Čokoládový Ľvov alebo Kde býva Svätý Mikuláš
4.4. 2016
Keď píšem tieto riadky, už prešli moje povinné „tri mesiace mimo územia Ruskej federácie”, počas ktorých som musela opustiť misiu na Sibíri, a som späť v Aldane. Medzitým som však nestrácala čas zbytočným čakaním na Slovensku. Radšej som si odskočila do mesta Ľvov, na západe Ukrajiny, pomáhať ako dobrovoľník v detskom domove, v ktorom sa miestni saleziáni starajú o opustených a osirelých chlapcov… Pozerajúc z okna na zasneženú mrazivú tajgu sa v spomienkach vraciam do okúzľujúceho, vždy prívetívého Ľvova, v ktorom som s mojimi malými kamarátmi zažila nezabudnuteľné tri mesiace v Rodinnom dome „Pokrova”.
14.12. 2015
A tak sa stalo, že Vianoce nebudem oslavovať ani na Sibíri, ani na Slovensku…a vlastne dvadsiateho štvrtého ich nebudem oslavovať VÔBEC, keďže ma to zavialo k ukrajinským saleziánom, ktorí sú snáď jedinými saleziánmi na svete sláviacimi vo Východnom (gréko-katolíckom) obrade.
Do mesta Ľvov prichádzam štrnásteho decembra, prípravy k oslavám Mikuláša sa chýlia do veľkého finále (tu ho oslavujú osemnásteho decembra). O tomto čarovnom mestečku na Západnej Ukrajine som toho (ja ako zanietený fanúšik Ukrajiny) počula už veľa, ale o tom, že človek sa ešte aj v 21. storočí môže ocitnúť v skutočnej rozprávke, som netušila. V jeho úzkych uličkách sa na človeka z každého rohu valí vôňa ľvovskej čokolády, praženej kávy a závan stredoveku. Do kroku ľuďom vyhrávajú pouliční muzikanti a každú chvíľu vyzváňajú zvony z kostolov a katedrál, ktorých je tu, podľa môjho skromného názoru, viac než kdekoľvek inde na svete. A vôbec, taký Vatikán by sa červenal závisťou pri návšetve Ľvova. Keď napríklad cestou v maršrútke míňate na každom polkilometri nejaký kostol, všetci sa pekne svorne prežehnávajú. Namiesto tradičného pozdravu „Dobré ráno”, „Dobrý deň” a „Dobrý večer” sa tu (podľa liturgického obdobia) používa „Slava Iisusu Christu”, „Christos narodyvsa” alebo „Christos voskres”. A je jedno, či sa zdravíte s rehoľníkmi alebo s predavačkou v obchode. Jeden by si povedal, že nie 100%, ale 130% tunajšieho obyvateľstva vyznáva kresťanstvo. Domáci s vážnou tvárou vysvetľujú, že možno len 10% z nich sú skutočnými, úprimnými veriacimi, no mne je to srdečne jedno. Ako čerstvo pricestovaná cudzinka som ohúrená týmto malým „kresťanským Hollywoodom”, v ktorom sa všetok verejný aj osobný život točí okolo viery, rozličných sviatkov a po tieto dni je tu najväčšou hviezdou jednoznačne Svätý Mikuláš.
Od osemnáteho decembra do šiesteho januára, kedy sa oslavujú pravoslávne Vianoce, je Ľvovčanmi najskloňovanejšie práve jeho meno. Mikuláš nosí deťom nielen sladkosti, ale zvláda namiesto Ježiška aj roznášať darčeky. Asi vďaka tomu ho zbožňujú nielen deti, ale aj dospelí, a to nielen v období pred Vianocami, ale po celý rok. Mikuláš tu má svoju vlastnú rezidenciu, sú mu zasvätené kostoly, názvy rôznych inštitúcií a jeho ikona nesmie chýbať v žiadnom kostole. Do Rodinného domu našim chlapcom prinášajú sponzori každodenne toľko cukríkov, že tu v nich čoskoro začneme plávať. Drobci sa darcom vždy odvďačia nejakou pesničkou. Myslím, že za celý život som nepočula toľko slovenských ľudoviek, koľko ukrajinských pesničiek o Mikulášovi.
6.1. 2016
A máme tu Vianoce. Od mikulášskych pesničiek plynule prechádzame na koledy. Tie sa spievajú NAOZAJ na každom rohu, dokonca si ich veselo nôtia aj cestujúci v električke či vodič autobusu a každý deň sa v meste koná nejaký koncert alebo festival venovaný koledám. Od šiesteho januára, kedy sme v Rodinnom dome po zažiarení prvej hviezdy na nebi všetci svorne zasadli k štedrovečernému stolu, až do pätnásteho februára (oficiálny koniec Vianoc) spontánne prechádzame od pozdravu „Slava Iisusu Christu” na “Christos narodyvsa”. Celé toto obdobie chodia po meste od domu k domu deti s „Vertepom” (naša obdoba „Betlehemcov”) koledovať a zarábať si. Vidina takéhoto zárobku nenecháva doma sedieť ani naše deti. A tak im poslušne, deň čo deň, chodím za chrbtom, zatiaľ čo sa oni dobýjajú do ľvovských domácností a dávam pozor, aby mi ich niekto neukradol či aby nevyviedli nejakú neplechu.
Už niekoľko rokov si so smútkom uvedomujem, že „čaro Vianoc” na Slovensku sa zúžilo na bezhlavé behanie po nákupných centrách a márne čakanie na sneh. Tu, vo vianočnom Ľvove, som sa vrátila do detstva. Kto nebol na západnej Ukrajine, nevie, čo sú to Vianoce… Kto nevidel na Prvý sviatok vianočný živo tancovať kňaza pred oltárom (za nadšeného koledovania pospolitého ľudu), nevie, ako vyzerá nefalšovaná radosť z Ježišovho narodenia. A ešte aj SNEH tým Ukrajincom napadol presne deň pred Vianocami. To aby si zo mňa mohli robiť srandu, že dvadsiateho štvrtého decembra je úplne, ale úplne nesprávny dátum pre Vianoce 🙂
Možno ste si doteraz lámali hlavu nad tým, ako som mohla vycestovať na Ukrajinu, keď tam zúri vojna. Nemusíte sa trápiť. Na západe je pokoj, život ide po starom a po Ľvove sa naďalej bezstarostne prechádzajú turisti. Vojnu pripomínajú len príbehy ľudí, ktorých sa bezprostredne dotkla a vojaci vracajúci sa domov alebo mieriaci na front. Akurát oslavy Nového roku prebehli pre vojnu ticho a pokojne, priam nebadateľne. Na oblohe nebolo vidieť skoro žiaden ohňostroj, pretože hlučné výbuchy by len zbytočne prehlbovali traumu vojakov, ktorí sa vrátili z frontu…
Moji malí „paskudníci”
Slovo „paskudník”, jedno z mnohých ukrajinských slov príbuzných slovenčine, dokonale opisuje šestnástich malých šibalov, ktorých som v Rodinnom dome mala deň čo deň na starosti. Okrem mojich chlapcov, vo veku od osem do dvanásť rokov, v Rodinnom dome žije ešte ďalších (okolo tridsaťpäť) chalanov do osemnástich rokov. Všetko slušní, veselí, dobre vychovaní a šikovní mladí muži… ale mne dávali plne zabrať moji krpci. Rodinný dom sa nevolá „Rodinným domom” len tak pre nič za nič. Len ťažko si pre tieto opustené deti predstaviť lepšie a útulnejšie miesto. Rodinnú atmosféru tu cítiť tak silno, že doma sa tu cítia nielen chlapci, ale po pár dňoch som sa ako vo vlastnej rodine začala cítiť aj ja, a to vďaka všetkým – počnúc od upratovačiek cez kuchárky až po vychovávateľov.
S chlapcami nám však istý čas trvalo, dokým sme si na seba zvykli. Po mnohých, nie práve pekných skúsenostiach, ktorými si už za svojho krátkeho života prešli, si len ťažko pustia niekoho k telu. Ešte horšie bolo, že s ruštinou sa s nimi skoro vôbec nedá dohovoriť, preto mi nezostávalo nič iné, než začať čo najrýchlejšie rozumieť ukrajinčine. Ale aký krásny bol ten pocit, keď som si uvedomila, že sa z nás v istom momente stali nerozluční priatelia. Dni sme trávili spolu od svitu až do mrku. Takmer každé ráno som si privstala na šiestu, aby som im navarila mliečnu kašu a čaj (a aby som dala vychovávateľkám ešte trošku pospať po prebdenej noci), vyprevadila do školy, vyzdvihla zo školy, odprevadila na všakovaké krúžky a priniesla domov živých a zdravých. Medzitým sme im spolu s ostatnými vychovávateľmi pomáhali robiť domáce úlohy – hlavnou náplňou mojej práce bolo naučiť ich aspoň trošku anglický jazyk, ale nejakým nepochopiteľným zázrakom som im sem-tam zvládala vysvetliť aj učivo z ukrajinčiny či dokonca(!) z matematiky. Najkrajšou časťou dňa však bolo, keď som ich raz za čas mohla po večernej modlitbe uložiť do postieľok, trochu si s každým pokecať v prítmí izby o živote a zaželať dobrú noc.
Kedysi sa mi predstava mať na krku hŕbu malých detí rovnala nočnej more a keby mi niekto tvrdil, že jedného dňa sa budem po turistami zaplnených uličkách Ľvova predierať so šestnástimi malými faganmi, asi by som neverila. No dá sa to. Ako nič! A čím viac detí, tým lepšie – keď sa všetci navzájom dopĺňame, pomáhame si a hlavne, keď máte okolo seba tak dobre vychované deti, akými sú naši chlapci, ktorí nepoznajú väčšej radosti než s niečím pomôcť alebo sa o niečo podeliť. V praxi to vyzerá tak, že si celý deň posedávam a okolo mňa poletujú ako lastovičky malí pomocníci, ktorí umývajú riady, upratujú a neustále mi prinášajú cukríky, kávu, čaj alebo iné pozornosti. Radosť byť dobrovoľníkom! 🙂
10.3.2016
Vďaka času strávenému medzi chlapcami v Rodinnom dome som si uvedomila, že Boh ma má asi veľmi rád, alebo ma chce tisícnásobne za niečo odmeniť, keď mi podaroval tri mesiace nefalšovanej radosti, zábavy, šťastia a do cesty mi poslal toľko dobrých ľudí. Dnes v noci odchádzam vlakom do Kyjeva, z ktorého odlietam naspäť na moju misiu, do Jakutska. Odvďačiť sa Mu za všetko, čo som tu dostala a opäť priniesť s Jeho pomocou radosť a svetlo aj do týchto odľahlých končín zeme. Neodchádzam však naveky, v lete sa s paskudníkmi znovu vidíme!