Koľko života je v našich dňoch?
Nie je dôležité, koľko dní je v našom živote, dôležitejšie je, koľko života je v našich dňoch. Túto vetu som často priala a ešte často prajem mojim priateľom a blízkym, keď majú nejaký sviatok, inokedy len tak, na povzbudenie. Ako mnohí už povedali či napísali, je na nás, ako budeme žiť a ako prežijeme náš život. Rozhodnutia robíme každý deň, dobré aj zlé, malé aj veľké. Niekedy naše rozhodnutia ľutujeme, niekedy sa z nich tešíme. Posledné veľké rozhodnutie pre mňa, bolo rozhodnutie pre misijné dobrovoľníctvo, pre mnohých nepochopiteľná a nepredstaviteľná vec. Pracovať zadarmo celý rok? Tak ďaleko od rodiny, priateľov, života, ktorý mám vybudovaný na Slovensku. Prečo? A do Afriky..?! Odpoveď je jednoduchá. Lebo práve toto je správny smer mojej cesty…cesty môjho života. Ako sa píše v Bibli: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ Moje rozhodnutie pre Afriku bolo rozhodnutie spolu s Bohom. Som tu 2 mesiace, a viem, že nikdy toto rozhodnutie nebudem ľutovať. To aj napriek tomu, že sú chvíle, ktoré sú ťažké a často ma stoja veľa sily prekonať samu seba a moje zmýšľanie. Okrem iných vecí si tu uvedomujem, že každý deň je niečo alebo niekto, kto mi vyčaruje úsmev alebo ma rozosmeje a sú to presne tie maličkosti. Maličkosti, vďaka ktorým je môj svet ďaleko od domova krajší. Preto si treba každý deň nájsť niečo…maličkosť, ktorá nám urobí radosť, pretože ak budú naše dni plné smútku, nervozity či iného negativizmu, tak večer budeme zaspávať s pocitom zbytočnosti, s pocitom, že sme nič dobré a ani pekné v ten deň nezažili.
V mojich dňoch tu na africkom kontinente je veľa života. Tu nie je čas ani priestor sedieť so založenými rukami, či sedieť pred televízorom. Práca je stále, ale samozrejme je dôležité aj oddychovať, predsa len nie sme na misii preto, aby sme spasili svet. Každý deň začína omšou o 6:30, po nej raňajky spolu s komunitou o 7:15. Po raňajkách je čas na štúdium a my máme čas študovať portugalčinu či robiť poriadok v našom dome 🙂 . Neskôr okolo 9:30 začína práca „okolo domu“, ktorá trvá až do obeda, do 11:30 cez týždeň. Umývajú sa podlahy, pracuje sa v záhrade, či v kuchyni. Práca sa nájde pre každého. Po obede je trochu času na oddych a potom si každý plní svoje povinnosti, chlapci sa buď učia alebo idú učiť, my máme tiež čo robiť, keďže sa pomaly začali kryštalizovať aj naše povinnosti a to, čo budeme robiť.
Tu v Calule je veľa detí. Robíme oratko pre nich každú nedeľu na dvoch rôznych miestach, my chodíme na miesto, ktoré sa volá Banza – je to približne 20-30 minút pešo od nášho centra. Na obe miesta chodí veľa detí približne 40-50. Avšak toto sú deti, ktoré bývajú ďalej od nášho centra, od našej, po portugalsky, missão católica. K nám tiež chodí veľa detí – deti ktoré sú veľmi chudobné, nechodia do školy, ale aj tie, čo chodia do školy a poobede nemajú čo robiť. Týmto deťom sa nemá kto venovať. Tak nám bolo navrhnuté, aby sme my, spolu s Maťou, boli práve tie, ktoré sa začneme venovať týmto deťom. U nás je to streetwork, v našom stredisku na Trnávke to je „Oratko na sídlisku“. Myšlienka podobná, ponúknuť deťom možnosť stráviť čas plnohodnotne. Pred pár dňami sme začali. Prvý deň bol veľmi ťažký. Aj kvôli jazyku a aj kvôli tomu, že sme ani nevedeli, ako máme začať. Ale ako sa hovorí: „Pán sa stará.“ Stačili jedny schody, kde sa dalo šmýkať a naša sila na potlačenie dole a mali o zábavu postarané. Prichádzali menšie aj väčšie deti, dievčatá aj chlapci. Začali sme sa s nimi rozprávať, ako sa voláme, odkiaľ sme, čo robíme v Angole. Pýtali sme sa ich na mená, hoci zapamätať si ich je umenie, keďže ich majú od výmyslu sveta 🙂 . Časom sa nám to hádam podarí. Zatiaľ sa len s nimi hráme, sme pri nich, dávame im pocítiť, že sme pri nich a že sme tam pre nich, každý deň cez týždeň od 14:45 do 17:30. Teraz na začiatku je najdôležitejšia naša prítomnosť a to, že im budeme dávať našu lásku. Nemáme žiadnu štruktúru, ale postupom času začneme s väčšou organizáciou. Máme veľa nápadov, čo všetko chceme robiť. Len musíme začať s malými krokmi, aby sme dosiahli to, čo chceme a aby naša snaha nebola zbytočná. Verím, že toto naše „malé dielo“ je už teraz požehnané a že my budeme schopné robiť túto prácu so otvoreným a úprimným srdcom.
Misia je krásna hoci tažká cesta plná prekvapení, a niekedy ani neviem, čo ma čaká a často sa treba prispôsobovať danej situácii. Inokedy treba veci akceptovať také aké sú a nemať snahu ich meniť. Fakt je ten, že my na Slovensku, v našich oratkách máme veci dobre premyslené, akcie plánujeme dopredu a dbáme o to, aby všetko bolo načas. Tu v Angole má človek pocit, že veľa vecí stojí a niekedy aj padá na spontánnosti či improvizácii. Mali sme možnosť zažiť jeden víkend plný takejto spontánnosti a improvizácie, s teraz už čerstvými birmovacami, ktorí mali 1. novembra birmovku (krásna slávnosť, neskôr o nej napíšem, tak ako o našej „dovolenke“ v prímorskom meste Benguela). Doma v našom oratku ani nikde inde som nič také nezažila 🙂 . Nazvala by som to niečo ako púť, pešia púť, 25 km pešo do dediny Quitila /Kitila/. Áno, počas 1 dňa sme prešli 25 km, celkom dosť. Dalo by sa povedať, že cieľom mladých, ktorí sa zúčastnili, bolo evanjelizovať v niektorých dedinách, ktoré boli v okolí Quitily. Vyzeralo to asi tak, že sa rozdelili do skupín v danej dedine, mali vopred naštudovanú určitú časť Biblie plus vedeli k tomu niečo povedať a zároveň rozdávali modlitby, aby sa ľudia mohli modliť aj sami, keďže v týchto dedinách je omša len zriedkavo. Pre mňa osobne bolo veľmi povzbudivé, ako niektorí mladí vedia rozprávať o Bohu a o tom, čo je v Biblii. Toto bola jedna časť víkendu, respektíve jedna časť toho, čo sa dialo. Keď sme prišli do Quitily, musela som sa zriecť svojho komfortu, ako nás učili počas prípravy, vyjsť zo svojej „komfortnej zóny“. Všetci sme spali v stanoch (ochrana proti komárom), v spacákoch na zemi v škole, bez sprchy či toalety 🙂 , Sprcha bola najbližšia rieka, pre Angolčanov bežná vec, pre nás však nie, ale aj toto sme zvládli, veď sme prežili nie jedno stanovanie v prírode. Varilo sa v poľnej kuchyni, vždy bolo treba pekne si vystáť radu na jedlo, jesť z plastových tanierov, umývať riady vo vedre, tak ako na tábore 🙂 . Prosím, skauti, teraz sa neurazte, ale mala som pocit, že som na skautskom víkende 🙂 🙂 . Cesta späť bola zrejme zlatým klincom, tu sa dostávam k tej, už sponímanej improvizácii. Nepodarilo sa totiž vybaviť odvoz naspať do Calula, dodnes neviem prečo, ale museli sme čakať 4 hodiny, kým prišlo jedno nákladné auto, ktoré náhodou išlo do Calula. Opäť, áno, nastúpili sme všetci cca 50 ľudí a šofér nás aj napriek tomu, že sme boli dostatočne hluční, veľmi ochotne odviezol do cieľa. Celú cestu všetci spievali, nad nami sa blýskalo a nákladiak sa triasol, lebo predsa len angolské cesty sú samá diera či jarok. Bol to zážitok na celý život a myslím, že na to budem spomínať dlho.
Takže takto si tu žijem, každý deň nejaké prekvapenie či zážitok, niekedy pozitívny, inokedy negatívny, ale vždy intenzívny 🙂 . Ako sa hovorí, zážitok nemusí byť pozitívny, hlavne, že je intenzívny 🙂 . A po dvoch mesiacoch môžem povedať, že mnoho ľudí, mladých či detí mi prirástlo k srdcu a v komunite, v ktorej bývame, sú už ako moja ďalšia rodina, rodina, kde sa cítim dobre…lebo aj toto je rodina, ktorá vie podržať v ťažkej chvíli a pomôcť porozumieť veciam, ktorým často nerozumiem a dať iný pohľad na vec. Každý deň sa učím akceptovať a prijímať veci také aké sú, ľudí takých akí sú. Verte, je to často lepšie, ako si tvrdohlavo pretláčať tú svoju pravdu. A myslím, že to neplatí len tu v Afrike, ale všade a v živote každého jedného z nás…
Si úžasná, Katka moja. Obdivujem Ťa . Vráť sa zdravá. Dedo