Kríza s názvom „jedlo“ ?

Dnes prinášam niečo z môjho spirituálneho rožka  😀

V živote každého jedného z nás je čas, kedy prechádzame púšťou. Čo je ale vlastne tá púšť? Je to naozaj miesto, ktoré nám neprináša nijaký osoh? Púšť je len prechodné miesto. Je to iba čas, kedy blúdime na našej ceste života. Nikdy to nie je ale koniec nášho putovania. Mnohokrát sa v živote pýtame: „Prečo?“, „Prečo práve ja?“, „Prečo sa to muselo stať?“… A predsa môže toto obdobie „prečo“ byť  pre nás prospešné. Počas obdobia, kedy sa nachádzame na púšti, hľadáme Boha viacej ako kedykoľvek predtým. Práve tu sa môžeme stretnúť jedinečným spôsobom osobne s Bohom a Jeho nekonečnou Láskou. Prichádzame s prázdnymi rukami, nevlastníme nič okrem seba a toho, čo nosíme v našich srdciach. Tento čas sa postupne z desivého ticha premieňa na čas, v ktorom ticho začne predstavovať pokoj a čas, kedy sa začneme spoliehať na Boha. Až vtedy a jedine vtedy začneme pociťovať neopísateľný pokoj. Počas tohto obdobia púšte nikdy nevieme, čo nás môže osloviť a umožniť uzrieť oázu. Takisto ako nevieme, kto sa práve nachádza na púšti, nevieme ani, čo ho môže osloviť. Niekedy to môže byť hoci aj jednoduchý úsmev, objatie, slovo. A až keď to spozorujeme na sebe, máme možnosť pochopiť hodnotu toho, čo sa nikdy nedá kúpiť a dokáže priniesť pravý pokoj a radosť.

A tak ako púšť môže niekedy predstavovať roky, mesiace, týždne nášho života, môže taktiež predstavovať aj nejakú časť dňa. Je to akoby sínusoida, kedy sa nachádzame raz dolu a raz hore. Čas hľadania a pýtania nám neskôr umožňuje vidieť veci inak. Nie len tie, čo sa udiali ale aj tie, ktoré máme možnosť žiť práve teraz. Pretože po prekráčaní púšte máme možnosť zažívať krásu oázy. A prečo nie je tá oáza našim stálym miestom? Keď sa nad tým tak zamýšľam, je to asi preto, že na začiatku prežívame tú krásu spoločne s Bohom. Uvedomujeme si, aké bolo ťažké miesto na púšti a vieme, že pravý pokoj sme našli len v Bohu a vložením všetkého do jeho rúk. No po čase, keď sa máme až príliš dobre, začneme preberať opäť iniciatívu, začneme sa spoliehať len sami na seba a prestaneme sa spoliehať na Boha. A vtedy zažijeme opäť pád, aby sme si znova uvedomili, že potrebujeme Boha. Že ho potrebujeme každú chvíľu nášho života. A o tom svedčí aj jeden veľmi známy výrok: „Ak je Boh na prvom mieste, všetko ostatné je na správnom mieste.“

Toto moje uvažovanie nie je len takým všestranným uvažovaním. Samozrejme som si už prekráčala mnoho púští, aj takých rozsiahlych. No pri kráčaní po púšti, ktorú prežívate počas vašej dobrovoľníckej služby si ešte viacej uvedomujete to, čo vám je veľmi dobre známe, ale čo si musíte znova pripomenúť a znova osvojiť. Dobrovoľníctvo nie je len o kráse a úsmeve. Počas dobrovoľníctva prichádza veľa kríz a skúšok, ktoré sú neraz veľmi náročné. Všetko záleží od uhla pohľadu, ktorým nazeráme na veci. Niekedy sa hovorí, že mesiac marec je mesiacom veľkej krízy, no prežívanie kríz je u každého individuálne.

V mojom prípade som mala veľkú krízu v januári. Neviem, či to bolo následkom veľkej zimy, ale určite jedným z dôvodov boli vzťahy a jedlo. Prečo som spomenula slovíčko vzťahy? Pretože to je jeden z prvých kameňov úrazu, ktorý dokáže každého dobrovoľníka postaviť do obrovskej krízy. A hlavne v inej krajine. Rozdielne zmýšľanie a hodnoty v iných krajinách sa dostanú do rozporu s hodnotami druhej osoby, a tak sa často dobrovoľník stretne s neporozumením a niekedy aj s vysmievaním. A jedlo? V mojom prípade mi to dalo zabrať. Zvyknúť si na úplne inú stravu, ktorá zároveň veľmi štípe, je veľkou výzvou. Nejeden večer som si poplakala, že som hladná, pretože som nemohla nič zjesť a nejednu noc som prebdela v kŕčoch, keď som zjedla niečo, čo mi nezapasovalo. A keď si už všetci myslia, že už by ste si mali zvyknúť a nachystajú vám veľmi pikantnú cestovinu, ktorá je veľmi pikantná aj pre samotných Mexičanov, tak “vyletíte” v kŕčoch a so slzami v očiach z jedálne, až vtedy si uvedomia, že niekedy niektoré veci naozaj nemôžu siliť. Od toho dňa si zo mňa všetci robia srandu a ponúkajú mi stále čili 😀 .

A keď sme pri tom jedle, tak niečo stručne o našom stravovaní. Ako som už spomenula, naša strava je dosť pikantná, ale už som si trochu na ňu zvykla. Samozrejme, kým to s tou pikantnosťou nepreženú. Na raňajky, obed i večeru sa jedia tortily a fazuľa a k tomu nejaké jedlo, čo práve máme. Väčšinou jeme to, čo nám dajú naši dobrodinci a niektoré jedlá, čo nám darujú po skončení záručnej doby. Takže bolesti brucha sú tu bežnou záležitosťou. Takže takto v skratke o strave.

No a kedže sa blížia veľké sviatky, tak vám pripájam aj malé prianie  ;-).

 DSC_0870ab

Môže sa Vám ešte páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *