Koniec?

Ahoj Kamarát, vitaj pri mojom poslednom africkom blogu, kde sa ešte raz obzerám za svojou misiou, aby som tak uzavrel ďalšiu kapitolu svojho života. 

    Život je cesta, po ktorej kráčam a keďže nestojím na mieste, život je zmena a tá prináša nové výzvy, ktoré ma učili. Posledný rok som zažil výziev hneď niekoľko. Musel som sa naučiť novej kultúre, novým spôsobom riešenia problémov, inému jazyku a rase. Nakoniec mám pocit, že sa mi to podarilo zvládnuť. Prispôsobil som sa. Teraz ma čaká ďalšia výzva a to vrátiť sa domov. Áno, už vyše mesiaca som na Slovensku, no niekedy len fyzicky sa premiestniť nestačí. Lietadlo išlo príliš rýchlo a moja myseľ zaostáva. Paradoxne, keď som sa vrátil, bol to veľmi divný pocit. Zdalo sa mi, akoby som nikdy neodišiel. Akoby som v Afrike ani nebol. Mal som pocit, že len včera som chodieval po Bratislave a dnes som tu zas. Bol som celý nesvoj. Našťastie bolo krátko pred Vianocami a moja myseľ sa mohla zamestnať tou peknou atmosférou. No nevedel som si ju vychutnať, ako roky predtým. Taktiež som bol nesmierne vďačný mojim rodičom, ktorí ma prišli vyzdvihnúť na letisko a mojej sestre, ktorá urobila moje privítanie doma výnimočným. Vďaka nim bol návrat jednoduchší.

     Neskôr som si začal uvedomovať svoje bytie v Európe. Pomohlo tomu aj studené počasie 😄 no začali mi chýbať moji africkí kamaráti. Uvedomoval som si veľké zmeny, ako napríklad, že ulice sú čisté, mydlo tu vonia a nikde nie sú černosi. Bol som smutný, ale utešoval som sa, že je to len dočasný pocit, ktorý musel prísť a že nakoniec bude dobre. Veľmi sa mi páči, čo napísal Eckhart Tolle v knihe Sila prítomného okamihu: „Myseľ sa stotožňuje so všetkým, čo považuje za dobré. Môže to byť vzťah, nejaké miesto, moje fyzické telo a myseľ sa na to naviaže a stotožní sa s tým. Robí ma to štastným, cítim sa dobre, stane sa to mojou súčasťou alebo súčasťou toho, kto si myslím, že som. V tejto dimenzii, kde všetko ničia mole a hrdza, nič netrvá večne. Buď sa to skončí, alebo sa to zmení. Nejaká vec z môjho života zmizne a ja som z toho nešťastný. Keď sa zmení alebo zmizne situácia, alebo okolnosť, s ktorou sa moja myseľ stotožnila, myseľ to nedokáže prijať. Bude lipnúť na miznúcom a bude sa brániť zmene. Je to takmer, akoby mi niekto trhal končatinu z tela.“
Takto nejako som sa cítil… a ešte niekedy aj cítim, no viem, že to nie je konečný pocit a ja budem šťastný a niekedy už aj som. 🙂

     Veľkou pomocou, ako počas misie, tak aj po návrate z nej, mi boli moji spoludobrovoľníci. Na Silvestra som sa vybral spolu s Kristiánom do Poľska navštíviť a osláviť nový rok s Dominikou a Ewelinou. Mali sme nezabudnuteľný spoločný čas. Mohol som sa z časti vrátiť do našich afrických dobrodružstiev, čo mi padlo naozaj dobre.
Takisto som v kontakte s Martinom, ktorý v centre Bosco Boys stále je, a tak mám informácie vždy z prvej ruky 😄 a občas si môžem s chlapcami aj zavolať.
Vždy sa snažím niečím zamestnať. Okrem toho, že si hľadám prácu, mám aj iné aktivity, ktoré mi pomáhajú posúvať sa vpred. Dobrá terapia je ísť do lesa na „zimnú chatu“ ako vedúci s dvadsiatimi skautmi. Nakoniec adolescentní chlapci sa veľmi nelíšia od tých čiernych. Každý človek si svojím spôsobom hľadá miesto v živote.

     Ak sa nad tým zamyslím, v podstate mi Afrika nechýba. Nechýba mi jej počasie, ani kultúra, strava už vôbec nie. Rok je ideálna doba, nie dlhá, nie krátka na to, aby som zažil čo som zažiť mal, aby som sa nasýtil exotickosti a nakoniec tešil na návrat. Jediné čo mi chýba sú chlapci a vzťahy ktoré sme nadobudli. Trochu si hovorím, načo som tam šiel, mohol som si ušetriť všetky tieto pocity… „Ale keď sa uteším a človek sa vždy uteší, budem rád, že som ich poznal.“ To čo sme zažili, bolo nádherné a nikto nám to už nikdy nevezme. Načerpal som spomienky a zážitky na celý život. Už nikdy nebudem ten istý.

     Teraz si myslím, že sa mi celkovo darí zvládať aj môj návrat späť. Všetci, ktorých stretávam, mi doprajú milé privítanie. Začínam znova pociťovať radosť. Život Keňana sa mení na život Slováka a vďaka misii som lepšie spoznal seba. Po dopísaní príbehov z Langaty, začínam písať nové príbehy, ktoré verím budú rovnako, ak nie viac zaujímavé. A ktovie, možno sa niekedy do Kene vrátim na návštevu. Teraz však po návrate domov môžem povedať, že cesta do Afriky a pobyt v Nairobi zo mňa urobili takého malého Afričana, pretože tam som si prežil svoje osobné západy slnka a takisto som videl aj západy mojich kamarátov. No okrem iného som spozoroval, že nech sa deje čokoľvek, zakaždým slnko vyjde zas. Mnohé som si začal vážiť. A nehovorím len o chutnom jedle a peknom oblečení, ale aj o kvalitnom vzdelaní, slušných spôsoboch, fungujúcej doprave, sedacom záchode a dokonca pitnej vode, ktorá je tým najväčším darom. Toto boli moje zážitky, postrehy a pocity na ročnej misii v Keni, a zároveň je to aj moja rozlúčka s Tebou, ktorý si si to čítal a prežíval spolu so mnou. Ďakujem Ti, že si to dotiahol až sem. Na záver poviem len toľko, že každý koniec je začiatkom niečoho nového. Kwaheri. 

Môže sa Vám ešte páčiť...

1 odpoveď

  1. Jozef píše:

    Krásne zhrnutie roku života, čo všetko si zažil a s čím si sa popasoval. Máš za sebou najlepšiu školu života. Máš môj obdiv Juraj.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *