Čo tu vlastne robím

Čas letí ako voda a my sa pomaly blížime k polovici nášho misijného pobytu. Veľa ľudí sa ma pýta, čo tu vlastne robíme, tak tento blog bude práve o tom.

Keď sa život v Baku po návšteve Svätého Otca vrátil aspoň navonok do starých koľají, prišla na rad otázka našej služby. Aj počas príprav návštevy sme mali možnosť postupne spoznávať, čo sa v tomto misijnom diele robí. Niekoľko dní sme strávili v doučovacom centre Maryam, kde sme pomáhali s maľovaním a upratovaním, no vedeli sme, že neskôr by sa nám mohli ujsť aj nejaké hodiny angličtiny. Počas upratovania na Xetaji sme sa pozoznamovali s priestormi kostola a pastoračného centra. Zúčastnili sme sa stretiek nedeľnej školy, piatkových omší na Gencliku (druhý saleziánsky dom) a podobne. Po návrate života do bežného režimu tu ešte niekoľko dní boli s nami bývalé dobrovoľníčky, Maťa a Zuzka, ktoré nás pozoznamovali s činnosťami, ktorým sa venovali ony. Spoločne so saleziánmi a sestrami sme potom hovorili o potrebách misijného diela a tiež našich schopnostiach a túžbach, aby sme našli vhodné riešenie. Nakoniec sa nám podarilo vytvoriť, aspoň podľa môjho názoru, veľmi dobrý týždenný harmonogram. Páči sa mi na ňom okrem iného aj to, že môžeme veľa času tráviť s Luckou spolu. Aj keď nemáme vždy rovnaké úlohy, sme väčšinou na jednom mieste a môžeme chodiť napríklad spoločne večer domov.

Rada by som Vás teda trochu zoznámila s mojou pravidelnou službou. Ak ste čítali Matine a Zuzkine blogy, pravdepodobne objavíte spoločné znaky. 😉 V nedeľu som na Xetaji a mám spolu s Peťom a sestrou Slávkou na starosti nedeľnú školu pre deti a mladých, ktorí by oficiálne mali byť rusky hovoriaci, ale často počuť aj azerbajdžančinu alebo angličtinu. Medzi nimi sú aj niekoľkí, ktorí sa ešte len pripravujú na prijatie sviatostí. Stretnutie začína po svätej omši a zahŕňa spoločný obed so zdieľaním, modlitbu v kostole, katechézu a hry. Mladí sú skvelí, aj keď je ich niekedy pomenej. Ale aspoň si uvedomujem, že každý z nich je výnimočný.

Selfie s Luckou a mojou študentkou Jasmin.:)

Selfie s Luckou a mojou študentkou Jasmin.:)

Otec Vova na základe predošlých skúseností chcel, aby sme mali voľno dva dni v týždni. Teším sa, že v pondelok máme s Luckou voľno spoločne. Stihli sme ho už stráviť na rôzne spôsoby, jedným z nich je aj duchovná obnova spolu so sestrami raz za mesiac. 🙂 V centre Maryam vediem aj anglické konverzácie. Študenti sa postupne menili, pribúdali, ubúdali, no niekoľko verných vediem od októbra až doteraz. 🙂

Stredy trávim na Xetaji, kde doobeda pomáham otcovi Vovovi v kancelárii. Práca už preverila moje ekonomické, organizačné aj kreatívne schopnosti a stále sa učím niečo nové. 🙂 Okrem toho máme na starosti aj krúžky a šport. Niekedy mi stredajšie poobedia zapĺňa príprava nedeľnej školy, kde vždy zhodnotíme posledné stretko, rozdelíme si úlohy na ďalšie, nachystáme, čo treba a prípadne plánujeme aj nejaké väčšie veci, ako napríklad chatu. V piatky pomáham aj v kancelárii na apoštolskej prefektúre otcovi Vladimírovi. Stihla som sa už naučiť skenovať, systematicky zapisovať poštu a zatiaľ poslednou úlohou je dopĺňanie saleziánskej kroniky. Piatkové večery, ktoré trávime na Gencliku, sú tiež špeciálne. Okrem spoločného spevu na svätej omši si zvykneme s mladými po nej posedieť pri čaji, čokoláde, či keksíkoch a porozprávať sa, alebo si niečo zahrať.

Sobotným programom pre mňa aj Lucku je z času na čas PADka (Projekt adopcie na diaľku). Zahŕňa rannú svätú omšu, prípravu spoločného obeda, pri ktorej sa striedame ešte so sestrou Andrejkou a našou kamarátkou Shafiqou a kurzy angličtiny pre deti. V mojej skupinke je teraz 8 detí od 5. po 9. ročník a vediem ich spolu s jedným z našich mladých, Rustamom. Práca s týmito deťmi mi už priniesla celú škálu emócií. Od radosti z detskej bezprostrednosti, keď Vás objímajú a usmievajú sa na Vás, hoci Vás vidia len druhý alebo tretí raz, cez odhodlanie porozumieť im a poskladať uspokojivú odpoveď z niekoľkých známych azerbajdžanských slovíčok, smútok a pocit bezmocnosti, keď deti prichádzajúce na kurzy už niekoľko rokov, stále nevedia zložiť jednoduchú vetu až po nádej, keď dieťa, ktoré sa nevedelo rozbehnúť, zrazu napíše test prekvapivo dobre. 🙂 Okrem toho sa stretávame aj s miestnymi dobrovoľníkmi a diskutujeme o potrebe dobrovoľníckej služby.

Môj týždenný program, ako môžete vidieť, je veľmi pestrý a nedovoľuje mi upadnúť do stereotypu. Ľudia, s ktorými sa počas neho stretávam, sú pre mňa veľkým darom a každý deň ďakujem Bohu, že ma sem priviedol.

V Azerbajdžane som v rámci projektu Európskej dobrovoľníckej služby, ktorý je finančne podporený z prostriedkov Európskej únie cez program Erasmus+. 

EU logo

Môže sa Vám ešte páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *