11 212 km od domova

Je večer a ja sedím vonku pod africkým nebom, hluk z ulice sa prelína so bzučaním komárov, vôňa pečúceho sa chleba sa zmiešava s nepríjemnými „vôňami“ Benguely a k tomu všetkému – pre nás už typický – výpadok elektriny a náš dom sa ponára do úplnej tmy.

Cez deň sa Benguela stáva ešte oveľa rušnejšou. Preplnené cesty bez možnosti prejsť na druhú stranu, pretože tu vám nikto nezastaví. Ženy predávajúce ovocie, zeleninu, mydlá a oblečenie a rôzne látky… Zvuk zmrzlinárskych vozíkov s nanukmi z mucua – plod baobabu. Častokrát nič nerobiaci muži sediaci pri fľaške piva. Meškajúci študenti, ktorí sa ale nenamáhajú ísť rýchlejšie, pretože tu majú vždy všetci na všetko veľa času. Decká hrajúce sa na ulici s každou hlúposťou, ktorú nájdu. Loptu si vyrobia z guče sáčkov a gumičky, autíčka sa robia z kartónov od mlieka a vlečú si ich za sebou na lankách, niekedy stačí nájsť iba pár kamienkov a tie stačia na zábavu na celý deň. Často má takéto bláznenie prednosť pred nezáživným sedením v škole. A mnohé z týchto detí strávia celý deň doslova medzi smeťami, hľadajúc ešte niečo viac, čo by sa dalo využiť.

Keďže je to už dlhší čas, čo sme tu v Benguele a mne trvalo trochu viac času napísať blog, nebude to o prvotných dojmoch, ktoré už dávno vyprchali. Síce každý deň sa nájde mnoho vecí, ktoré vás prekvapia, či už v dobrom alebo v zlom, stávame sa súčasťou života tohto mesta. Už nás prestali vítať typickou uvítacou pesničkou a aj náš direktor padre Filiberto nás informoval, že dni prázdnin a turizmu pre nás končia a začína sa pre nás tvrdá práca. Teda to nechce povedať, žeby sme doteraz nerobili. Asi ako pre každého misijného dobrovoľníka, tieto týždne boli časom na zdokonaľovanie sa v jazyku, no pre nás to nezostalo iba pri portugalčine. Každý deň sa učíme niečo nové v umbundu – rodný jazyk pre ľudí z oblasti Benguely. Frázy alebo skôr slová, ktoré ovládame nie sú nič svetoborné, no tá ich radosť, ktorá vždy sprevádza naše slová, je úžasná. Jedna mama na ulici sa mi poďakovala zato, že sa im chcem takto priblížiť a že niekto „biely“ má snahu byť ako oni.

Naopak decká si túto našu rozdielnosť dostatočne užívajú. Skúmajú každé jedno znamienko, každý červený štípanec od komára, niektoré sa neboja zdvihnúť tričko, aby videli, či aj vaše brucho je biele. Ale najväčšia radosť sú pre nich naše vlasy. Zo začiatku to boli len pokusy o vytrhnutie vlasov, ktoré postupne pokračovalo k zapletaniu vlasov, ale na ich veľké sklamanie, moje vlasy sa zapletať nedajú, čiže ich nadšenie vždy rýchlo vyprchá.

Postupom času sa niektoré veci pre mňa už stávajú samozrejmosťou. Stále sa teším, keď stretnem opicu, ale už nebežím po fotoaparát. Pri stretnutí švába, väčších rozmerov ako na Slovensku, s pokojom volám Veroniku, aby vykonala špinavú prácu. Pavúky sa snažím vnímať ako svoju pomoc v boji proti komárom. Že internet funguje podľa oblačnosti. Jesť čerstvé mango alebo banán priamo zo stromu..

Myslím, že veľakrát sa ráno prebúdzam a neuvedomujem si, že som v Angole. A potom vyjdete na balkón, pocítite to teplo, ktoré tu máme každý deň (uvedomíte si že na Slovensku možno práve mrzne), počujete šum mora a viete, že každým dňom si vás toto miesto získava stále viac…

Môže sa Vám ešte páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *