Privítanie

Milý čitateľ, vitaj na mojom blogu, v ktorom ťa posprevádzam cestou misijného dobrovoľníka, mojou misiou v Afrike. Nachádzam sa v rehabilitačnom centre pre chlapcov z ulice, v Bosco Boys, Nairobi, Keňa.

Moje cestovanie začalo už dva dni pred samotnou cestou, kedy som sa musel dostať do Bratislavy na testovanie. Po usporiadaní posledných dokumentov potrebných na cestu v SAVIO a s negatívnym výsledkom testu, ma otec Štefan odviezol na viedenské letisko, spolu s Kristiánom, s ktorým budem spolupracovať a Monikou, ktorá sa vracia do centra na niekoľkodňovú návštevu.

Po dlhých ale úspešných letoch sme dorazili do keňského Nairobi. Na letisko nás prišiel vyzdvihnúť miestny salezián otec Peter, spolu s Robom, slovenským dobrovoľníkom (ktorého sme prišli vystriedať 😃) Odhliadnuc od tropického podnebia som zažil cestou do centra prvý kultúrny šok. Cesty majú pomerne široké, ale bez vyznačenia pruhov, takže v jednom smere idú aj tri autá vedľa seba. Niekedy idú aj vedľa cesty, po prašnej zemi. K tomuto, v mojich očiach chaosu, prispieval aj fakt, že v Keni sa jazdí naľavo. Na prejdenie križovatkou je potrebné mať trochu keňskej drzosti a zároveň treba dbať na množstvo ľudí kráčajúcich vedľa áut alebo prechádzajúcich cez cestu. Napriek tomu by som si tu chcel niekedy šoférovanie vyskúšať.

Ako sme dorazili do centra Bosco Boys Langata, zvítal som sa s Tiborom (ďalší slovenský dobrovoľník). Spolu sme sa všetci prešli po centre, aby sme ho trochu spoznali a vedeli sa zorientovať. V areáli sa nachádza dom pre saleziánov, dom pre dobrovoľníkov, samotné centrum s triedami a izbami pre chlapcov, veľká záhrada so športoviskami a na druhej strane areálu je saleziánsky seminár.  Chlapcov z centra sme zatiaľ nestretli, pretože mali vyučovanie, ale zoznámili sme sa s ďalšími dobrovoľníkmi. Okrem nás prišli pomôcť aj dve dievčatá z Poľska a zopár keňanov. 

Veľmi ma prekvapilo keď som dostal samostatnú izbu s vlastnou kúpeľňou a WC. No najkrajším prekvapením bol plagát na dverách s mojím menom, ktoré však vymenili za priezvisko, ale aj tak ma to veľmi potešilo a zároveň pobavilo. 

Nastal čas obeda, do nášho domu začali prichádzať dobrovoľníci a ja som mohol prvý krát ochutnať keňskú stravu, ktorá sa počas roka nebude veľmi obmieňať. Napriek všetkým predsudkom mi ryža a zelenina chutili. Po obede išiel otec Peter s dvoma chlapcami do nemocnice, čo sme šikovne využili a zviezli sa do mesta, kde nám Tibor ukázal obchodné centrum. Pri vstupe sme museli prejsť kontrolou ako na letisku, ale keď sme boli už dnu, vyzeralo to podobne ako v Európe. Dokonca som zazrel obchod Baťa. Kúpil som si novú SIM kartu do mobilu. Cestou späť sme využili jeden z miestných dopravných prostriedkov, takzvanú „matatu“, minibus pre asi 15 ľudí. Tibor nás zasvätil do tajov cestovania a cien lístkov. Veľmi užitočná lekcia.

Po návrate do centra Bosco Boys sme sa pripojili ku chlapcom na modlitbu ruženca. Bol to prvý kontakt s nimi. Určite si viete predstaviť ich zvedavé tváre, nekonečné otázky, chytanie bielej pokožky… cítil som sa trochu ako celebrita :D. Modlitba ruženca stále prebieha vonku na dvore, kedy sa počas modlitby prechádza a chlapci sa doslova predbiehajú, ktorý z nich sa bude predmodlievať. 

Večer nám saleziáni a dobrovoľníci pripravili milé privítanie v našom novom domove. Hostili sme sa výborným jedlom, tortou, vypražili sme si hranolky a pripíjali si slovenskými nápojmi. Dlho sme sa ešte rozprávali. Prvý deň v Nairobi, a takisto aj nočné cestovanie doň, ma vyšťavili natoľko, že hneď ako som ľahol do postele, som zaspal. 

Môj spánok netrval dlho, pretože už o siedmej ráno bola sv. omša. No len čo sa začala, prebrali ma africké bubny a spev chalanov. Nasledovali raňajky, toastový chleb s maslom (ani toto jedlo nebude často obmieňované). Neskôr začalo chlapcom vyučovanie, ale nám novopríchodzím dobrovoľníkom nechali čas, aby sme sa trochu udomácnili.  Rozhodol som sa, že si pôjdem kúpiť nejaké hygienické potreby. Pripojila sa ku mne Dominika, dobrovoľníčka z Poľska. Zhodli sme sa že pôjdeme pešo, aby sme lepšie spoznali okolie. Chôdza do najbližšieho obchodného centra trvala asi 25 minút. Keď sme pri vstupe prechádzali kontrolou, Dominika sa prihovorila strážnikovi a pri východe späť sme boli už veľkí kamaráti. 🙂 Keďže prechádzka tam bola príjemná, vybrali sme sa pešo aj späť. Dokonca mi ani nevadilo niesť v rukách objemný lav´ór. Kráčajúc s ním som sa cítil ako pravý keňan. Ako sme si tak vykračovali, Dominika mi porozprávala o svojej misii v Etiópii a ako ich museli kvôli začínajúcej vojne stiahnúť, a preto prišli do Kene. Občas sa pristavili „matatu“ s ponukami odvozu, ktoré sme vytrvalo odmietali. Netrvalo dlho a boli sme späť v centre Bosco Boys.

V poobedných hodinách je vyhradený čas pre chlapcov na športovanie. Tí si najradšej idú zahrať futbal. Ja nepatrím medzi nadšencov futbalu, ale chlapci ma presvedčili aby som si zahral s nimi. Spočiatku som sa snažil hrať, behal som po ihrisku a možno raz som kopol aj do lopty. Vydržalo mi to asi desať minút a začal som hľadať príležitosť zmiznúť z ihriska. Príležitosť sa naskytla. Objavil sa chlapec, ktorý sa so mnou s radosťou vymenil.

Zápas sledovala Ewelina, ďalšia dobrovoľníčka z Poľska. (Mimochodom stojí za to vypočuť si keď sa smeje. Je to zábavné 😂) Sadol som si k nej a dobre sme sa porozprávali. Zistili som, že vyštudovala statiku, rovnako ako ja. Pribehol k nám Francis, malý keňan a navrhol, aby sme si zahrali volejbal. Súhlasili sme, pretože obaja máme volejbal radi. Na druhej strane areálu sú volejbalové a basketbalové ihriská, no boli obsadené seminaristami. Náš malý Francis pribehol ku dvom, čo si hádzali na koše a vybavil nám hru. Aj keď som radšej chcel zahrať volejbal, začali sme hrať basketbal. Pridalo sa k nám ešte niekoľko seminaristov a bol z toho nečakane veľkolepý zápas. Niekoľko krát som dokonca skóroval. Vtedy na ihrisku som pocítil prijatie a bol som úprimne šťastný.

K večeru, po modlitbe ruženca, nás chlapci nesmierne prekvapili. Jeden chalan ma chytil za ruku a priviedol pred bránu, na ktorej boli plagáty. Jeden pre dievčatá z Poľska, jeden pre deivčatá čo prišli na návštevu a jeden pre mňa s Kristiánom. Ten náš bol napísaný dokonca v slovenčine. Priznám sa, že mi vyšla slzička. Nasledoval kultúrny program. Dostali sme popredné miesta v miestnosti. Oficiálne privítanie začalo tým, že sme si vypočuli národné hymny Kene, Poľska a Slovenska. V skratke sme sa predstavili a povedali niečo o sebe. Potom sa chlapci prezentovali tancom, divadlom a spevom. Mal som silný estetický zážitok. Priklincovali to darčekom, ktorý sami vyrobili. Bola to papierová ruka s vlajkou Slovenska a Kene na oboch stranách a vo vnútri bolo moje meno a nápis „karibu nyumbani“ čo znamená „vitaj doma“. Bolo o najkrajšie privítanie, aké som si mohol predstaviť.

Do Afriky som cestoval takmer bez očakávaní. Možno som sa bál, že sa do nej ani nedostanem, možno som nechcel byť sklamaný z toho, čo tu nájdem. No už teraz viem, že som tu správne a že to bude krásny rok plný dobrodružstva.

Môže sa Vám ešte páčiť...

1 odpoveď

  1. Pavol píše:

    Vidieť vás v akcií, mladých je to veľká radosť. Tešíme sa s Máriou, že ste si vybrali túto cestu. Toto vaše rozhodnutie vás bude sprevádzať celý život.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *