Gruzínsky špeciál
გამარჯობა. Tentokrát vám budem písať netradične nie o Azerbajdžane, ale o Gruzínsku. Nájsť v Bakinskej púšti les by bol celkom zázrak, aj keď je tu jedna reštaurácia, ktorá sa volá Forest a zopár minút od Baku je miesto, kde je vysoká tráva a dokonca aj sedem stromov. A ja už som začal fakt fyzicky pociťovať nedostatok lesov, tak som využil to, že sme nemali v sobotu hodiny v PAD a všetci „zamestnávatelia“ mi dali voľno, tak som spojil príjemné s príjemným a spravil som výlet do Gruzínska. Veď Tbilisi je od Baku vzdialené len nejakých 12-16 hodín vlakom. A aby mi nebolo samému tak otupno, tak som zobral so sebou aj Miriho, veď on je predsa „Kaukazký mužík“, takže o srandu vo vlaku bude postarané. Pozrel som si, čo by som chcel vidieť a čo ochutnať v Gruzínsku, napísal som couchsurferom a tešil som sa, ako vo štvrtok prídem skoro z centra, v pohode sa nachystám a pôjdem na vlak. Ale aby to nebolo také jednoduché, tak som si na seba ušil habaďúru. V centre prerábame okná a neodhadol som čas, koľko bude treba na šmirgľovanie mreží. Plánoval som byť už o siedmej doma, ale nevyšlo. O 20:15 som ešte len vyrážal z centra. Takže som asi najrýchlejšie v živote prebicykloval, hodil si do ruksaku nejaké handry, pas, lístok a laktázové tabletky a stretol som sa s Mirim, ktorý ma čakal a ešte varil vodu. Tak sme rýchlo vyrazili a chvalabohu vlak sme stihli. Vo vlaku sme zistili, že teplá voda je nám zbytočná, lebo horúcej vody nám dajú, koľko len chceme a zadarmo. Tak ako aj všetky čisté veci na spanie. Celkom luxus za necelých 12€. Miri sa hneď spriatelil so sprievodčíčkou a vybavil nám chlieb zadarmo, dali sme si čaj, pokecali s vojakmi, ktorí cestovali akurát naspať z dovolenky a uložili sa spať. Keď sme sa zobudili, tak sme boli už blízko hraníc a bol to celkom iný svet.
Normálne som videl zelenú farbu, keď som sa pozrel z okna. Ľudia si museli myslieť, že som už úplne magor. Čumím z okna a vyškieram sa na stromy. Dokonca som si ich aj fotil. Tak ja som si užíval cestu, len Miri trpel, lebo nemohol fajčiť. A to ešte nevedel, že na hranici strávime skoro 4 hodiny, počas ktorých nemohol ísť ani len na WC, nie to ešte von fajčiť. Keď sme prešli hranicu a dovolili nám vyjsť von, tak si Miri od radosti zapálil a hodil špak na zem. Tak ho to stálo 80 lari. Nuž v Gruzínsku rozhadzovanie odpadkov netolerujú. Ale aspoň sme dostali plnú A4 gruzínskych cestovín. Gruzínci majú jednoducho perfektné písmo. Po príchode do Tbilisi sme mali ešte čas, tak sme si boli popozerať miestny trh, nechali sa ukecať na perfektný horúci chlieb s rúčkami, lobiani (chlieb plnený fazuľou), ochutnali churchelu (oriešky obaľovné šťavou) a kúpili si víno zo sudu so Stalinom. Potom sme sa stretli s dobrovoľníčkami z Česka a vyrazili sme smer Kazbegi (tiež známe ako Stepansminda) horskej dedinky pod úpätím hory Kazbeg (5047mnm).
Kazbegi je dedinka, ktorá žije prevažne z turizmu, to bolo vidieť hneď na prvý pohľad. Dokonca aj pouličné psy tam pracujú ako turistický sprievodcovia a ukazujú cestu, pokiaľ im hodíte dačo jesť. Hneď po príchode nám babičky začali ponúkať ubytovanie. Úžasné, ako títo ľudia zrážajú ceny. Začali na 35 lari a dostali sa až na 15. Ale dievčatá bookli nejaký hostel za 12, no ja som sa stále nechcel rozlúčiť s mojou romantickou predstavou, že budeme bývať fakt u niekoho miestneho, že nám nejaká pani prisunie rebrík, vyspíme sa niekde na sene na povale, ráno si dáme domáce mliečko a budeme v takej rodinnej atmosfére. Ale to sa nám nepodarilo, tak sme išli do nášho hostelu, kde sme sa zložili a išli chutnať miestnu kuchyňu. Tak sme aspoň išli do takej rodinnej reštiky. Taká maličká kutica s plastovými stoličkami, kde pani domáca varila a pán domáci obsluhoval a s radosťou s nami rozprával o histórii Gruzínska, o ich vzťahu s Rusmi a tom, ako sa snažia dostať do EÚ. Tiež nám povedal, že na meteostanicu to asi nedáme, lebo je tam asi po pás mokrého snehu, ale aspoň po Gergheti ľadovec by sa snáď malo dať. Potom sme zaľahli a išli spať, lebo ráno nás čakal náročný deň. Ráno som sa zobudil a išiel pozrieť, či nás čaká Félix, ktorý išiel na noc spať do lesa. Ráno bolo úplne iné počasie ako deň predtým. Bola hmla, trošku nasneženého nového snehu a zima. Félix tam nebol, tak sme sa zbalili, najedli a vyšli.
Keď bol Armstrong na mesiaci, tak spravil 6 fotiek. My sme túto chybu nespravili a Miri s dievčatami fotili každú chvíľu niečo, tak nám cesta trvala dlhšie, ako by som si myslel. A tiež som trošku precenil nášho „Kaukazkeho mužíka“ (čo Miri neprestával každému stále pripomínať a každému sa chválil, aký je on Kaukazec, síce po celý čas mal na sebe Slovenský hokejový dres), ktorý sa každú chvíľu sťažoval, že nevládze. Že on kondičku má, veď je KM, to len tie blbé cigarety, že aj vládze, len nemôže dýchať. Pozreli sme si kostol s kláštorom, kde je 8 mníchov, ktorým fakt nezávidím, lebo ak k nim chodia tisícky turistov denne, tak sa asi ťažko sústredí na mníšske poslanie. Pri kostole sme sa stretli s Félixom, ktorý ráno nevedel, koľko je hodín, tak sa proste vybral hore. Tak sme sa spolu vybrali k ľadovcu. Počas cesty sa nám prihovorili dvaja Briti a spýtali sa, či ideme k ľadovcu. „No chceli by sme.“ „A viete cestu ?“ „Približne, ale na 100% to nevieme.“ „My tam ideme tiež, tak to môžeme skúsiť nájsť spolu.“ Keď sme vyšli kúsok za civilizáciu, tak som sa skoro rozplakal od šťastia. Nikde nikto, len my a hory. Majestátny Kaukaz, sneh, ľad, neznáma cestička k cieľu, studený vietor. Jednoducho paráda. Počas cesty sme sa dozvedeli, že Briti (Naji a Giorgi) sú producent a režisér, ktorí makajú na nejakom historickom filme z Gruzínska o bankovej lúpeži. Čím sme išli ďalej, tým viac som si uvedomoval, že aj plán ísť po ľadovec bol veľmi optimistický, lebo tam bolo kopa snehu a Naji musel lákať nášho KM a sľúbil mu, že keď sa vrátime do dediny, tak ho pozýva na Chachu (vínny destilát) a kebab. Keď sme došli na čistinku bez snehu, tak sme si zajedli, trošku oddýchli a po veľmi dlhom prehováraní sme sa vydali ešte ďalej, aspoň na nejaký kopček.
Išli sme síce veľmi pomaličky, ale aspoň sme si mohli vychutnávať prírodu a KM dokonca polámal svoje cigarety a povedal si, že už nebude fajčiť. Keď sme vyšli na čistinku, kde bola nejaká hŕba kameňov, ktorá by sa dala považovať za vrchol, aby to aspoň na fotke dobre vyzeralo, tak sme tam stretli mnícha, ktorý tam bol behať so svojím psom, ktorý sa volal Kunda. Obrovský kaukazský čuvač, ktorý by nás zjedol aj s bagandžami, nebyť jeho majiteľa. 🙂 Ďalej sme to už nedali, tak sme sa zobrali a išli do dediny.
Naji po prichode do dediny splnil sľub. Ja som ochutnal taký parádny chlieb so syrom a vajcom, ktorý fakt perfektne vyzeral. Potom nás Félix pozval posedieť si pri ohníčku, tak sme pozvanie prijali. Teda okrem Miriho, ktorý bol fakt rozbitý a išiel spať. Keď sme si tak sedeli pri ohni, tak som si uvedomoval, aký je život super a ako málo mi stačí ku šťastiu. Ohník, lesík a dobrá partia.
Život je fakt super a Gruzínsko je úžasné. Bolo zaujímavé, ako rýchlo spravia hory z ľudí, ktorí sa ešte 24 hodín dozadu nepoznali, takých kamarátov. Naji nám rozpovedal svoj životný príbeh a takú „katechézku“ nám dal, až no. Nasledujúceho dňa sa nám krásne vyčasilo a parádne sme videli Kazbeg, ktorý bol dovtedy v mrakoch. Chceli sme ísť na omšu, ale do pravoslávneho kostola nás nepustili, lebo vraj katolíci tam nemôžu. Keď som sa s popom rozprával, že sa iste mýli, pretože pokiaľ ako katolík nemôžem ísť v nedeľu na katolícku omšu, tak mám ísť na pravoslávnu. On tvrdil, že to iste nie, lebo už od prvého storočia, keď sa pravoslávni oddelili od katolíkov, tak katolíci nemôžu ísť do pravoslávnych kostolov. Keď som videl, že nemá zmysel sa s ním hádať, že v prvom storočí neboli ani katolíci ani kostoly, tak sme sa iba pomodlili ruženec a išli maršrutkou do Tbilisi. Počas cesty som už plánoval, na ktorý z týchto kopcov v zime vybehnem (ak sa dovtedy naučím lyžovať). V Tbilisi sme sa rozlúčili s dievčatami a išli sme ku couchusurferovi Taylerovi z USA. Sranda, že jeden z mála aktívnych couchurferov v Tbilisi bol Američan. A keď hovorím aktívny, tak myslím fakt aktívny :). Spolu nás u neho bolo 8 couchsurferov. Bola tam taká super hipisácka atmosféra, všetci sme si spolu vyvárali vegánske špeciality, bavili, kecali, a dokonca nás Tayler pozval aj do známych Tbiliskćh kúpeľov spojených so saunou. Zatiaľ som bol v saune raz v živote a nechápal som, aký to má význam, veď človek tam iba trpí a je z toho unavený, ale tak to bola sauna postavená s kamarátmi v lese. Tak som si povedal, že skúsim profesionálnu saunu a slávne sírne kúpele, po ktorých vraj koža zostane hladká ako detská prdelka. A stále nechápem, čo na tom ľudia vidia :D. Bol som z toho unavený a ešte 2 dni potom som smrdel a grgalo sa mi po síre. Nasledujúceho dňa sme si pozreli Tbilisi, ktoré je fakt super. Všetky tie malinké obchodíky, stromy, úzke uličky. Ach… Proste paráda. Snáď sa tam čoskoro vrátim :). Pri večeri som si uvedomil, že medzi našimi spolubývajúcimi a „kamarátmi z ulice“ nie je až taký rozdiel. Na prvý pohľad vyzerá super byť taký slobodný a chodiť si kade tade, nestarať sa o oblečenie, prespávať v lesoch a pod mostami, živiť sa dumpster divingom a predávaním náramkov, ale na druhej strane nemať sa kam vrátiť a (opovážlivo) sa spoliehať na ľudskú dobrotu a ísť si životom absolútne bez nejakého cieľa rozhodne nie je zmyslom života, ani to nie je dobrá životná filozofia. Teda aspoň ja by som to nedokázal. Jasné, je super tak žiť chvíľu, ale rozhodne nie celý život. Keď sme sa tak rozprávali, zrazu nám niekto začal búchať na balkónové dvere. Nejaký mladý domorodec preliezol cez strechu na balkón a zmesou gruzínčiny a ruštiny nás prosil, či mu nemôžme uliať trošku vodky, že má strašnú opicu. To by sa v Baku nestalo, lebo z čaju opica nebýva. Zaujímavé, ako môžu byť krajiny, ktoré sú tak blízko seba tak veľmi rozdielne.
Nasledujúci deň sme sa ešte stretli s Najim a Giorgim a išli sme naspäť do Baku, ale tentokrát sme išli maršrutkou, lebo je to asi o 5 hodín rýchlejšie a na vlak sme už ani nemali peniaze, lebo som sa nevedel dojesť perfektnej gruzínskej kuchyne, najmä churcheli, ktorú som sa aj naučil robiť a po príchode som ju aj vyskúšal, ale na Gruzíncov sa nechytám.
Zhrnutie:
Gruzínsko je prekrásna krajina s parádnou prírodou, báječnou kuchyňou, super ľuďmi, ktorí sú veľmi milí a zhovorčíví. Ale ak si ju chcete vychutnať, tak sa poponáhľajte, lebo ktovie ako dlho ešte bude Gruzínsko pre nás taká lacná krajina (ceny zhruba 3x menšie ako na SVK, 1€ = 3 lari) a už ju začínajú objavovať aj turisti, čo môže pokaziť autenticitu celkového zážitku z krajiny. A čo je horšie, aj zahraničný investori sa začínajú hrnúť do krajiny a sponzorovať cesty, stavať hotely, lyžiarske strediská a podobné býkoviny. Takže sa môže stať, že o pár rokov si už nevychutnáte cestu maršrutkou po rozbitých cestách a nevyspíte sa v guesthouse. Keď som čítal nejakú recenziu na Gruzínsko, tam stálo, že vaša prvá návšteva Gruzínska iste nebude vaša posledná. Dúfam, že to bude pravda. 🙂
Hláška na záver: „Tu máte našu európsku kultúru plnú stresu, byrokracie, stáleho vysedávania v práci a pokazených medziľudských vzťahov. Pre vás len za tri päťdesiat.“