Božie plánovanie, to najlepšie plánovanie
Los tiempos de Dios son perfectos!
Od posledných dvoch úvodných blogov, ktoré som písala ešte na Slovensku, uplynulo niekoľko dní a dnes sa vám chcem prihovoriť už blogom písaným v ďalekom svete.
Ako som už v predchádzajúcich blogoch písala, cesta rozhodovania pre misie bola dlhá. Niekde v podvedomí som bola ale presvedčená, že keď sa už rozhodnem a dostanem misijný mandát, pôjde všetko rýchlo a ani sa nenazdám, budem na mojom mieste určenia. No pravda bola trochu odlišná. Aj cesta k získaniu víz bola náročná a zdĺhavá, niekedy až vyčerpávajúca, až som celú situáciu skomentovala, že už neviem, či sa mám smiať alebo plakať. A k tomu otázky ako: „A ty si ešte doma? Nemala by si byť už vo svete?“, mi k tomu veľmi nepomáhali. Nakoniec sa ale všetko podarilo, spravili sme si výlet do Viedne, kde nám potom už po dlhom čase udelili víza. A dokonca sa nám prihodila aj jedna veľmi milá situácia. K získaniu víz predchádzal aj krátky pohovor s konzulom na ambasáde. Zahŕňal otázky týkajúce sa pobytu, činnosti, dôvodov a motívov, prečo chce niekto vstúpiť do krajiny + u nás to boli aj otázky týkajúce sa saleziánskej komunity a pod. Po tomto rozhovore sme sa na chvíľku zastavili na chodbe, keď tu prišla ku nám znova konzulka so slovami, že niečo pre nás má. Udivene sme sa s Maťom na seba pozreli a s úsmevom sme opäť vstúpili do „vypočúvacej“ miestnosti. Konzulka zrazu vytiahla kufrík, pozrela sa na nás a povedala: „Tento kufrík sme dostali od UNICEF-u a my ho tu nevyužívame. Zoberte si ho teda vy do Mexika k deťom, ku ktorým idete.“ Otvorila kufrík a v ňom sa nachádzali dve malé loptičky, pastelky, zápisník a kvíz. S prekvapením a úsmevom sme sa pozreli, poďakovali a opustili miestnosť. Ten kufrík bol síce väčší a ťažší ako jeho obsah a vyzeral ako keby sme prenášali nejaký nebezpečný materiál, ale bolo to také pekné gesto. To, že to je naozaj jedinečné, som si uvedomila, keď to Martin okomentoval slovami: „Tak to nie je normálne správanie konzula.“ Kufrík nám priniesol ešte väčšiu radosť, než tú, že sme získali víza. Martin si z kufríka chcel hneď urobiť miesto na vŕtačku a ja zasa využite na katechetický materiál 😀 . No nakoniec sme sa dohodli, že po roku sa uvidí, čo bude jeho poslaním.
Keď sme už teda dostali víza, k vycestovaniu nás delil už len krôčik. O pár dní sme mohli vycestovať. Posledné vybavovanie, posledné hodiny vyučovania, upratovanie a balenie pekne uzavreli čas očakávania. Pred samým odchodom som sa nechala inšpirovať jedným príbehom o Tomovi. V skratke Tom, keď bol malý, nebol nejaký nadaný. Raz, keď sa vrátil zo školy, priniesol mame list od pani učiteľky, v ktorom bolo napísané, aby ho mama už viacej neposielala do školy, pretože Tom na to jednoducho nemá. Mama si prečítala list, milo sa pozrela na malého Toma a od toho dňa sa o jeho vzdelanie starala ona. A kto bol ten Tom? Bol to človek, na počesť ktorého zhasli žiarovky, keď zomrel. Áno, bol to Thomas Edison, ktorý je autorom množstva vynálezov, ktoré využívame aj my dnes. Je to možno už taký „otrepaný“ príbeh, avšak pred mojím odchodom úplne na mieru ušitý. Niekedy sa pozeráme na ľudí bez trpezlivosti a myslíme si, že sa nikdy nemôžu nič naučiť. No v príbehu je dôkaz, že to tak vôbec nemusí byť. Ak si nájdeme čas, budeme mať trpezlivosť a namiesto neustáleho kritizovania ponúkneme podporu a povzbudenie, môžeme sa podieľať na niečom nádhernom. Na niečom, čo dokáže vytvoriť nielen harmonickú atmosféru prostredia, ale aj na niečom, čo môže obohatiť celé ľudstvo. Druhá strana mince je pre mňa tá, že odchádzam do krajiny a na miesta, o ktorých nič neviem, budem musieť prekonávať bariéru jazyka a kultúry. Je to všetko, čo človek sám od seba nevie. Boh je ale ten najlepší učiteľ a kedže ma tu poslal, viem, že ma tomuto všetkému naučí. A o toto sa chcem snažiť, byť dobrou „učiteľkou“ a dobrou Božou „žiačkou“ a ak vás to inšpirovalo, môžete sa ku mne pripojiť 😉 .
Dosť bolo príbehu. Teraz niečo o samotnom cestovaní a prvých pocitoch z Mexika.
Kedže sme cestovali už v utorok (27.09.2016) ráno, priviezli ma naši do Bratislavy. V utorok nás boli naši zodpovední 🙂 odprevadiť na letisko do Viedne, odkiaľ sme cestovali do Londýna, a odtiaľ do Mexika. Samotné cestovanie bolo dlhé, no niekedy prepojené s úsmevnými situáciami. To, že stále pípam a že ma vždy musia „ohmatkávať“ mi už príde samo o sebe dosť vtipné (aj keď to v podstate vtipné nie je 😀 ). No napríklad v Londýne som hodinu po kontrole zistila, že mi chýba moja obľúbená fľaška na vodu. Hneď som sa vrátila ku „kontrolám“ a všetkých som prosebne zaktivizovala, aby mi hľadali moju fľašku. Fľaška sa ale samozrejme nenašla, tak som sa vrátila na miesto, kde sme čakali a po 10-krát som prezrela môj ruksak. A tu, kde sa vzala, tu sa vzala, fľaška bola v batohu 😀 . A samotný let do Mexika? Leteli sme veľkým lietadlom (ja takým po prvýkrát) a v ňom som sa cítila ako v hoteli. Vankúšik, deka, slúchadlá, obrazovky. Ale to nie je všetko. Začali nám nosiť stravu a to bola teda pecka! Toľko jedla som nezjedla ani nepamätám – až tri chody 😀 . A ten bol akoby úplne len pre mňa vybratý, lebo nám podávali zeleninové lasagne.
Keď sme pristáli, čakali nás ešte papierovačky, aby sme mohli vstúpiť do Mexika a ostať tu rok. Potom sme sa už s našimi batožinami vybrali hľadať niekoho, kto prišiel po nás. A ako sa tak prechádzame, pozriem sa na jeden papier, ktorý držal v rukách „nejaký pán“, pozerám, pozerám a udivene som len pozerala, že na tom papieri je akože moja fotka! A tak, ako som sa divila, že čo na letisku robí moja fotka s menom, mi došlo, že to prišli asi po nás s takým originálnym papierom. Neskôr sme zistili, že boli až dva – každý na inej strane. Tak takéto milé privítanie nás čakalo, ale zabudla som ho zdokumentovať. Hneď sme sa zoznámili a naše zoznamovanie toho dňa sa ukončilo až neskoro v noci. Na mieste nám pripravili krásne izbičky aj s komunitným a našim programom a na stole sme si našli darčeky na privítanie – knihu Spomienky z oratória Františka Saleského, knihu s modlitbami, ruženec, kľúčenku, guadalupskú Pannu Máriu a pralinky. K tomu sme dostali aj Bibliu po španielsky, čo mi prinieslo takú radosť, že som nemohla potom ani zaspať (a to som už bola nejakých 26 hodín bez spánku). Vždy som túžila mať Jeruzalemskú Bibliu a teraz ju už mám! Úplne pecka! Prvá noc bola teda dosť biedna, lebo najskôr som sa až priveľmi tešila, a potom, keď som už zaspala, tak ma zobudil otravný komár a následne telefonát pani z istého úradu 😀 . Samozrejme, sme tu ešte len pár dní a všetko tu zatiaľ len „okukávame“ a snažíme sa čo najviac naučiť po španielsky. Najlepšie je, že už keď sme sa rozprávali, tak nám rozprávali saleziáni o miestach, kam máme ísť. A až vtedy som zistila, že idem do časti, v ktorej je takmer stále zima a dážď (obsah môjho kufra – väščina položiek kraťasy, tričká a šaty 😀 ). Ale istotne to bude ešte lepšie, než by som si to vedela predstaviť.
V prvý deň sme absolvovali aj fotenie na doklady, ktoré pozostávalo z dvoch cvaknutí starším fotoaparátom spredu a zboku a pri pohľade na tie fotky a zistení, že mám zavreté oči, som si len vzdychla: „Ach tie digitálne fotoaparáty!“. Dni v hlavnom dome v Mexiku boli naplnené takým ľahším poznávacím programom. Salezián Padre Paulo, ktorý nás má na starosti, nás zobral do divadla, kde sme sa mohli cez tanec, hudbu a spev trošku zoznámiť s mexickou kultúrou. Absolvovali sme aj púť do Guadalupe, kde sa zjavila Panna Mária. Hneď na druhý deň večierkom sme vycestovali na naše miesta. Ako prvého sme vyprevadili Martina a druhá som odchádzala ja.
Cesta trvala dlhšie ako z Londýna do Mexika. Padre Paulo ma vyprevadil až do Oaxaca, kde po mňa prišla sestra Raquel s nejakým pánom (nepochopila som, kto to je 😀 ). Po nejakej polhodine sme dorazili na „miesto“. Ukázali mi izbu a dali mi čas (cca 3 hod.), aby som sa mohla osprchovať, umyť si vlasy a trochu si oddýchnuť. Keď mi dávali inštrukcie, tak mi len tak prebehlo hlavou: „Čakala som horšie.“. Izba bola taká väčšia, ale skromnejšia. A bol tu dokonca aj záchod! 😀 Ale sprcha nie, na to som dostala kýble a kanvicu, aby som si zohriala vodu. Keď odišli, tak som si len tak sadla na posteľ a chvíľu som ostala premýšľať nad všetkým, čo ma teraz obklopuje e bude obklopovať. A vtedy to prišlo: kultúrny šok! Netrvalo dlho a začala som sa na tom smiať. A viete prečo? Lebo mi všetci predtým hovorili, že nebudem mať elektriku, sporák (iba drevo :D), že to je taká riadna misia. Teraz som bez svetla a kúpeľne, ale mám všetko, čo potrebujem a je to lepšie, ako som očakávala. Neskôr som sa dala do zútulňovania „mojej novej izbičky“, a keď som bola so všetkým hotová, zalomilo ma. Netrvalo dlho a do izby mi príde sestra Raquel s tým pánom a ja násilne prebudená som len nechápavo kukala, čo sa deje. A až potom, keď sa začali smiať a vysvetlili mi situáciu som sa dostala do kontextu. To ešte nebola moja finálna destinácia 😀 . Čakala nás ešte 3 hodinová cesta. Takže zasa všetko zbaliť. Balenie, ktoré mi trvalo predtým pol hodiny sa teraz uskutočnilo za 5 minút. A čuduj sa svete, ešte lepšie sa mi zapínal kufor, než predtým. Až neskôr, už na mieste, som zistila, že mi jedna taška s vecami chýba. Neskôr som sa dozvedela, že ju zobrala sestra Raquel, a že ju položila do „kúpeľne“ a zabudla na ňu 😀 .
Už veľa píšem, tak nabudúce bude nasledovať pokračovanie – opis miesta a moje prvé dni. Ak by ste sa ale o mňa báli, nič sa nebojte. Mám sa dobre. Len tu nemám signál a internet (ten ide raz za dva týždne).
Myslím na vás v modlitbách a prosím, myslite aj vy na mňa!
Veľký pozdrav z El Portillo Matagallinas
Mária 🙂