Deti Šuarov
Na začiatku mojej dobrovoľníckej služby som väčšinu času trávil dovážaním materiálu na kostol a inými manuálnymi prácami. Teraz, po niekoľkých mesiacoch, väčšinu času trávime v malých komunitách roztrúsených v pralese. A tak som mal znova možnosť ísť na nové miesta, kde som ešte nebol. Tentokrát sme sa plavili dole riekou Kangemi a neskôr hore po rieke Wchimi až ku komunite Shiramentsa. Tam sme navštívili jednu kresťansky praktizujúcu rodinu. Dlho sme sa tu ale nezdržali, len sme ich pozdravili a oznámili, že zajtra bude omša. Odtiaľ sme išli asi hodinu peši do komunity Ankuash. Miestny katechéta nás pozval na večeru. Na druhý deň po omši sme sa vrátili do komunity Shiramensa.
Pôvodne sme mali ísť znova peši, ale cez noc strašne pršalo a rieka pri komunite Ankuash bola dosť vysoko. Tak do komunity prišlo aj kanoe, ktoré by sa tu inak nedostalo. Po dohode s majiteľom nás zviezol dolu. Otec Anton sa obával, či sa nepotopilo jeho kanoe, ktoré ostalo pri komunite Shiramentsa. Keď veľa prší, kanoe sa naplní vodou a môže sa potopiť. V takom prípade by nás čakalo poldňové umývanie motora a výmena oleja. Našťastie niekto z neho vytiahol vodu. Po návrate do komunity Shiramensa sme išli dať do poriadku kaplnku. Veľmi sa tu o ňu nestarali. Všade boli veľké mravce. Bolo ich toľko, že som stratil nádej, že sa nám ich odtiaľ podarí vyhnať. Po niekoľkých hodinách ich už ale veľa neostalo. Popri upratovaní k nám prišlo veľa malých detí. Niektorý z nich nám pomáhali s upratovaním.
Keď sme skončili, išli sme sa umyť k menšej rieke. Išiel s nami aj chlapec menom Josiel. Hovoril nám, že predtým tam niekoho chcela zožrať veľká boa a že odvtedy sa tam ľudia boja chodiť v noci. Keď sme sa umyli, vrátili sme sa do kaplnky. Nevedeli sme, kde si uvariť jedlo na večeru. Josiel nám povedal, že má nejaké banány a že môžeme ísť k nemu. Tak sme išli. Povedal nám, že mama aj s nevlastným otcom odišli na finku. Vraj nevie, kedy sa vrátia, ale asi sa zdržia viac ako týždeň. Bol to čudný pocit, byť ako hosť v dome s mladým chalanom. Otec Anton mu pomáhal s domácimi úlohami. Nebol na tom inteligenčne zle, ale s násobilkou mu to veľmi nešlo. Neskôr vytiahol tlačidlá z rozbitej kalkulačky, s tlačidlami sa mu počíta lepšie. Ja som išiel vypnúť banány a zatiaľ som rozmýšľal nad tým, čo som videl. Vedel som, že vo svete žijú deti bez rodičov a že je veľa detí, ktoré žijú v chudobe. Teraz som to ale všetko videl zblízka. Kým vychladli banány, hrali sme s Josielom dámu. Vytiahol šachovnicu z papiera a tlačidlá z rozbitej kalkulačky teraz slúžili ako figúrky.
Ja som už bol celkom hladný, tak som zjedol nejaké banány. Nebolo to nijaké špeciálne jedlo, ale vzhľadom na hlad mi celkom chutili. Bol som prekvapený, ako môže jedenásťročný chalan ostať doma sám tak dlho. Už predtým nám hovoril, že vie sám variť a že vo veľa veciach je samostatný. Teraz som začal chápať, prečo je to tak. Hovoril mi, že jeho nevlastný otec sa k nemu správa zle a že chce ísť bývať k svojmu otcovi alebo si chce postaviť vlastný dom. Vysvetľoval mi, že pozná celý postup. Josiel nechcel jesť banány, hovoril že nie je hladný. Keď ale otec Anton doniesol konzervu z mäsom, zjedol ju celú. Povedal, že je to najlepšie, čo kedy jedol. Ani sa mu nedivím, že jesť banány ho už prestalo baviť. Mňa to tu prestalo baviť hneď v prvý mesiac. Keď sme sa vracali do kaplnky, Josiel išiel s nami. Museli sme mu viackrát povedať, že už je čas, aby sa vrátil domov a išiel spať. Pre istotu som spal na lavičke. Myslel som si, že cez noc sa vrátia mravce a budú nás obhrýzať. Našťastie ale potom, ako sme vymietli všetky smeti, po niekoľkých hodinách zmizli a cez noc sa už nevrátili. Josiel sa ukázal skoro ráno. Zjavne nechcel byť sám. Otec Anton išiel do miestnej školy. Najskôr im hovoril nejaké oznamy a potom všetci išli na omšu do kaplnky. Na moje prekvapenie Josiel nedával veľmi pozor a dosť často vyrušoval. Keby som ho nestretol skôr, nebol by som z neho nadšený. Teraz som ale chápal, prečo sa snaží upútať pozornosť.
Po omši nás pozvala na obed jedna rodina. Prišiel aj Josiel. Po obede sme sa rozlúčili a odplavili sme sa do komunity Jempens. Otec Anton bol pozvaný na sviatok na nasledujúci deň. Keďže komunita nebola veľmi ďaleko od nás, išli sme sa tam pozrieť o deň skôr. Ukázalo sa, že termín sviatku sa posunul kvôli politikom a keď sme prišli, bol už posledný deň. Mali naplánovaný iný program, a preto odsunuli omšu až na večer. Otec Anton niekde odišiel a ja som ostal sedieť na lavičke sám. Dospelý nevyzerali, že by sa chceli rozprávať alebo niečo podobné, a tak som sa išiel pozrieť na deti, čo sa tam hrali. Po chvíli začali prvé otázky, odkiaľ si prišiel? Čo tu robíš? Keď som vytiahol fotoaparát, zrazu sa okolo mňa začali zbiehať všetky deti. Takúto reakciu som nečakal. Všetci chceli byť na fotke. Keď sa okolo mňa zhromaždilo veľa detí, začal som s nimi hrať nejaké jednoduché hry. Tak nejak ale nechápali celé pravidlá a stále robili to isté. Mal som pocit, že ich to takto začne nudiť. Tak som im navrhol, nech hrajú nejakú hru, ktorú poznajú. Hrali hru z názvom „vlak“.
Na zemi som si všimol troch malých chlapcov ako jedli ryžu s mäsom. Hneď mi napadlo, že ich nemôžem len tak nechať na zemi jesť zo špinavými rukami. Potom som si ale spomenul na tie všetky malé deti, čo som tu videl, ako sa hrali na zemi v bahne. Došlo mi, že tí prckovia majú lepšiu imunitu ako ja. Teraz vyzerali celkom spokojne, keby som im začal dohovárať, nech tak nejedia, zrejme by aj tak nechápali, o čo mi ide.
Na ďalší deň sme išli do Tukupi. Bol to jeden z posledných dní pred voľbami, tak tu mali prísť reprezentanti strany Suma 23. Do Tukupi okrem lesných chodníkov nevedie žiadna cesta. Väčšina ľudí prichádza na kanoe po rieke, významnejší politici prišli na malých lietadlách. Na stretnutie prišli obyvatelia viacerých okolitých komunít. Ja som sa veľmi nezaujímal o program, bol som zatiaľ kúpiť jedlo na obed. Pri obchode som stretol dievča s dvomi malými opicami. Divé zvieratá, ktoré pôvodne žili v divočine, je teraz jednoduchšie vidieť v komunitách ako v pralese. Otec Anton sa zatiaľ stretol zo starostom z komunity Nayansa. Ten mu povedal, že helikoptéra, ktorá doviezla hlasovaciu urnu, pristála pri kaplnke a spôsobila, že zo strechy sa odtrhlo niekoľko plechov. Na druhý deň bola omša pre miestne kolégium. Neskôr poobede sme sa vrátili do Tuutin ensa.
Otec Anton povedal starostovi Nayansi, nech opravia kaplnku. Dosť často sa tu ale veľmi nedá spoľahnúť na to, že ľudia budú robiť nejaké opravy z vlastnej iniciatívy. A tak sme sa o pár dní vydali na cestu do komunity Nayansa. Vzhľadom na väčšiu vzdialenosť sme išli na lietadle. Pridal sa k nám aj jeden majster, ktorý pochádza z tejto komunity. Pri pristávaní nás čakalo veľa malých detí. Išli s nami aj do kaplnky. Nebol som veľmi nadšený z ich prítomnosti. Vedel som, že potrebujeme pracovať a nemáme čas sa im venovať. Nemali ale na práci nič lepšie, a tak sa z vnútra kaplnky pozerali, ako sa pracuje. Keď im otec Anton hodil loptu, ktorá bola v kaplnke, nebolo im treba pripomínať, že v kaplnke to pre nich teraz nie je bezpečné.
Pomáhal nám aj jeden miestny. Kým sa zotmelo, opravili sme jednu časť strechy. Ostatná práca čakala na ďalší deň. Otec Anton odslúžil omšu, zatiaľ čo dvaja pracovníci zháňali potrebné dosky na opravu. Oprava strechy skončila pár minút predtým, ako začalo silno pršať, a tak sme sa skryli v kaplnke. Nemali sme ale dosť času na návrat do komunity Tukupi. Keď prestalo pršať, vydali sme sa na cestu. Mali sme ísť tri hodiny, ale v bahne po daždi to trvá dlhšie. Neskôr, keď sa zotmelo, postupovali sme ešte pomalšie. Nejaký čas sme blúdili, kým sme našli správny chodník. Dosť dlho sme išli po tme, kým sa nám podarilo nájsť prvé budovy. Bola to škola, hovoril som si, že už sme tu. To nás ešte ale čakala asi polhodinová prechádzka. Najskôr úzky chodník, potom prudké klesanie, za ktorým nasledoval dlhý močiar. Cez väčšiu časť močiara sme našťastie išli po moste. Počas toho, ako sme cez to všetko prechádzali, som v duchu kritizoval miestnych obyvateľov. „Čo sú to za rodičia, ktorí nechajú svoje deti ísť takto do školy.“ Cez deň to bolo určite ľahšie, ale aj tak to bola dosť náročná cesta. Pomyslel som si, že na tomto mieste sa príbehy starých rodičov o ceste do školy stávajú realitou. Keď sme dorazili do Tukupi, už bola dosť dlho tma. Spotení, unavení, z čižiem sa ozývala voda, ale hlavne, že sme už sme vedeli, že v noci budeme mať strechu nad hlavou. Na druhý deň sme sa vrátili do Tuutin ensa.
O týždeň neskôr sme znova cestovali do Tukupi. Otec Anton už dlhšie plánoval renováciu domu, ktorý postavil padre Toigo. Hlavný problém bol, že pod strechou žilo veľa netopierov. Po týchto netopieroch sa tam hromadilo veľa odpadu, ktorý neskôr padal dole do izieb. A tak sme vždy po príchode do Tukupi museli všetko čistiť. Za túto prácu bol zodpovedný majster Edgar, ja som tiež pomáhal s niektorými vecami. Najskôr bolo potrebné vytrhať všetky staré dosky a potom položiť nové. Po vybratí prvých dosiek z domu začali vylietať netopiere a osy. Bolo ich tam veľa. Osy nás prenasledovali dosť ďaleko, kým nás nechali na pokoji. Prešlo niekoľko hodín, kým sme sa ich zbavili. Ostali sme tam ale len jeden deň, a potom Edgar pokračoval v práci sám.
Kvetná nedeľa sa v Ekvádore nazýva „Domingo de ramas“, čo v preklade znamená nedeľa konárov. Tento názov sa mi zdal dosť čudný. Neskôr som na omši videl miestnych s ozdobami z palmových konárov. Bolo mi jasné, že ich verzia slávenia tohto sviatku je vzhľadom na evanjelium realistickejšia. To my na Slovensku sme si trochu prispôsobili tento sviatok klimatickým podmienkam. Omša bola v kultúrnom dome. Prišli deti aj dospelí, väčšina z nich mala ozdoby z palmových ratolestí.
Takto v Tuutin ensa začalo veľkonočné obdobie. Sestry saleziánky počas veľkonočného týždňa organizovali pre deti rôzne aktivity. Na pomoc prišlo viac sestier z Quita. Každý deň boli na programe nové aktivity. Deti mali možnosť vyhrať rôzne hračky, ochutnať tradičné veľkonočné jedlo, alebo vyrobiť si vlastný kríž. Večer sa vždy premietali filmy, ktoré súviseli s evanjeliom na daný deň. Večer mali prísť aj rodičia, väčšinou ich ale veľa neprišlo a oratórium bolo plné detí. Ja som pomáhal, keď som mohol, ale nie vždy som bol v Tuutin ensa. Počas Veľkej noci bolo potrebné navštíviť aj ostatné komunity.
Realita medzi Šuarmi je taká, že v rodinách väčšinou majú viac ako päť detí. Častý problém ale býva, že páry spolu žijú bez toho, že by sa sobášili a často sa rozchádzajú a dávajú dokopy s niekým iným. Deti nie vždy poznajú svojich rodičov. Niekedy poznajú len jedného zo svojich rodičov, niekedy ani jedného. Našťastie sa väčšinou v rodine nájde niekto, kto sa o nich postará. Niekedy je to babka, inokedy teta alebo strýko. Napriek neistej rodinnej situácii a skromným životným podmienkam väčšinou vyzerajú šťastné. Často im ale chýba potrebná výchova a vzdelanie. Chcel by som vás poprosiť o modlitby za tieto deti a ich rodičov.