Návšteva Ángela Artimeho a mnoho ďalšieho
Ak som v minulom blogu písal niečo o tom, že tu čas letí a že to bol mesiac zmien, tak na to zabudnite. Vtedy to bolo ešte veľmi pomalé, teraz sa tu čas doslova stráca, päť mesiacov mi ubehli ako pár týždňov a takmer všetko sa zmenilo. Počas toho som nemal čas napísať blog, ale teraz som chorý, a tak mám konečne čas na písanie.
Pár dní po tom, ako nás vytopilo, som mal možnosť ísť na omšu spojenú s krstom a prvým svätým prijímaním. Počas omše kňaz nešetril kadidlom, a tak sa celý kostol ponoril do hustého dymu, spevácky zbor doprevádzal omšu s rytmickými piesňami a ako hudobný nástroj používali len jeden bubon, mladí, ktorí mali byť pokrstení, tancovali od radosti vždy, keď sa dalo. Po úvodnej modlitbe nasledoval obrad prinášania Svätého písma, šesť dievčat tancovali bosé a doprevádzali mladého muža s písmom až k oltáru, kde Sväté písmo prebral kňaz, pozdvihol ho nad hlavu a položili ho na stojan, vedľa oltára, otočené k ľuďom. Potom omša pokračovala normálne až po homíliu, po ktorej nasledovalo pomazanie olejom v tvare kríža a po ňom krst vodou. Počas prinášania obetných darov je tu zvykom, že rodičia prinesú svoje novonarodené dieťa, ktoré kňaz požehná, taktiež ako obetné dary prinášajú stoličky, jedlo, vodu, čistiace prostriedky a peniaze. Stoličky sú tu veľmi častým darom, pretože v kostole nie sú lavice, ale umelohmotné stoličky, ktorých tam taktiež nie je dosť a vždy sa nejaká stolička zničí používaním. Nasledovalo klasické prijímanie a ďakovný tanec na konci omše. Keďže kňazi pokračovali na ďalší krst a prijímanie, zobrali ma zo sebou, kde nasledovala takmer rovnaká omša s malými rozdielmi, počas prinášania Svätého písma pred oltárom tancovali ďalšie dve dievčatá. Jedna so zelenou halúzkou a druhá so sviečkou, spievali v ich národnom jazyku, a tak som im nič nerozumel. Po tejto omši som sa konečne dostal do domu na neskorý obed.
O dva dni na to, po rannej omši v Triliose, prišla skupina žien zavolať otca Viliama na pohreb. Išli sme peši, pretože to nebolo ďaleko a pohreb bol hneď vedľa hlavnej cesty. Jednoduchý veľký stan postavený zo štyroch palíc a veľkej krycej plachty. Pod ním vystavená truhla so skleneným otvorom, aby bolo vidieť tvár zomrelej, okolo truhly veľa mladých i starých ľudí, poobliekaných v bežnom odeve. Staršie ženy hlasno plakali a do toho spievali a tancovali po celom chodníku. Otec Viliam odslúžil jednoduchý obrad, popriali sme úprimnú sústrasť a odobrali sa späť do domu. Po obede sa direktor komunity vybral do Kene na nejaké školenie, tak som sa s ním rozlúčil. No a o dve hodiny nám volajú z nemocnice, že pred odletom dostal infarkt, je hospitalizovaný v nemocnici a bude musieť podstúpiť operáciu srdca. Všetci sme boli šťastní, že ten infarkt dostal pred odletom a nie v lietadle, pretože by to mohlo skončiť horšie. Toto je ten moment, kedy sa to všetko začalo meniť.
Pravidelne mávam s Ferim hodiny portugalčiny, kde sa s nami náš učiteľ Carlos rozpráva na rôzne témy. Jedna zaujímavá téma bola o HIV a hlavne ten moment, keď prehlásil, že veľa ľudí tu v Angole neverí, že existuje HIV. Myslia si, že je to výmysel bielych ľudí, aby muži nemohli mať viacero žien. Tak sme sa mu to snažili s Ferim vysvetliť, na konci nášho rozhovoru priznal, že je možné, že HIV existuje, no myslím si, že to povedal len zo slušnosti. Rovnako pravidelne pokračujeme a chodíme raz za týždeň za deťmi z ulice. Čas počas cesty trávim prezentáciou slovenskej ľudovej, ale aj modernej hudby pre ostatných dobrovoľníkov. Večer sme sa dozvedeli, že direktorova operácia srdca bola úspešná a pomaly sa zotavuje.
Chvíľa, ktorej som sa obával nastala, na raňajky som pripravil poslednú klobásku zo Slovenska. Jednou z mojich povinností tu je aj starať sa o školskú počítačovú sieť, o ktorej nemám ani potuchy, ako je rozprestretá po škole. Máme tu totiž dve siete a nie sú nijak rozlíšené a káble na mnohých miestach len tak vytŕčajú zo stien. Tak som sa rozhodol, že pôjdem na strechu školy, aby som získal prehľad o kábloch. No nepomohlo to, ale tak aspoň bol super výhľad.
Predzvesťou príchodu dona Ángela Artimeho bola neutíchajúca práca na škole. Stavali sa ploty na menšie záhrady, sadili kvetiny, betónovala sa prístupová cesta, natierali sa stromy na bielo a maľovala sa škola. Počas týchto dní nám často vypadávala elektrina, no takmer vždy nás podržia naftové generátory. Mal som to šťastie a náhodou som sa ocitol v skupine, ktorá bola vyzdvihnúť Artimeho na letisku. No nezdržal sa dlho a hneď po obede odletel do Benguely, vedľajšej provincie, keďže Angola je veľká, tak tu má dve stretnutia s mladými a my si musíme ešte chvíľu počkať. Ďalší deň sme sa vybrali do Palanky, čo je najväčší saleziánsky dom v Luande, kde sme sa pripravovali na stretnutie s Artimem. Celý program sa začal tancom, pokračoval hrami, prednáškami a obedom. Tu sme spoznali ostatných saleziánskych misijných dobrovoľníkov z Angoly. Dianu a Alberta z Mexica, Daianu z Argentíny, Annu z Česka a Lindu, angolskú dobrovoľníčku. Všetci pôsobia v Luene, čo je provincia na druhej strane Angoly, vzdialená 22 hodín cesty autom. Tak trochu im závidím, pretože podľa toho, ako popisovali ich pôsobisko, je tam príjemná klíma a kopec zelene. Po oddychu nasledovala omša, po ktorej slávnostne prišiel Artime, mladí ho uvítali s hlasným potleskom a záplavou zlato-strieborných papierikov. Nasledoval kultúrny program, počas ktorého si každá komunita pripravila nejaké vystúpenie. Na záver don Artime predniesol príhovor v portugalčine. Na druhý deň sme mali slávnostnú omšu, kde hlavným celebrantom bol don Artime a po nej sme mali s ním slávnostný obed. Ako prípitok som ponúkol domácu čerešňovicu od môjho otca, ktorú si Artime nevedel vynachváliť. Tak si ešte s nami spravil pár záverečných fotiek, po ktorých odišiel.
Tým, že sme tu boli takmer všetci saleziánski dobrovoľníci, užívali sme si menšie prázdniny. Prvýkrát sme išli na pláž, kde ma miestne deti naučili loviť mušle. Jednu som si zobral a uvaril. V živote som nič podobné nejedol, no najbližšie to má ku šťavnatému kuraciemu mäsu, ktoré je husté ako maslo. Taktiež sme mali spoločný večer, kde sme prezentovali svoje krajiny a našu kultúru. Na druhý deň ráno už všetci odchádzali, a tak sme sa s nimi v krátkosti rozlúčili.
Prežívame tu chvíle radostné, no aj tie menej veselé. To aj v deň, kedy bol sviatok mamy Margerity a deti z ulice si pre nás prichystali slávnosť. Predtým ráno sa stala nehoda, keď zásobovacia cisterna s vodou zabila jedného staršieho strážnika. Tak som plný zmiešaných pocitov sledoval, ako decká tancujú, spievajú a v mysli som mal nevládne telo strážnika.
Luanda je mesto známe svojimi čiernymi trhmi. Pred 6 rokmi tu hneď cez cestu vedľa školy bol najväčší čierny trh v Angole. Dalo sa tam zohnať takmer všetko – zbrane, drogy, ľudia, ale aj bežné veci ako zelenina, ovocie a kopa spotrebných materiálov. Mnohí ľudia o tomto trhu veľa rozprávajú a keď sa im snažím vysvetliť, že slovenskú bryndzu tam určite nepredávali, tak nesúhlasne krútia hlavami. Tak keď nám Miguel, brazílsky dobrovoľník, ponúkol ísť na terajší najväčší čierny trh v Luande, mal som celkom strach. No po príchode na trh sa všetky moje predstavy rozplynuli. Trh sa začínal širokou ulicou, plnou malých obchodíkov a pokračoval obrovským zoskupením malých stánkov, kde Angolčania predávali čínske oblečenie. Trvalo nám 2 hodiny, pokým sme sa dostali z tej širokej ulice medzi malé stánky a tam po 20 minútach kráčania som nevidel koniec. Počas toho, ako sme prechádzali medzi stánkami, ma niekto silno odtisol na stranu. Keď som sa obzrel, za mnou bolo zo päť kukláčov s automatickými puškami, ktorí to mali namierené k jednému stánku, kde sa hádal predavač s kupujúcim o peniazoch. Zostal som mierne zaskočený, nevedel som, čo mám čakať, a tak sme sa len okolo nich pretisli a pokračovali v ceste.
Tak to by bolo asi všetko za mesiac November, rovno píšem ďalší blog za mesiac December. Dúfam, že to stihnem ešte dnes.
Moju dobrovoľnícku službu v Angole finančne podporilo Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR cez nástroj SlovakAid, a to v rámci programu Vysielania dobrovoľníkov. Za podporu ďakujem.
