelomcuje ako so mnou. Keďže ma ovládali emócie, začala som s krikom posielať chlapcov po vedrá s vodou, ale pre nedostatok rešpektu to bolo dosť náročné, hlavne poslať ich na druhý či tretí raz. Najviac ma štvalo, keď chlapci priniesli vedro s vodou, vyliali na oheň a aj keď ďalej horel, oni si otočili vedro, sadli a pozerali, ako nám všetky stromčeky horia pred očami. Tí lenivejší si iba odtrhli eukalyptový krík a hasili s ním, niektorým dokonca nevadilo, že bol suchý a rozháral to ešte viac. Vďaka za bro. Simona, ktorý ma vypočul v zápale nervov s európskym návrhom kontrolovať oheň, pokým nezhasne. Aj keď ašpiranti mi povedali, že sa to neoplatí, lebo na ďalší deň bude horúčava opäť a oheň sa znova vráti. Nie aby sme to raz zahasili, ale nechajme si prácu aj na zajtra…Nakoniec som to už sama vzdala, lebo začali odchádzať už všetci. S Laurou a saleziánmi sme už boli na ceste, keď sme sa otočili a zbadali sme znova ďalší veľký plameň. Ja som bežala po vodu a po chlapcov, aby sa vrátili späť, Laura bežala k ohňu a saleziáni zostali len nechápavo stáť. Dostať chlapcov späť k ohňu v čase, keď majú športy a sprchovanie bolo výzvou samo o sebe. No keďže mi to odsúhlasil aj father, vedela som, že môžem a nie je to iba moja vôľa. Vtedy prišla pre mňa najťažšia časť, keďže si chlapci začali pýtať bonusové body, ak pôjdu späť k ohňu. Keď som ich poprosila, aby to spravili iba čisto pre dobro komunity, z lásky, trvali na svojich bodoch. Pohlo nimi až to, keď som povedala, že ja tu nie som pre bonusové body a ak by ma tu nedržala láska k nim, kľudne môžem ísť domov na Slovensko. Hneď ma mrzelo, že som to povedala nahlas. Tento deň bol pre mňa veľkou skúškou nervov, no dnes už viem, že bol iba prípravou na ďalšie, ešte horšie ohne.

Sobota, deň 38. – oheň č. 2:
Sobotu sme mali tradične pracovnú. Okolo obedu som si prala pred našimi dverami, keď zrazu začali chalani kričať, že je oheň. Dym išiel od našej jablkovej záhrady, a tak nám nebolo všetko jedno. Bežali sme do nej aj s vedrami, aby sme priamo tam nabrali vodu. Oheň bol našťastie mimo sadu, ale na našom poli, ktoré je hneď v jeho blízkosti. Nikdy predtým (a už ani potom) som nevidela tak dlhý a obrovský pás ohňa, ktorý smeroval k múru a bol na našom, len neohradenom pozemku. S dievčatami sme sa rozdelili ani neviem ako. Laura si odtrhla krík a išla hasiť už ich štýlom. Ja som išla po vodu možno dvakrát, z toho raz som stretla nervóznu Anežku, pre ktorú to bol prvý oheň a tiež to zvládala v štýle ako ja v utorok, t.j. nezvládala. Po ceste zo záhrady som natrafila na tretiakov, ktorí ostošesť prekopávali poľnú cestu, ktorá oddeľovala dve pásma suchej trávy. Oheň sa blížil už k ceste a ak by prešiel cez cestu, bolo by dosť možné, že by prešiel aj do nebezpečnej blízkosti našich zvieratiek a intrákov. Všetko som to ale oproti utorku brala už v úplnom pokoji, dokonca aj nasledujúcu udalosť: S prvákom Albertom sme sa vybrali hasiť jedno miesto, kde oheň vyzeral byť menší. V ten deň nám vôbec nepomáhal vietor, ktorý aj tento malý oheň zmenil na 2 metrový plameň tesne pred nami. Len som v diaľke zbadala bro. Daniela, ako nám ukazuje nech utekáme preč a vedela som, že musíme behať, lebo „ten oheň je už príliš veľký“ (cit. Bosco: oheň č.1). Myslím, že môjmu pokoju prispelo to, že hasila celá škola, starší chalani riadne makali a tentokrát som videla, že už ani bratom nie je jedno, že horíme.

Štvrtok, deň 43. – planý poplach č.1:
V štvrtok sme zažili planý poplach. Keďže sme nemali hodiny, volala som so sestrou, no cez okno som zacítila dym. Nezdalo sa mi to, lebo deň predtým som bola so zopár prvákmi v čase športov na prechádzke, dohasiť pníky, ktoré tleli ešte od soboty. Vybehla som von pozrieť sa, čo sa deje a už som len videla bro. Bosca ako beží, čo je dosť nezvyčajné. Preto som išla hneď po baby a keď som vyšla vonku, bežali za dymom aj ďalší dvaja bratia. S Anežkou sa nám podarilo dobehnúť Simona, no kým sme došli k zdroju dymu, z lesíka už vychádzali Masaji, ktorí mu povedali, že to je od sestier odvedľa a niekto to kontroluje. 

Sobota, deň 45. – oheň č. 3:
O ohni č. 3 sme sa dozvedeli len z rečí ašpirantov, ktorí v sobotu zostali v stredisku sami s chlapcami. My sme spolu so všetkými učiteľmi a saleziánmi išli na teambuilding, kde sme mali s bratmi na starosti program. Deň v inom prostredí nám veľmi pomohol a ani nás neprekvapilo, že v našej neprítomnosti nás opäť zastihol oheň.

Nedeľa, deň 46. – oheň č. 4:
Nádherný slnečný deň patril celý nám...až kým sa to nezomlelo. Po zaujímavom dni strávenom v meste na trhoch sme večer čakali v kostole na spoločné vešpery. Síce už bolo 19:00, bolo nás akosi málo a neprichádzal nikto zo saleziánov, hoci sme Dana stretli, keď sme kráčali do kostola. Zrazu pribehol nejaký druhák a povedal to zázračné slovíčko, ktoré vie všetkých postaviť na nohy – oheň. Povedal to po swahilsky, takže nám trvalo, kým sme sa dozvedeli, o čo ide. Iba za pochodu k domu, aby sme sa nedeľne nahodené išli opäť obliecť do starých zadymených vecí, sme zistili, že niektorí už dole na poli hasia oheň. V tom čase sa nám už stmieva a tak sme si dali na hlavy čelovky a zas znova sme šli cez našu jablkovú záhradu, aby sme tam nabrali aspoň nejakú vodu. Pretože kohútiky v našej záhrade fungujú hlavne vtedy, keď ani tú vodu nepotrebujeme, nebolo tomu inak ani vtedy a z 3 kohútikov sme nabrali vodu do polovice bandasky. Keď sme došli na miesto, mala som chuť obrátiť sa a utiecť. Pocity vo mne zhoršovala tma, nevedomosť, kde sú saleziáni a strach o chlapcov, ktorých v tme nevidno a ktorí sú schopní postaviť sa aj pod horiaci strom. Tým, že mi bolo ťažko sa na to pozerať, dala som svoju baterku druhákovi Brianovi, ktorý išiel s dievčatami a ďalšími chlapcami na vodu do studničiek, ktoré sú roztrúsené okolo políčok naokolo. Ja som zostala nečinne čakať pri ohni, lebo s kríkmi a vetrom sme oheň iba rozširovali. Tak som sa zahrala na správneho ašpiranta: postavila som sa a pozerala som, ako chlapci robia. No nedalo mi to, keď sa skupinka s vodou vrátila, vymenila som Briana a začala som s nimi chodiť po vodu ako svetelný sprievod. Po všetkých tých ohňoch som už aj prestala vnímať, ktorý bol väčší a pri ktorom sme minuli viac vody. Tento oheň sa nám podarilo dohasiť o 22 večer. Zachránil nás príchod Mr. Hamidu, nášho muža pre všetko, ktorý prišiel s autom naloženým sudmi vody. Veľakrát tu čas beží nejak rýchlo, ale ten pri ohni beží ešte rýchlejšie. Pri tradičnej nedeľnej večeri sme sa stretli s komunitou o 22:15 celí zadymení, čierni (aj my) ale spokojní, že sme to spolu zvládli.

Pondelok, deň 47. – oheň č. 5:
Podnázov: Keď ideš polievať jablone a nakoniec znova polievaš oheň.
V pondelok sme s prvákmi, ktorí neodišli na prázdniny domov, polievali stromčeky v záhrade. Pokým sme tam boli, videli sme druhákov ako idú s Hamidom na tat(r)ovke zbierať narezané a trošku už aj spálené drevo, ktoré iba pomáha šíreniu ohňa po celom pozemku. Tak sme sa s Laurou vybrali priamo zo záhrady k nim. Niektorí nakladali drevo a iní zas boli pri ohníkoch, ktoré celý deň kontrolovali naši ašpiranti. Každú polhodinu sme tak mohli na jednom mieste striedať prácu, keď nás prestalo baviť zbieranie dreva, išli sme hasiť. Najviac nás „bavilo“ to, ako nákladiak aj auto s vodou Hamidu bez problémov šoféroval okolo horiacich pníkov. Tiež nás pobavil rozhovor s chlapcami, kým sme čakali na auto s vodou. Bavili sa o povolaní a ašpirant Fredy sa jedného po druhom pýtal, čo chcú v živote robiť. Rozhovor prinášam v pôvodnom znení:
Fredy: What is your vocation?
Chlapec 1: I want to be a priest.
Ja: Why?
Chlapec 1: Because I want to enjoy my life.
Fredy (pýta sa ďalšieho): And what is your vocation?
Chlapec 2: I want to be a father of a family.
Fredy: Why?
Chlapec 2: Because I want to enjoy my life.
Schuti sme sa na tomto rozhovore zasmiali. Po celom poobedí strávenom nosením vedier a dreva sme víťazoslávne prišli domov celé špinavé a skoro sme nestíhali na omšu, ktorá bola vtedy výnimočne večer.

Utorok, deň 48. – oheň č. 6:
Po pondelku by si už každý myslel, že sme dohasili, čo bolo treba, už iba dozbierať tie drevá. Lenže opak bol pravdou. Doobedie sme trávili opravovaním testov. Keď sa blížil čas obedu a naša mom už ukladala obed na pult, prišiel father aby nám oznámil, že je oheň, ale máme v kľude pokračovať. V kľude…Po zazvonení zvončeka, ktorý hlási koniec vyučovania a obed pre chlapcov aj nás sa všetci chlapci rozbehli smerom k intrákom namiesto toho, aby šli do jedálne. Vtedy sme sa rozhodli, že ani my ešte nejdeme jesť a tiež ideme k ohňu. Po ceste k nemu sme sa ešte smiali na Laure, ktorá si vyspevovala (!Laura!) s kľudom Angličana. Ja som z toho dymu nemala dobrý pocit. Znova za bieleho dňa fúkal vietor a oheň sa tak rýchlo šíril. Keď sme došli dole k ohňu, uvedomila som si, že znovu horí na mieste, kde horelo v nedeľu v noci. Horelo viacero veľkých stromov, jeden nalomený už len čakal na svoj pád. Chlapci aj Anežka začali hasiť kríky okolo neho, no mne sa na to nedalo pozerať. Preto sme s Laurou zišli nižšie a snažili sme sa stopnúť oheň, aby sa nerozširoval. Stretli sme tam prváka Christiana, ktorý tam sám hasil pníčky, a tak sme sa pridali k nemu. Dym bol však veľmi hustý, prezo som ich nechala tam a odišla som obďaleč, aby som bola schopná dýchať. Pridal sa k nám aj Fredy a veľmi sa na mne bavil, keď som sa zľakla žaby, ktorú som chytila do vedra pri naberaní vody zo studničky. Po nejakom čase začali všetci miznúť. Sama som to už chcela nechať tak, nebolo to až tak blízko nášho areálu, ale zahliadla som, ako sa rozhára veľký pás kríkov na okraji pozemku. Asi 4 chalani už boli na ceste preč, keď som ich poprosila, nech mi pomôžu, ale už bez očakávania, že tak reálne spravia. O to krajšie pre mňa bolo, keď som naberala vodu a zbadala som ich, ako kráčajú ku mne. Kríky sme spoločnými silami rýchlo uhasili a okolo 5 večer sme konečne došli na obed.
Po obede sme sa plánovali vrátiť k haseniu a tak sme využili šancu a pozvanie zviesť sa v kabíne tatovky naloženej druhákmi, ktorí si tiež užívajú vozenie sa hore-dole. Medzitým sme však zablúdili ešte na pumpu do mesta a tak sme neunikli udiveným pohľadom miestnych, ktorí sa čudovali asi viac dvom beloškám vpredu ako 10 chlapcom, ktorí si na vlečke robia vlastnú párty. Keď sme sa vrátili späť k ohnisku, chalani dostali najprv pokyn zahasiť oheň na mieste, kde išiel Hamidu nacúvať, až potom sa mohli začať chystať na nakladanie dreva. Niekedy treba len veriť, že sa nerozhorí niektorý z pníkov pod podvozkom auta. Po naložení auta s drevom som sa vybrala k chlapcom na pick-up. Tí rozlievali vodu zo sudov do vedier na hasenie a radi si overili, či vyvládzem udržať sud, preto mi neprekážali v práci. Keď sa minula už aj voda, s bro. Simonom, Fredym a druhákom Davidom sme šli po vodu k políčkam. Zotmelo sa, takže som bez svojej čelovky zostala závislá od ich svetla. Zistila som, že nie som jediná vystrašená zo žiab a s bratmi sme sa napriek práci veľmi bavili. Ani sme si neuvedomovali čas, len sme sa snažili dohasiť všetko, čo aspoň trošku žiarilo v tme. Keď sme sa vrátili za krikom davu, veľmi som sa potešila, že som videla Lauru živú a zdravú, ako so skupinkou chlapcov stála pri ohni, kým čakali na príchod tatovky. Spoločne sme potom naložili ešte jednu vlečku dreva, spolu s asi 20 chlapcami sme si posadali na vlečku plnú dreva (kde zaznelo pamätné „Let me enjoy it“) a čakali sme, kým sa nájde stratený Hamidu, ktorý išiel pomáhať dohasiť poslednú kopu pilín. Zrejme odviedol aj spolu so saleziánmi kus dobrej roboty, pretože od toho dňa u nás nehorelo. V ten deň bolo Františka, náš rektor oslavoval meniny a my sme po celodennej práci prišli na slávnostnú večeru v krásnej nočnej hodine o 22:30. 

Streda, deň 49. – planý poplach č.2:
Streda vyzerala na pokojný deň. Počas športov som ale znova zahliadla dym a za chvíľu už Bosco aj s chlapcami bežali smerom k poľu. Predbehla som ich, no brat mi povedal, že tam ide len on a ja mám vziať kľúče od auta pre fathra, ak by bolo treba priviezť vodu. S babami sme tak čakali pri naplnených sudoch vody, ktoré boli položené pri pick-upe a len sme verili, že sa nebude musieť nájsť nikto, kto by ich mal dvíhať a ísť znova hasiť. Dym bol nakoniec zo susedného Bethelu a tak sme po 3 (týž)dňoch hasenia mali konečne pokoj.

Keď sa ma minule kamarát spýtal na novinky, či som už vyhorela, uvedomila som si, že tvrdým presadzovaním svojich spôsobov by iste došlo aj k tomu. Pri ohňoch sme všetci len prosili, aby prišiel aspoň nejaký dážď, ktorý by naše ohne definitívne uhasil. Boh vyslyšal naše modlitby, teraz máme dažďa až-až. Ja však vždy horím a tieto ohnivé zážitky ma určite obohatili. Minimálne mi ukázali pestrosť v myslení a to, ako sa môžeme od seba navzájom učiť (my hasiť kríkmi, oni dohasovať vodou). Bolo vtipné pozorovať naše reakcie, ako sme na každý nový oheň reagovali s menšou panikou a ako sme sa naučili, že všetko čo príde, musíme len a len odovzdať.

Môže sa Vám ešte páčiť...

1 odpoveď

  1. Kory píše:

    Super blog, taký živý Máte tam riadne vzrúšo. Myslím v modlitbách

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *