Nové, neznáme tváre – ale na najbližší rok naša rodina

Na našich chlapcov sme sa chystali celý týždeň. V zásade, preto sme prišli skôr, aby sme mali čas trošku spoznať prostredie pred tým, ako naši chlapci prídu. Snažili sme sa upratovať, umývať, drhnúť, prípadne vyrábať, aby sa tu naši chlapci po príchode cítili fajn.

Boh bol s nami aj počas tohto obdobia. Vždy si nájde spôsob, ako nám povedať, že je tu. Popri umývaní okien, ktoré sú niekedy trošku labilne pripevnené (vraj hmota, ktorou to robili bola po záruke:), sa jedno okno uvoľnilo a keďže som práve pozerala do hora, rozbilo sa mi – Márii o tvár. Roztrieštilo sa  po celom okolí, ale mne spôsobilo iba jednu väčšiu ranu takmer vnútri nosa. Celá tvár aj telo bolo skoro úplne bez škrabancov. Boli sme v neďalekom centre Cotolengo        pre menšie deti, z ktorých mnohé majú HIV. Tu mi to sestrička zadarmo ošetrila tak, že mi neostala veľká jazva. Popri ošetrovaní mi na kolenách sedelo malé dievčatko a žužlalo mi misijný krížik. Následne sme držali aj týždňové dvojičky. Po týždni v Afrike to bol veľmi pekný moment stretnutia  sa aj s deťmi, o ktorých sme vždy v „africkom sne“ snívali. Ale čo viac, po prvom, nie úplne ľahkom týždni odlúčenia sa od rodiny, spoznávania novej kultúry a zároveň očakávania neznámeho zatiaľ bez našich chlapcov, bol to moment stretnutia s Bohom, ktorý nám chcel dať vedieť, že je tu s nami v každej chvíli a postará sa o nás na sto percent. Stále nám to dokazuje.

Po večeroch sme sedeli pri nástenke s ich fotkami a modlili sa za nich. Ale vnútri to bolo často náročné. Len čakať a odovzdávať Bohu všetko, čo má pre nás pripravené, aj keď Ty naozaj nemáš zatiaľ žiadnu predstavu, prípadne vieš, že takmer určite, tie predstavy, ktoré máš sú nesprávne. Na jednej strane to bolo pekné, a modlitba a držanie za ruku toho druhého mali úplne inú silu, na druhej už sme sa tešili, kedy to všetko, na čo sme sa toľko chystali, konečne začne.

Príchod bol, samozrejme, rozpačitý. Je zvláštny pocit vidieť prichádzať deti, ľudí, ktorých vidíme prvý krát, ale ktorí sa na najbližších 12 mesiacov stávajú našou rodinou.

Niektorí naši chlapci prišli s mamou, či otcom, mnohí však so sesternicou, s tetou, prípadne maminou sesternicou alebo nejakou kamarátkou rodičov, ktorí dávno zomreli. Dvoch chlapcov priviedla staršia, už značne chorá teta, ktorá  sa ich ujala ako malých bábätiek a od vtedy sa ako môže snaží starať, aby im nič nechýbalo. Iná pani – slobodná mama 6 detí, ktorá niekoľko rokov trpí na HIV. Rozprávala, ako sa pretĺka životom, snaží sa zarábať ako vládze, ale hovorila aj a o vďačnosti, že jej don Bosco pomáha získať vzdelanie pre jej deti. Niektorí chlapci sa zo začiatku z mnohých dôvodov nevrátili. Niektorí žili celé prázdniny vyslovene na ulici a nemali peniaze na to, aby prišli. Niektorí nemali nikoho, s kým by sa vrátili. Postupne počas prvých dvoch týždňov sa nám vrátili všetci, niektorých našli priamo na ulici nejakí starší dobrovoľníci, prípadne sociálni pracovníci, pomohli im umyť sa , kúpiť oblečenie a vrátiť sa, a vďaka Bohu, podarilo sa prijať 7 úplne nových, prípadne staronových – ktorí minulý term utiekli alebo z iných dôvodov tu neboli. Takže naše momentálne číslo je 44, ale vyzerá, že ak Boh dá, prídu aj ďalší.

Spolu s ich príbuznými (tými, ktorí prišli), sme prežili spoločne prvý deň. Títo príbuzní tu aj spali – v triedach na zemi, pretože na druhý deň ich čakal seminár v Kuwinde – saleziáni sa snažia pracovať aj s nimi a vysvetľovať im dôležitosť každého kroku, ktorý pre chlapcov robia. Je to veľmi dôležitý a vzácny moment. Čo ma naozaj prekvapilo, mnohí príbuzní sa nám prišli pri odchode poďakovať za všetko, čo urobíme pre chlapcov. Jedna pani prišla so svojimi dvoma chalanmi, ukázala na nás a povedali im, teraz je toto vaša mama a toto váš otec. Nech s vami nemajú ťažkosti.

Tieto prvé dni s chlapcami boli pre nás veľkým darom. Mali sme čas byť spolu hneď na začiatku v úplne neformálnej atmosfére. Niečo ako tábor – celé dni sme sa spolu hrali, učili ich nové hry, oni nám ukazovali, čo baví ich. Postupne sme sa k sebe približovali a snažili sa spoznávať a vytvárať si vzťah. Popri tom aj oni mali seminár na rovnakú tému ako ich rodičia – Strike for better life – všetko, čo budeme tento rok robiť a čo nás spolu čaká, každý krok je základom pre budúci lepší život. A tak po tomto seminári a ďalších voľnejších dňoch počas víkendu, mali sme za sebou prvých 6 spoločných dní s našou novou rodinou. S chlapcami sme si začínali vytvárať prvé priateľské vzťahy. Ale vedeli sme, že tá ťažšia časť príde, keď sa nám aj chlapcom začne seriózny život naplnený nielen „srandičkami“, ale dva krát za deň aj prácou, dva krát za deň štúdiom a inými chvíľami, ktoré pre chlapcov nie sú zrovna obľúbené, ale to sú tie chvíle, ktoré im pomáhajú rásť. A tak aj pre nás sa situácia po začiatku školského roku trošku sťažila, s vytváraním vzťahov, prípadne „vychovávaním“ našich nových detí.